Latinská Amerika: Zápas o zásadnú transformáciu nekončí

Eduardo Gudynas: V súčasnosti sa v rukách ľavicových a progresívnych vlád nachádza väčšina krajín Južnej Ameriky: Argentína, ktorá sa priklonila k ľavicovej vláde po veľkej kríze v rokoch 2001 až 2002, nasleduje Uruguaj a Brazília, v ktorej vládne Strana pracujúcich a jej koalícia. Samozrejme sa nedá obísť Venezuela a Hugo Chávez, Ekvádor s prezidentom Raffaelom Correom, Paraguaj a Bolívia a mnohí si myslia, že do tohto tábora treba započítať aj Čile na čele s vládou prezidentky Michelle Bacheletovej.

Všetky krajiny okrem Kolumbie a Peru sú teda v rukách progresívnych, ľavicových vlád. V Strednej Amerike môžeme k vymenovaným krajinám pripočítať Nikaraguu, predchádzajúcu vládu v Paname, hoci posledné voľby prehrala, El Salvador a do istej miery aj Guatemalu. Kto sú títo noví ľavicoví a progresívni lídri a z akého zázemia pochádzajú? Hugo Chávez vo Venezuele je bývalý vojak. Evo Morales z Bolívie je bývalý odborársky líder farmárskych komunít vo východnej časti krajiny. Nestor Kirchner v Argentíne spolu s manželkou Kristinou Kirchnerovou sú obaja právnici a boli členmi malej frakcie perónistickej strany. Michell Bacheletová v Čile je lekárka, pred prezidentským postom zastávala funkciu ministerky obrany. Brazílsky prezident Lula da Silva je bývalý odborársky líder. Prezident Uruguaya Tabaré Vázquez je tiež lekár a Rafael Correa z Ekvádoru je vzdelaním ekonóm. Je teda na prvý pohľad pozoruhodné, že súčasné hlavy latinskoamerických štátov pochádzajú z rôznych zázemí a majú rôznorodé vzdelanie. Hugo Chávez prišiel z prostredia armády. Rafael Correa nemal žiadnu politickú skúsenosť, žiadne väzby na politické strany. Ďalší majú dlhú tradíciu práce v občianskych skupinách, v odboroch, ako napríklad Evo Morales či brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva. O Evovi Moralesovi sa zvykne hovoriť ako o indiánskom lídrovi, v skutočnosti však pochádza politicky z iného prostredia a domorodými otázkami sa začal zaoberať len pomerne nedávno. Skôr ho môžeme považovať za odborového lídra.

Čím si môžeme vysvetliť pomerne náhly a zrejme už nezvratný nástup ľavicových a progresívnych vlád v Latinskej Amerike?
Predovšetkým chudobou. Veľká chudoba je totižto v krajinách tohto subkontinentu stále mimoriadne zaťažkávajúci problém. Približne tridsať až štyridsať percent populácie žije pod hranicou chudoby a asi desať až dvadsať percent z nich v extrémnej chudobe. Predchádzajúce vlády realizovali veľmi radikálne trhové reformy, no tie nedokázali naplniť prísľub blahobytu, zvýšenia kvality života a výšky príjmov. Posledných dvadsať rokov ostáva miera chudoby na úrovni 35 až 40 percent. Ak sa pozrieme na prieskum verejnej mienky, ktorý sa koordinovane organizuje v krajinách Južnej Ameriky podobne ako eurobarometer v Európskej únii, vyplýva z neho, že vo všetkých krajinách sa ako najdôležitejšie vnímajú dva kardinálne problémy – nezamestnanosť a násilie.

Výsledkom týchto fenoménov je posun v politike latinskoamerických krajín k vládam, ktoré sa označujú ako „ľavicové“, alebo „progresívne“. Ako sme však už povedali, ich politické pozadia sú rôzne, majú otvorené rozličné možnosti, podporujú ich rozdielne koalície a podobne. Tento obrat naľavo nastal v kontexte silných spoločenských posunov. Je to napríklad presadenie silného prvku individualizmu ako dôsledku trhových reforiem 80-tych rokov, hodnotenie kvality života sa orientuje na materialistickú spotrebu, ľudia si myslia, že si môžu kúpiť kvalitu života na trhu.

Veľkým problémom začína byť v Latinskej Amerike násilie, a to najmä v mestách. Napríklad hlavné mesto Venezuely Caracas prežíva zhruba rovnakú mieru násilia ako pásmo Gazy v Palestíne. To isté môžeme povedať o brazílskych metropolách Sao Paulo či Rio de Janeiro. Väčšina páchateľov sú mladí ľudia, ktorí sú členmi gangov a ktorí sú veľmi často zapojení do obchodu s drogami. Politika v zmysle miery verejnej diskusie na otvorených fórach je napriek ľavicovým vládam na ústupe. Výsledkom je delegatívna demokracia – posilňovanie úlohy prezidentov v politickom systéme. Ale k tomu sa ešte dostaneme neskôr.

Joachim Becker: Ďalšou zmenou je, že stále väčšia časť populácie pracuje v pololegálnej ekonomike, resp. v neregulovaných sektoroch, a čoraz viac mladých ľudí nie je schopných nájsť poriadne pracovné miesto. Napríklad v Argentíne a Uruguaji bola pred nástupom ľavicových vlád veľmi vysoká nezamestnanosť najmä medzi mladými ľuďmi. Oveľa vyššia ako napríklad dvadsať rokov predtým. V niektorých krajinách, špeciálne v Argentíne, do istej miery aj v Uruguaji a Mexiku, je osobitým problémom mimoriadny úpadok stredných tried. Dovtedy relatívne integrované spoločnosti sa začínajú rozpadať. A s tým sa môže spájať aj násilie.

Eduardo Gudynas: To nie je také jednoznačné. Úroveň násilia bola veľmi vysoká aj v minulosti, najmä v 20-tych a 30-tych rokoch. No vtedajšia kultúrna situácia v našich spoločnostiach vyjadrila túto marginalizáciu iným spôsobom. Preto nemožno jednoznačne tvrdiť, že nezamestnanosť sa automaticky spája s násilím. Pozrime sa napríklad na fenomén gangov, najmä v Latinskej Amerike. Zo štúdií antropológov a psychológov sa zdá, že materiálna spotreba môže dať tínedžerom napríklad dobré topánky. No nikdy im nedá identitu. To, čo skutočne chýba, je teda pocit identity, identifikácie s prostredím. Gangy vznikajú aj preto, lebo poskytujú mladým dezorientovaným ľuďom pocit identity, hoci sa to deje aj podvedome a získava násilnými prejavmi.

Joachim Becker: V Strednej Amerike však zároveň možno vplýva na vyostrovanie situácie dedičstvo krvavých vojen.

Eduardo Gudynas: Pouličné násilie organizovaných gangov sa však stupňuje aj tam, kde krajina nemusí čeliť následkom minulých vojenských konfliktov. Také istá, alebo podobná situácia je totiž napríklad aj v Brazílii. Tam existujú dva najväčšie mestské gangy na celom kontinente. Ich lídri sú vo väzení a odtiaľ ich ďalej riadia. Násilie teda nie je spôsobené len hospodárskou situáciou. Život podriadený trhu nevie dať týmto ľuďom identitu.

A čo rodiny?
Eduardo Gudynas: Rodiny sú rozbité. Je to začarovaný kruh. Mladých otcov často niekto zabije a matky nie sú schopné zvládnuť tri – štyri deti a ešte aj chodiť do zamestnania, v ktorom sú navyše aj znevýhodňované. Takže deti veľmi často vyrastajú na uliciach a vo veľmi mladom veku vstupujú do gangov. Už dvanásť či trinásť ročné.

To znamená, že dôvod je ekonomický – ak by mali peniaze, môžu ísť do školy.

Eduardo Gudynas: Nie, nie, je to sociálny problém. Oni môžu chodiť do škôl.

Nepochádzajú títo mladí ľudia v gangoch iba z nižších tried?

Eduardo Gudynas: Závisí od situácie. Gangy s členmi z nižších a stredných tried sú prepojené s obchodom s drogami, alebo aj so športom, najmä s futbalom. Ale napríklad líder najväčšieho gangu v Buenos Aires je vzdelaním právnik.

Kedy sa začali vami spomínané posuny v spoločnosti prejavovať?
Eduardo Gudynas: V 80-tych rokoch.

Takže boli výsledkom hospodárskych politík predchádzajúcich vlád?
Eduardo Gudynas: Podľa mňa sú hospodárske zmeny vyjadrením hlbších kultúrnych posunov v našej spoločnosti. Inak povedané, trhové reformy nezaznamenali najväčší úspech v hospodárskej, ale v kultúrnej a politickej oblasti.

Becker: Dalo by sa povedať, že 80. roky znamenali v mnohých krajinách koniec vertikálnej sociálnej mobility smerom nahor. A pre mnohých ľudí sa nemohol prísľub zvýšenej spotreby naplniť.

Gudynas: Áno, nemožno však predpokladať, že všetko sa vyrieši zmenou ekonomických podmienok. Vezmime si napríklad vládu Lulu da Silva v Brazílii. Očakávala, že keď dá peniaze chudobným, zníži sa tým kriminalita a obmedzí obchod s drogami. Hľadali hospodárske riešenie údajne ekonomického problému. Dali im peniaze, no nič sa nestalo. Pretože násilie nie je len dôsledkom chudoby, ale aj otázkou vytvárania identity, ktoré spolu môžu aj nemusia súvisieť. Kultúra násilia panuje v dôsledku pocitu vykorenenia. Iba finančné subvencie problém nevyriešia.

Dôležité zmeny nastali aj v oblasti vnímania politiky. V 60-tych rokoch sme mali politické spektrum rozdelené medzi pravicu a ľavicu. Trhové reformy 80-tych rokov posunuli celú spoločnosť doprava. Teraz, keď sa obdobie liberálnych hospodárskych reforiem skončilo – je to uzavretá kapitola, neexistuje možnosť, aby sa spoločnosť mohla hýbať ďalej tým smerom – nastupujú nové, ľavicovo orientované vlády. Pojem „ľavica“ je však veľmi komplexný a má rôzne regionálne zafarbenia. V skutočnosti to, čo dnes považujeme za ľavicu, sa významne odlišuje od ľavice spred 30 či 40 rokov. V spoločnosti prebehli markantné kultúrne zmeny. Reformy 80-tych rokov uspeli – uspeli minimálne v zmene nášho pohľadu na politiku, na verejnú sféru a na úlohu štátu v hospodárstve, na úlohu občianskej spoločnosti a podobne. Tvrdím, že je to väčšmi kultúrny než ekonomický proces. Hoci pri koreňoch tohto posunu stáli ekonomické zmeny.

Čiže tvrdíte, že ekonomika je dôležitá, no dnes už na zlepšenie nestačí naliať do systému peniaze, pretože celý systém funguje zle. Neplatí ekonomicky deterministický pohľad, že čím viac peňazí dáme, tým skôr sa problémy vyriešia. To však súčasne nepopiera fakt, že ich korene sú v ekonomike.
Gudynas: Určite nie. Vezmime si napríklad vzdelanie. Pre novú ľavicu je zásadný problém, čo má byť hlavným cieľom vzdelania – vytvoriť kvalifikovaných pracovníkov, alebo vytvoriť lepších ľudí? Povedzme si teraz opäť niečo o charaktere latinskoamerickej ľavice. Klasická klasifikácia ju delí na niekoľko kategórií. Máme tu napríklad nových populistov. Medzi tieto krajiny patrí Venezuela, Bolívia a Ekvádor. Ďalšie ľavicovo orientované vlády stoja na starých ľudových stranách, ako napríklad v Argentíne, a ďalšia skupina sa podobá na klasické sociálnodemokratické strany, ako v Európe pred povedzme tridsiatimi rokmi, čo je príklad Čile, Brazílie a Uruguaja. Ďalší spôsob klasifikácie latinskoamerickej ľavice je rozdeliť ju na krajiny s aspoň základným sociálnym systémom – verejným školstvom, zdravotníctvom a podobne – a tie ostatné. Druhým parametrom je, ktoré z krajín začali diskutovať o ústavnej reforme, o potrebe novej politickej agendy. Výsledkom sú štyri možnosti. V prvom kvadrante sú krajiny, kde existuje nejaký sociálny systém a ľavica neplánuje ústavné zmeny, pretože si myslí, že plánované reformy dokáže realizovať aj v platnom rámci. Medzi ne patrí Brazília, Čile, Argentína a Uruguaj. Inak je to vo Venezuele, kde vláda realizuje ústavné reformy. Bez sociálneho systému je Paraguaj a Peru, tam sa žiadne ústavné zmeny neplánujú. V prípade Bolívie a Ekvádoru zas prebiehajú zmeny ústavy.

Pozrime sa bližšie na reformy v Ekvádore a Bolívii. V skutočnosti sa výrazne líšia. Aby sme tomu porozumeli, musíme sa pozrieť hlbšie na to, čo znamená termín nový konštitucionalizmus a aký má význam v Latinskej Amerike. Obsahuje niekoľko zaujímavých bodov, konkrétne v oblasti životného prostredia. Nová ústava v Ekvádore napríklad hovorí o vnútornej, nescudziteľnej hodnote prírody. Prírode priznáva vlastné práva. Je to prvá ústava na svete, ktorá vychádza z biocentrického pohľadu. Okrem iného nepoužíva termín „príroda“ (naturaleza), pretože je to západný termín nevystihujúci latinsko-americkú koncepciu vnímania prírody, ale ho nahrádza pomenovaním Pachamama. Týmto spôsobom niektoré andské skupiny označujú ženské božstvo, ktoré by sme mohli preložiť ako „Matka Zem“ (v jazyku aymara a kečua znamená výraz „pacha“ zem. Pozn. red.). Už to samotné napovedá o opätovnej potrebe šetrného prístupu k prírode a rešpektovaniu jej zásad, teda o celkovej zmene paradigmy, resp. návratu k pôvodnej paradigme. Niektoré nové prvky zaviedla z tohto hľadiska do ústavy aj Bolívia. V porovnaní s nimi však napríklad Venezuela nezahrnula do plánovaných zmien ústavy žiadne zaujímavé úpravy v oblasti ochrany životného prostredia či ľudských práv. Jej politika je znamená v podstate len prerozdelenie moci, nie zmenu systému.

Becker: Medzi ľavicovými vládami sú tiež rozdiely v politických trajektóriách. V Uruguaji, Brazílii a do istej miery v Čile vychádzajú zo starých organizačných základov, sú ukotvené v odborovom hnutí. To isté platí o Argentíne, kde súčasná vláda vychádza z perónistickej strany. No politické skupiny, o ktoré sa opiera vláda vo Venezuele, Ekvádore a Bolívii sú pomerne mladé. V Bolívii síce existovali dlhšie ako sociálne hnutie, ale ako politická strana majú len veľmi nedlhú históriu. Výsledkom je skutočnosť, že vládne politické strany alebo hnutia sú veľmi slabé, málo inštitucionalizované.

Gudynas: Súvisí to s fenoménom delegatívnej demokracie, ktorý v latinskoamerických krajinách pozorujeme. V takomto type demokracie rastie úloha prezidenta, a naopak, úloha parlamentu, súdov i lokálnych vlád klesá. Prezident sa stáva reprezentantom, zosobnením národa. Typickým reprezentantom medzi ľavicovými vládami je Hugo Chávez vo Venezuele, na pravej strane spektra zas Álvaro Uribe v Kolumbii. Aj v tomto prípade sa však charakter vlád mení. Napríklad Bolívia pod Evom Moralesom sa jednoznačne posúva smerom doľava, ale zároveň aj k delegatívnej demokracii. Dobrým príkladom je jeho hladovka asi pred mesiacom namierená proti rozhodnutiu Kongresu. V iných krajinách, napríklad v Uruguaji, by to nebolo možné, pretože parlament je silnejší. Ak prezident prehrá hlasovanie v parlamente, nemá šancu rozhodnutie zvrátiť. Ukazuje sa, že vždy, keď sa prezident ocitne v konflikte s parlamentom, tiahne k väčšej delegatívnosti. Závisí samozrejme aj od zloženia parlamentu. Tabaré Vázquez v Uruguaji s ním nemusí byť v konflikte, pretože ľavica má väčšinu. V Brazílii však Lula da Silva závisí od koalície s pravicovými stranami.

Vraveli ste, že radikálnym príkladom delegatívnosti je vláda Huga Cháveza. Znamená to, že nie je demokratická?
Gudynas: Nie, to som nemal na mysli. Silno delegatívna neznamená a priori nedemokratická.

Becker: Venezuela prechádzala svojím vlastným vývojom. V prvom období boli sociálne politiky Huga Cháveza veľmi opatrné, veľmi mierne. Až neskôr sa začali radikalizovať, a to najmä v súvislosti so strachom a pokusmi o prevrat, s tlakom opozície a zahraničia.

Gudynas: A zároveň sa pohyboval smerom k vyššej delegatívnosti a koncentrácii moci. Najmä po chybe opozície v posledných voľbách, keď nepostavili vlastného kandidáta. Ale aby sme to chápali správne – delegatívnosť neznamená len koncentráciu moci, ale aj reprezentovanie národa. Stojí na myšlienke, že prezident reprezentuje, zosobňuje národ, jeho podstatu. Delegatívnosť nie je synonymom autoritatívnosti vlády. Nestor Kirchner v Argentíne má napríklad väčšmi autoritatívnu kontrolu nad médiami, než Hugo Chávez. Kontroluje ich prostredníctvom reklamy. Napriek tomu však možno povedať, že zvyšovanie delegatívnosti v sebe nesie aj demokratický problém. Čím je demokracia delegatívnejšia, tým väčšmi sú obmedzené možnosti pre občiansku spoločnosť. A klesajú aj možnosti vnášať nové otázky. Medzi najpodstatnejšie z nich patria environmentálne problémy, práva pôvodných obyvateľov či rodovú rovnosť. Evo Morales, Rafael Correa či Hugo Chávez sú silno anti-environmentálni prezidenti prehliadajúci aj význam práv žien. Rafael Correa bol napríklad proti zavedeniu práv prírody a environmentálnych práv do ústavy. Pokúsil sa ich zabrzdiť v ústavodarnom zhromaždení, teraz pripravuje zákon, ktorý obmedzí ich implementáciu. To znamená, že podstata problému sa v zásade nerieši.

Zdá sa teda, že „nová ľavica“ nie je až taká nová, pokiaľ ide o environmentálne otázky…
Gudynas: Všetkým je spoločná myšlienka prírody ako zdroja, z ktorého sa ťažia základné suroviny a vyvážajú sa ako komodity. Málokto, aj spomedzi ľavice, dokáže na prírodu nazerať ináč. Podľa toho vyzerá aj štruktúra exportu. Až 90 percent exportu andských krajín tvoria základné suroviny – minerály, drevo, plyn či ropa. V krajinách južnej časti subkontinentu je to asi 60 až 70 percent, väčšinou sú to poľnohospodárske produkty. Podobne je to aj v Brazílii. Takýto prístup má zásadné vplyvy na životné prostredie i budovanú infraštruktúru. Napríklad oblasť od strednej Brazílie cez Paraguaj, Uruguaj až po sever Argentíny je jednou z hlavných svetových zásobníc sóje. Jej veľkovýroba si vyžaduje posilňovanie lodnej dopravy po riekach, ktorými sa dostáva do oceánskych prístavov. S tým súvisí budovanie ciest, priehrad na zavlažovanie a tak ďalej. Keď však environmentálne organizácie kritizujú tieto vlády za ich postoj k životnému prostrediu, vláda ich zas obviňuje zo snahy zablokovať hospodársky a sociálny rozvoj.

Aká je pozícia latinskoamerických krajín v globálnych rokovaniach o klimatických zmenách?
Gudynas: Vyplýva zo špecifickej situácie, keď veľkú väčšinu emisií neprodukuje priemysel, ale poľnohospodárstvo, konkrétne zmenami vo využívaní pôdy. Pri vytváraní sójových plantáží, pri veľkopestovaní ryže alebo pri vzniku pasienkov. Klimatické zmeny sú pre nás úzko prepojené s poľnohospodárskou politikou.

Z toho jasne vyplýva, že snahy európskych krajín a USA nahradiť fosílne palivá biopalivami produkovanými z latinskoamerickej sóje v skutočnosti emisie zvyšujú a zhoršujú celkovú situáciu.
Gudynas: Áno, a to z veľkého množstva dôvodov. Len pre dve krajiny v regióne má zmysel prejsť na biopalivá. Sú to Čile a Uruguaj. Lenže tie majú dostatočné zdroje ropy na to, aby to nemuseli robiť. Biopalivá pre seba nepotrebujú. A navyše, energetické plodiny konkurujú potravinám. V Brazílii predstavuje pestovanie cukrovej trstiny hlavný dôvod odlesňovania, to isté platí v severnom Ekvádore, kde tradičné lesy a poľnohospodárske plodiny vytláča palma olejná.

Poďme k otázke regionálnej hospodárskej integrácie v Južnej Amerike. V akom stave je projekt UNASUR?
Gudynas: UNASUR je, jednoducho povedané, zlý projekt. A je veľmi zlé, že ho podporujú práve ľavicové vlády. Ešte horšie je, že neexistuje dostatok akademického výskumu o jeho negatívnych vplyvoch. Nie je to ani hospodárska a politická integrácia, ale len prezidentské fórum. A dohoda o nákupe vojenského vybavenia z Brazílie… Lídri akceptovali Chávezovu požiadavku, aby sa zoskupenie nazývalo „úniou“, v skutočnosti však z dohody vyškrtli všetky zaujímavé komponenty. Brazília dokázala odstrániť všetky zmienky o postupnej politickej a ekonomickej integrácii, znižovaní asymetrie a podobne. Pomenovanie „únia“ je prázdne. Okrem toho je UNASUR porážkou myšlienky latinskoamerickej integrácie – presadila sa brazílska idea, že integrácia má byť len juhoamerická. Mexiko, Stredná Amerika a karibská oblasť sú stratené. Ostávajú Spojeným štátom americkým. A je to o to horšie, že vlastne ani nejde o integráciu. Z Ruska k vám idú plynovody a ropovody – ale to ešte neznamená, že ste integrovaní. Netreba si mýliť integráciu so spojením. Brazília využíva proces na to, aby presadzovala svoje firmy. A Lula da Silva ako bývalý odborársky líder si bude brániť domáce firmy. Ak brazílska národná banka poskytne pomoc na nejaký projekt v inej krajine, tak jej podmienkou bude, aby šli kontrakty brazílskym spoločnostiam. A aby bol obraz ešte komplexnejší, jedným z najdôležitejším investorov sú brazílske penzijné fondy.

Takže medzi pravicou a ľavicou v Latinskej Amerike nie je žiaden rozdiel?
Gudynas: Nie, to určite nie, také jednoznačné to nie je. Vládu treba hodnotiť z pohľadu ekonomického, sociálneho či ekologického. V každom z týchto komponentov vyjde nová ľavica lepšie, ako pravicové sily a ich trhové reformy. Nie všade je však zlepšenie rovnako výrazné. Všade však môžete nájsť aspoň nejaké zlepšenie – v Bolívii sa napríklad otvorili možnosti skupinám pôvodného obyvateľstva. V Ekvádore je to dôraz na environmentálne práva. V Uruguaji je zas významný dôraz na sociálne otázky, koncepčnú pomoc chudobným a podobne. Preto treba zdôrazniť, že transformácia spoločnosti v Latinskej Amerike nekončí súčasnou podobou ľavice, je to zložitý, komplexný a namáhavý proces. Potrebujeme zásadnejšiu transformáciu ekonomiky, nové myšlienky pre spoločenskú a kultúrnu transformáciu, nový dohľad na trvalo udržateľný rozvoj. Návrat k pravicovým vládam je síce možný, ale nemá perspektívu. Diskusia musí prebehnúť medzi súčasnou ľavicou a novou alternatívou.

Na čom by sa mal model zakladať? Tradičné myšlienky sebestačnosti na národnej úrovni sľubované výsledky nepriniesli. Súčasné regionálne procesy označujete za nesprávne. Kam majú potom latinskoamerické krajiny smerovať?
V skutočnosti im väčšia izolovanosť od globálnej ekonomiky, v porovnaní napríklad s juhovýchodnou Áziou, môže pomôcť. Brazília, ale aj malá krajina ako Uruguaj, budú globálnou krízou zasiahnuté menej, než povedzme Južná Kórea. Náš model vychádza zo sebestačnosti na regionálnej úrovni. V skutočnosti v každej z krajín prebiehajú nejaké zaujímavé experimenty. Napríklad v oblasti využívania obnoviteľných zdrojov je Argentína na poprednom mieste vo využívaní veternej energie. Brazília pokročila vo využívaní odpadu z poľnohospodárstva. Nenavrhujeme žiadne radikálne nové stratégie – stačilo by, keby sa krajiny podelili o svoje najlepšie skúsenosti a implementovali ich. Do roku 2025 by sme dosiahli energetickú sebestačnosť, mohli by sme zavrieť štyri jadrové elektrárne a nemuseli by sme budovať ďalšie priehrady. Podobne to platí v oblasti poľnohospodárstva. Keby Ekvádor prestal budovať agropriemysel určený na export a vrátil sa k organickému pestovaniu plodín, založenému na pôvodných indiánskych komunitách, mohol by dosiahnuť absolútnu potravinovú sebestačnosť.