K rozmachu terorizmu v Latinskej Amerike došlo v 60. rokoch 20. storočia najmä v dôsledku existencie diktátorských režimov, ekonomických kríz a sociálnej nespravodlivosti. V atmosfére medzinárodného odporu proti americkej vojne vo Vietname, ktorý umocňovala aj nespokojnosť so spôsobmi hospodárskeho prenikania USA do latinskoamerických krajín, vznikla živná pôda pre radikalizmus. Brazílsky terorista Carlos Manighela v roku 1969 napísal útlu Príručku mestského partizána, ktorá sa v ilegálnych vydaniach rozšírila po svete a všade ju polícia zabavovala. Ani v jednej časti sveta nepôsobilo toľko teroristických hnutí, organizácií a skupín ako v Latinskej Amerike. Výnimočná bola aj brutalita polície, armády a tajných služieb v boji s nimi. Latinskoamerický terorizmus sa odlišuje od európskeho či ázijského i tým, že rôzne prejavy ľavicového a pravicového terorizmu, teroru i štátneho terorizmu zažila v druhej polovici 20. storočia skoro každá latinskoamerická krajina a dodnes je vo viacerých aktívny. Ako posledný príklad sa dá uviesť výbuch bomby 7. apríla tohto roku v kolumbijskom meste Villavicencio, pri ktorom zahynulo štrnásť ľudí a zranených bolo vyše sedemdesiat. Z atentátu, ktorý sa podobá na akcie IRA a ETA, je podozrievaná ľavicová partizánska organizácia Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (FARC). V 60. rokoch minulého storočia sa zdalo, že Latinská Amerika sa čoskoro stane miestom, kde v podmienkach zvyšujúceho sa medzinárodného napätia dôjde k zrážke medzi socializmom a imperializmom a terorizmus môže byť iskrou, ktorá vznieti plamene revolučnej vojny. Nasvedčovala tomu aj partizánska vojna na viacerých miestach subkontinentu, ktorej propagátorom i protagonistom bol populárny Ernesto „Che“ Guevara (argentínsky lekár, jeden z najbližších spolubojovníkov Fidela Castra v kubánskej revolúcii). Guevaru v roku 1967 zabili bolívijské vládne sily, ktoré ho vlákali do pasce. Stal sa vzorom pre mnohé, najmä ľavičiarske radikálne hnutia v západnej Európe i inde vo svete. Latinskoamerický (venezuelský) pôvod mal aj jeden zo symbolov terorizmu 20. storočia „Carlos“, pravým menom Ilyich Ramirez, prezývaný i James Bond medzinárodného terorizmu. Rozmanité teroristické aktivity – za najvýznamnejšiu sa označuje únos jedenástich ministrov štátov OPEC (Organizácie krajín vyvážajúcich ropu) vo Viedni v roku 1975 a únos talianskej lode Achille Lauro v roku 1985 – vyvíjal na viacerých miestach od začiatku 70. rokov až do roku 1994, keď ho v Sudáne zadržali príslušníci francúzskej tajnej služby. V latinskoamerickom terorizme dominujú politické príčiny. Je orientovaný výrazne sociálno-revolučne a teroristické organizácie a skupiny často operujú v rámci partizánskych, gerilových armád. Mnoho teroristických aktivít sa zameriava proti USA a kruhom, ktoré s nimi spolupracujú. Rozšírené sú však aj pravicovo extrémistické teroristické aktivity. Výrazne menej, ako inde vo svete, sa v nich objavujú náboženské a etnické dôvody, aj keď viaceré revolučné hnutia si dali mená po bojovníkoch za národné oslobodenie. Špecifikom latinskoamerického terorizmu je aj to, že jeho medzinárodný dosah sa až na malé výnimky obmedzuje na pôsobenie v okolitých štátoch. K vrcholom vlny latinskoamerického terorizmu v 60. a 70. rokoch, ktorá sa prejavila najmä vo Venezuele, Brazílii, Guatemale, Uruguaji a Argentíne, patrila činnosť hnutia Tupamaros v Uruguaji (nazvaného podľa Peruánca Tupaca Amaru, ktorý v 18. storočí viedol oslobodenecký boj proti španielskej nadvláde). Vzniklo v roku 1962 a malo strategický cieľ priviesť celú Latinskú Ameriku do takého chaotického stavu, že v nej vypukne ľudové povstanie. V prvej polovici 70. rokov však jeho aktivity ustali. Pôsobili aj pravicové teroristické organizácie – Argentínska antikomunistická aliancia (AAA), Komando poľujúce na komunistov v Brazílii, Tajná antikomunistická armáda v Guatemale. Nový nárast terorizmu v 80. rokoch sa spájal s aktivizáciou činnosti Svetlého chodníka (Sendero Lumineso) v Peru, ktorý vznikol v 60. rokoch a jej vodcom bol Abimail Guzmán. V Peru od roku 1983 aktívne pôsobí aj revolučné hnutie Tupaca Amaru (MRTA). Na začiatku 90. rokov sa hnutie výrazne oslabilo, ale svoju silu ukázalo v decembri 1996, keď pri útoku na japonské veľvyslanectvo zadržiavalo takmer 600 rukojemníkov. Operačne spolupracuje s bolívijskou ELN (Národná oslobodzovacia armáda). Gerilová organizácia s rovnakým názvom pôsobí aj v Kolumbii. Ďalšou kolumbijskou teroristickou organizáciou je EPL – Ľudová oslobodzovacia armáda. V Kolumbii pôsobí i pravicová teroristická organizácia bojujúca proti gerile – AUC (Jednotky sebaobrany Kolumbie). Čilský Vlastenecký front Manuela Rodrigue vznikol v čase boja proti diktatúre Augusta Pinocheta, na ktorého spáchal v roku 1986 neúspešný atentát. V súčasnosti útočí proti americkým objektom. Nabudúce: Teror a štátny terorizmus
