Latinskoamerické jarné prázdniny prezidenta Busha

Prezident Bush sa vybral na výlet na juh od hraníc USA. Zastavil sa v Brazílii, Uruguaji, Kolumbii, Guatemale a Mexiku. Je to jeho najdlhšia oficiálna návšteva v Latinskej Amerike. V čase, keď sú rozšírené nepriateľské pocity voči Spojeným štátom, je cieľom návštevy zlepšiť americké vzťahy s regiónom. Aké sú šance, že sa G. Bushovi podarí obrátiť „anti-yanqui“ nálady? Nie veľké. Susedia na juh od USA majú dosť dobrých dôvodov na odpor. Trpia následkami postoja Bieleho domu k Latinskej Amerike, ktorý je založený na zásadne nesprávnej koncepcii amerických národných záujmov. V minulotýždňovom prejave prezident tvrdil, že jeho cesta bude signalizovať nový, chápavejší prístup k Latinskej Amerike a jej obyvateľom vrátane veľkej časti ľudí žijúcich v chudobe. Činy však hovoria hlasnejšie ako slová. Len máločo ukazuje postoj Bushovej administratívy k regiónu jasnejšie, ako vymenovanie Johna Negroponta za námestníka ministerky zahraničných vecí vo februári tohto roku. Negroponte bol zástancom tvrdej línie počas studenej vojny a v osemdesiatych rokoch bol veľvyslancom v Hondurase – v čase, keď sa krajina stala bezpečným útočiskom eskadier smrti a žoldnierov Contras financovaných CIA. Negroponteho vymenovanie iba podčiarkuje, že Bushova politika je definovaná reakcionármi z Reaganovej éry, ktorých koncepcia medzinárodných vzťahov stojí na zastaranom vnímaní americkej sily a latinskoamerickej poslušnosti. Biely dom v Latinskej Amerike naďalej presadzuje pomýlenú hospodársku politiku a demokraciu tam víta len vtedy, keď voľby privedú k moci jeho klientov. Takýto typ politiky ťažko môže byť lákadlom pre čoraz nezávislejší región. Zahraničná politika, ktorá naozaj kladie dôraz na demokratické procesy a na ktorej vidno ozajstnú starostlivosť o chudobných v regióne, by Spojeným štátom získala viac spojencov ako diplomatické rinčanie zbraňami a machinácie s voľbami, ktoré tak často charakterizujú ich vzťahy s južnými susedmi. Takáto politika je však stále iba vzdialený sen. Horšie ako zanedbávanie Neúspech doterajšej americkej politiky nie je len problém súčasnej administratívy. Je aj výzvou pre demokratov. Predtým, ako demokrati získali väčšinu v Kongrese, tvrdili, že prezident nevenuje Latinskej Amerike dostatočnú pozornosť. John Kerry vo svojej kampani roku 2004 vyhlasoval, že latinskoamerická politika prezidenta Busha je poznačená zanedbávaním, neschopnosťou adekvátne podporiť demokratické inštitúcie a neschopnou diplomaciou. Odvtedy toto tvrdenie zopakovalo viacero demokratov. Slovo zanedbávanie sa objavilo vždy, keď sa spomenula Latinská Amerika. Teraz, keď majú demokrati lepšiu pozíciu, však už toto konštatovanie ako postoj k záležitostiam západnej pologule nestačí. Počas vlády prezidenta Clintona sa latinskoamerická politika USA zameriavala na podporu agresívnej agendy voľného obchodu a chudobné krajiny tlačila k politike, ktorá vyhovovala korporáciám. Nakoniec, bol to Clinton, kto pretlačil severoamerickú dohodu o voľnom obchode (NAFTA) cez demokratmi kontrolovaný Kongres. A bol to Clinton, kto navrhol rozšíriť NAFTA na celú západnú hemisféru prostredníctvom Americkej zóny voľného obchodu (FTAA). (Našťastie FTAA v posledných rokoch pochoval ľudový odpor a nezáujem novej generácie progresívnych prezidentov, ktorí nastúpili do úradov v krajinách latinskoamerického regiónu.) Clintonovský ekonomický neoliberalizmus nepriniesol väčšine Latinoameričanov pozitíva, a tento fakt patrí medzi základné dôvody posunu regiónu doľava. Privatizácia štátneho priemyslu, znižovanie sociálnych výdavkov vlád, deregulácia finančného sektora a podobné politiky vydláždili cestu rozšíreniu nadnárodných korporácií. Vytvorili však dve desaťročia úbohého rastu HDP v Latinskej Amerike. Zatiaľ čo malá elita neuveriteľne zbohatla, väčšina ľudí v regióne videla minimálne, či nijaké zlepšenie životného štandardu. Deväťdesiate roky mali byť érou globalizácie prosperity. No Medzinárodný menový fond v roku 2001 informoval, že takmer tridsaťšesť percent populácie v Latinskej Amerike a Karibskej oblasti žije pod hranicou chudoby – rovnaké percento ako pred desaťročím. Táto štatistika značne podhodnocuje počet rodín, ktoré si vedia zarobiť ledva na prežitie alebo žijú z peňazí posielaných rodinnými príslušníkmi, ktorí emigrovali na sever. Okrem toho bohatstvo vytvorené v regióne nie je spravodlivo rozdelené. Správa Svetovej banky z roku 2003 uvádza, že najbohatšia desatina populácie Latinskej Ameriky a Karibskej oblasti zarába 48 percent celkových príjmov, najchudobnejšia iba 1,6 percenta. Ekonomické elitárstvo najnovšie útočí na demokratické voľby. Kandidáti sľubujúci proamerickú politiku totiž zisťujú, že je ťažké vyhrať voľby, ak vás podporuje len najbohatšia desatina populácie. Obyvatelia Latinskej Ameriky majú skrátka plné zuby úbohých výsledkov neoliberálnej politiky. A majú na to plné právo. Demokrati, ktorí navrhujú návrat k politike Clintonovej éry, ktorá si nadovšetko cenila slobodný trh, triafajú vedľa. Môžu sľubovať, že si budú všímať Latinskú Ameriku, niet však záruky, že takáto pozornosť niečomu pomôže. Vzhľadom na históriu svojich vzťahov s USA si Latinoameričania uvedomujú, že existujú aj horšie veci ako zanedbávanie. Od demokratov sa preto očakáva, že ponúknu pozitívnu víziu politiky k Latinskej Amerike, ktorá prekoná Bushov prístup pochádzajúci zo studenej vojny, ako aj pomýlenú korporatívnu globalizáciu presadzovanú časťou ich vlastnej strany. Za Hugom Chávezom Jedným z hlavných dôvodov, pre ktoré sa Washington snaží o zlepšenie vzťahov s Latinskou Amerikou, je vzostup silného ideologického rivala v podobe Venezuely Huga Cháveza. Chávez, najvýraznejší z centristicko-ľavicových latinskoamerických prezidentov, si zabezpečil popularitu využitím príjmov zo zvýšenia cien ropy na financovanie kampaní boja proti chudobe vo Venezuele i za jej hranicami. V posledných rokoch vyslal do zahraničia šestnásť miliárd dolárov pomoci, pričom mimoriadne vysoké sumy šli do Bolívie a Argentíny. Chávez zašiel tak ďaleko, že latinskoamerickým rodinám v New York City, Chicagu, Philadelphii a iných amerických mestách, ktoré by inak nemali čím kúriť, poslal dotované vykurovacie palivo. Chávezov štýl vládnutia možno nepochybne kritizovať. No Bushov Biely dom a väčšinová tlač stratili v očierňovaní venezuelskej politiky všetky zábrany. Podľa obvinení by sa mohlo zdať, že Venezuela nesleduje pomocou chudobným absolútne nijakú humanitárnu víziu – a zároveň, že peniaze, ktoré posielajú do zahraničia Spojené štáty, sú len dôsledkom bezhraničnej dobrej vôle. Vzhľadom na dobre známy ideologický ťah Bushovej administratívy okresávať štát, a jej nechuť k sociálnym sieťam, má len malé právo hovoriť o správnom nakladaní so ziskami z predaja ropy. Venezuelský príklad je preto účinný a presvedčivý, a to najmä v regióne zrelom na rovnostárskejšiu hospodársku politiku. Chávez Busha obvinil, že chce svojím výletom Latinskú Ameriku rozdeliť. Má pravdu. Hlavnou stratégiou Bieleho domu vo vzťahu k novým progresívnym vládam bolo obviňovať ich vágnym termínom populizmus a snažiť sa oddeliť „dobrých“ latinskoamerických ľavičiarov od „zlých“. Bush si na návštevu vybral krajiny, pri ktorých verí, že sa mu ich podarí odpútať ich od regionálneho bloku vedeného Chávezom. Skutočný problém však zachádza ďalej ako len k Hugovi Chávezovi. A tí, ktorí ho považujú za jedinú príčinu toho, ako problematicky pôsobí obraz USA v Latinskej Amerike, ignorujú zásadnú realitu: byť na strane „dobrých“ – hodnotené meradlami USA – sa veľmi nevypláca. V Brazílii, kde sa prezident Lula da Silva snažil udržať dobré vzťahy s MMF a americkým ministerstvom financií tým, že sa v podstate podriadil neoliberálnej hospodárskej politike, dosiahol rast HDP za posledné štyri roky len 2,6 percenta. Brazíliu to kladie, po boku Haiti a El Salvadoru, medzi najpomalšie rastúce ekonomiky regiónu. Keďže Lula naďalej formuje vládny rozpočet v súlade s nutnosťou splácať obrovské dlhy bohatým veriteľom, ostáva mu len málo peňazí na vlajkovú loď jeho politiky – program boja proti hladu – a ďalšie sociálne iniciatívy. V Argentíne sa, naopak, ekonomický rast od roku 2002 zvýšil o 45 percent – vtedy prestala rešpektovať Washingtonský konsenzus, prinútila veriteľov reštrukturalizovať dlh a začala tvrdo rokovať s MMF, ktorého odporúčania pomohli vytvoriť hlbokú hospodársku krízu v krajine v roku 2001. Latinskoamerické vlády tieto čísla dobre poznajú. Sú pod tlakom nahnevaných a mobilizovaných občanov regiónu, ktorí žiadajú, aby vytvorili nezávislejšiu a rovnostárskejšiu cestu k rozvoju než je tá, ktorú navrhujú Spojené štáty. V tom spočíva demokracia. A fakt, že sa jej treba prispôsobiť, by nemal byť chápaný ako nezdar zahraničnej politiky. Autor je analytik Foreign Policy in Focus