Nedeľná diskusia STV ukázala pravú podstatu súčasných problémov Zákonníka práce: Lacná pracovná sila nie je komparatívnou výhodou Slovenska, ale obrovskou záťažou pre jej občanov. Tí sú totiž nútení na získanie priemerného štandardu životnej úrovne pracovať vo viacerých zamestnaniach alebo v systéme nepretržitých nadčasov. „Pracantov“ tráviacich v robote 12 hodín denne dobrovoľne a bezplatne teraz obíďme a pozastavme sa nad bežným pracoviskom v ľubovoľnej nemocnici. Kto z vás by si dal operovať dieťa lekárovi po nočnej, ktorý si musí svoj plat ,,nahonobiť“ v nadčasoch? Ani páni zo slovenskej pravice by neboli nadšení. Lenže na rozdiel od väčšiny ľudí by siahli hlbšie do vrecák, najskôr po mobil, aby neskôr zaplatili nadštandard oddýchnutého asi známeho lekára.
Pri počúvaní hrdých vyjadrení o zlepšení makroukazovateľov mi nedá nepripomenúť nepresnosti merania výkonnosti ekonomiky a ich medzinárodne uznávané korekcie – meranie čistého ekonomického blahobytu a pravého ekonomického rozvoja. V oboch nájdeme o. i. aj hodnotu voľného času. OSN, ktorá ich používa v hodnotení krajín, asi ľavicovou nálepkou neoznačia. A tak nachádzame príčinu problémov zvaných „Zákonník práce“: nízke mzdy, nedostatočný ekonomický rast, zvyšujúce sa ceny a nevídaná nezamestnanosť. Ide o problémy hospodárskej politiky, no nielen jej. Od liberála ťažko očakávať nadšenie z úlohy odborov či zamestnaneckých rád, no suverénne vyhlásenie o bezproblémovom presadzovaní potrieb zamestnancov v menších podnikoch svedčí o neznalosti ekonóma a ťažkej nevedomosti politika. Politika, ktorý v 21. storočí nerozozná pojmy sociálny a socialistický, ktorý akoby nepochopil, že podstatou sily a zdravého rozvoja spoločnosti je rôznorodosť a schopnosť akceptovať ju. A tak niekoľko mesiacov pred voľbami budeme svedkami ešte mnohých výstupov orientovaných na „záchranu“ občanov a pravdepodobných noviel novelizovaných noviel. Len príčina ostáva – reálne mzdy. Tie sľubovala zmeniť istá široká pravicová koalícia pred voľbami 1998. A ani to nemyslela socialisticky…
