Aktuálna kríza kapitalizmu má svoje korene už v 80. a 90. rokoch 20. storočia, keď sa spustil neoliberálny projekt extrémneho kapitalizmu. Tento projekt zahŕňal radikálne ekonomické reformy, diktované požiadavkami neoliberálnej globalizácie, a teda liberalizáciu, privatizáciu a dereguláciu. Skrátka, štát bol vykázaný z ekonomiky a iniciatívy sa chopili nadnárodné korporácie, banky a finanční špekulanti.
Naznačený (kontra)revolučný proces sprevádzala kríza demokracie (vyprázdnenie hodnotových zápasov, znovuzrodenie fašizmu, limity reprezentatívnej demokracie) a kultúrna dekadencia (sociálny darvinizmus, prázdny individualizmus, konzumentská kultúra).
Anti-globalisti: návrat k štátu
Ľavica na tieto zmeny odpovedala rôznymi spôsobmi, ktoré sa odlišovali podľa jednotlivých ideológií. V prvom rade to boli anti-globalisti, vrátane tradičných sociálnodemokratických strán a ortodoxnejších komunistických strán (tzv. stará ľavica), ktorí odmietli ekonomickú globalizáciu a spochybnili aj politické globalizačné trendy, vrátane európskej integrácie na spôsob EÚ.
Zásadným cieľom pre starú ľavicu je návrat k ochranárskym a sociálnym funkciám štátu. To sa prejavuje buď snahou o návrat ku klasickým sociálnym štátom, ktoré budú mať kontrolu nad investičnými tokmi a nebudú sa báť využívať protekcionizmus v prospech svojho obyvateľstva (u ortodoxných komunistov je tu dokonca snaha vrátiť sa k reálnemu socializmu), alebo priamou snahou o tzv. deglobalizáciu, a teda nielen radikálne odmietnutie liberalizácie svetového obchodu, ale často aj návrat k tradičným národným hodnotám.
Alter-globalisti: iný svet je možný
Druhou odpoveďou ľavice boli tzv. alter-globalistické prúdy. Na rozdiel od anti-globalistov tieto skupiny globalizáciu ako takú neodmietajú, ale hlásajú – mnohokrát radikálnejšie než anti-globalisti – svoj odpor voči neoliberálnej globalizácii, ktorá má byť podľa nich nahradená iným, sociálnejším variantom globalizácie. Alter-globalistické prúdy zahŕňajú libertínskych socialistov z prostredia tzv. novej ľavice, rôzne druhy neomarxistov, humanistov, trockistov, anarchistov volajúcich po oslobodených zónach a ďalších radikálnych aktivistov vrátane ekologistov, feministiek či antifašistov. Alter-globalistické hnutie však obsahuje aj reformné prúdy, vrátane relatívne umiernených ľavičiarov na spôsob Josepha Stiglitza, ktorí volajú po globalizácii s ľudskou tvárou.
Zásadným programovým cieľom je téza, že iný svet je možný: alter-globalisti volajú po globálnej sociálnej spravodlivosti a zväčša inklinujú ku kozmopolitanizmu. Vo vzťahu k EÚ sú menej kritickí, oceňujú snahy o europeizáciu.
Toľko deliacich čiar!
Globalizácia teda zasadila do vnútra ľavice novú konfliktnú líniu, podľa ktorej sa odlišujú jednotlivé politické prúdy. Vo všeobecnosti možno hovoriť o spore medzi národným protekcionizmom (anti-globalisti) a globálnym kozmopolitným sociálnym hnutím (alter-globalisti), hoci tento spor je omnoho komplexnejší a zložitejší. Ak si do toho prirátame klasické konfliktné línie, ktoré ľavicové hnutie rozdeľovalo aj v minulosti, zistíme, že ľavica je dnes ešte rôznorodejšia než kedysi.
Medzi tieto ďalšie konfliktné línie možno zaradiť ekonomické rozpory (radikáli verzus reformisti), politické rozpory (autoritárskejšie a stranícke varianty verzus participační demokrati), kultúrne rozpory (liberálna ľavica verzus konzervatívnejšie prúdy), ideologické rozpory (modernistická stará ľavica verzus postmoderná nová ľavica), rozpory ohľadom národných otázok (nacionalisti verzus kozmpolitáni), ohľadom ochrany životného prostredia (umiernení „Realos“ verzus radikálni „Fundis“) či geopolitiky (prozápadne orientovaní ľavičiari verzus provýchodne orientovaní ľavičiari).
United in Hate… stačí to?
Ľavica dnes nie je zjednotená v jednu koherentnú ideológiu, ako to bolo – aspoň v istých ohľadoch – pred dvoma storočiami (marxizmus). Väčšiu časť 20. storočia ľavicu dominantne rozdeľovala schizma medzi sociálnou demokraciou a komunistami. Dnes sú rozpory oveľa pestrejšie. Má to následky. Politická akcia antikapitalistickej ľavice je zväčša obmedzená negatívnym programom a čistým protestným potenciálom (one No, so many Yeses). Vystihuje to názov jednej metalovej piesne od nemeckej kapely Kreator: zjednotení v nenávisti, United in Hate.
Slabosť a nejednotnosť ľavice využívajú na jednej strane neoliberálne a neokonzervatívne ideológie tým, že ponúkajú skratkovité riešenia, katechizmy a dogmy (dokonalý trh, satanský štát); na druhej strane nechutne narastá sila neofašizmu, ktorý často paradoxne čerpá svoju podporu od robotníkov a vydedencov spoločnosti.
Kľúčovou výzvou pre budúcnosť ľavice, ale možno aj pre budúcnosť celej civilizácie, je, či sa ľavica dokáže zjednotiť a nájsť spoločný pozitívny program. Ako naznačili viacerí ľavicoví teoretici, počnúc radikálnymi demokratmi a končiac neomarxistami, myšlienka ekonomickej demokracie a výrobnej samosprávy by mohla byť dobrým východiskovým bodom.
(Článok je rozšírenou verziou anotácie príspevku, ktorý Ľuboš Blaha prednesie v novembri 2014 vo Varšave na medzinárodnej konferencii na tému Kríza a odpor v strednej a východnej Európe.)
Ilustračné oto: Guillaume Paumier / Creative Commons
