Na slovenskej politickej scéne je všetko po starom a všetko ináč. Všetko je po starom, predsa stretávame tie isté tváre, ozývajú sa tie isté hlasy, počujeme tie isté reči. Všetko je ináč, pretože dochádza k veľkým posunom vo všetkých častiach politického spektra. Vytvárajú sa nové zoskupenia, niektoré sú už tu, iné svoju existenciu ešte len naznačujú. Zatiaľ sú viditeľnejšie zmeny na pravej strane. Zrod SDKÚ má zatiaľ veľmi paradoxné dôsledky: vzniká neurčité politické zoskupenie „pragmatickej pravice“, ktoré oslabuje všetkých, čo sa nachádzajú napravo od stredu. Najzreteľnejšie sa rozkladné dôsledky vzniku SDKÚ prejavujú na osudoch DU. Demokratická únia zrejme končí, i keď možno nie ako strana, ale určite ako vplyvné politické zoskupenie. KDH je na tom o niečo lepšie, lež i tak odchod skupiny okolo Mikuláša Dzurindu bude znamenať oslabenie, z ktorým sa nebude môcť ľahko vyrovnať ani strana s tak silnou politickou identitou. KDH zrejme v nasledujúcich voľbách nebude mať dosť síl, aby opäť prenieslo aspoň vzorku príslušníkov DS do parlamentu a tak sa asi aj Langošovi demokrati musia pripraviť na odchod do politického dôchodku. SDKÚ však môže počítať s rozumnosťou pravicového voliča, i keď to bude rozumnosť z núdze. SDKÚ tak bude fungovať ako záchranná sieť, ktorá zachytí hlasy všetkých tých, čo „nemajú za koho hlasovať“. V nijakom prípade však nechcú, aby sa k moci dostali ľavičiari alebo nacionalisti. Zoskupenia naľavo od stredu majú analogické problémy, nevidieť však, že by ktosi hľadal aj analogické riešenie. Všetky strany, ktoré sa situujú naľavo od stredu, strácajú. O sociálnych demokratoch je vari už zbytočné hovoriť. Strana občianskeho porozumenia nedokáže definovať svoju identitu, nevie sa dostať z fázy improvizácií a fráz. Na predstaviteľoch SDĽ vidno, že berú úpadok svojej popularity s fatálnou odovzdanosťou osudu. A čo je dôležitejšie, na ľavej časti politického spektra nevzniká ani strana — záchranná sieť takého typu, ako je SDKÚ. Politické strety nasledujúceho obdobia sa zrejme budú odohrávať medzi „pragmatickým stredom“ a „pragmatickou pravicou“.
