kVapKa ViTriOlu

Otec národa? Naozaj chcete vedieť, čo si myslím o pojmoch „otec“ a „národ“? Otec – to je ten, čo vždy má pravdu a vydeľuje tresty, pije, podvádza manželku, mláti syna, zneužíva dcéru, zavádza groteskné, no tyranské pravidlá, alebo naopak, je tichý, utiahnutý, poslušný, ukážkovo, no v konečnom dôsledku naivne spravodlivý, ukradomky onanujúci a slintajúci podpapučník pod tvrdou čižmou svojej diktátorskej manželky? Otcov som poznal všelijakých: úžasných, štedrých, ubolených, nechápavých, narcistických. A čo? Počet dobrých a chápavých otcov – podľa mňa nielen podľa mňa – nikdy neprevýši, nevyváži počet otcov, ktorých sa obávajú nielen ich oidipovskí protihráči, čiže synovia, ale aj oidipovskí spojenci, čiže dcéry… Slovo „otec“ mi je odporné, a ak môžem, nepoužívam ho. A ešte si myslím, že také čosi ako otcovská láska neexistuje, tvor ako muž nie je schopný prebudiť v sebe rodičovskú starostlivosť: nežné city a gestá, ktorými „dobrí“ otcovia zahŕňajú svoje ratolesti, sú ilúziou, prejavom falošnosti, pretvárky, podriadenia spoločenskej konvencii. Ak sa aj dozvedáme o výnimočných prípadoch nadpriemerne starostlivých a citlivých otcov, mám pocit, že ide skôr o prejav (takmer) nezištného humanizmu – o lásku človeka k človeku – a nie lásku rodičovskú, ktorá je láskou opičou, dekoratívnou, spoločensky dohodnutou, inštitucionálne nariadenou, a preto aj láskou sebeckou, majetníckou, tyranskou. Boh – otec. Už v detstve mi bolo odporné, keď stará mama, ktorá ma uviedla do náboženského života, rozprávala o Bohu ako o otcovi. Keď som sa pozrel na starého otca, videl som len mierumilovného, spacifikovaného, rezignovaného, bezmocného, podpapučníckeho šedivého pána bez vlastnej vôle a názoru. Áno: takto si viem lepšie predstaviť Boha: ako senilného prostatika, ktorý stvoril ani sám nevie čo presne, a ďalej sa už nevládze o svoje dielo starať. No povedzte: nevyzerá svet ako výtvor inžiniera postihnutého stareckou zábudlivosťou? Zato môj biologický otec bol z energickejšieho cesta ako dedo a nebeský papa – jeho mocné facky a netrpezlivé, ostré napomenutia boli naozaj pamätihodné. Natoľko, že „facka“ a „napomenutie“ sa nadlho (a možno už navždy) stali synonymami slova „otec“. V puberte, po prvých zážitkoch s erekciou a ejakuláciou, a po podrobnejšom objasnení toho, ako prichádzajú deti na svet, som si v podvedomí, no čoraz častejšie aj vedome, začal so slovom „otec“ spájať výrazy ako: „stoporený úd“, „penetrácia“, „coitus“, „plodenie“. Keď som potom na ulici videl mladomanželov kočíkovať svoje čerstvé ratolesti, zahanbil som sa: hneď som si ich predstavoval nahých, ako sa váľajú v posteli alebo pod kríkom v nočnom parku a ako sa on na jej belostnom tele smiešne myká, a v mysli sa mi vynorili slovné spojenia ako „strčil to do nej“, „potrtkal ju“, „vystriekal sa do nej“, „načal ju“, „nabúchal ju“. Taká je (bola a aj bude, ak do toho niečo nepríde) puberta! Keď je teda Boh otec, tak asi disponuje aj penisom. Potom sú dve možnosti: buď zo seba vystrekol semeno budúceho vesmíru alebo už existujúci vesmír potrtkal. Nechutné? Ale prosím vás! Civilizácie si celé tisícročia spokojne žijú s koncepciami nadržaných, plodiacich, otcovsky starostlivých, zákonodarných bohov. Semeno nemôže byť nechutné (ani keď ho nájdete zaschnuté na deke v izbe vysokoškolského internátu alebo v zborovni na riaditeľovom otáčacom kresle či na nohavičkách alebo na sukni prehodenej cez stoličku), veď ho vymyslel (možno) Boh. Tak ako aj slovo „semeno“ alebo mňa, ktorý píšem tieto (dúfam, že) „bohorúhačské“ riadky. Otec národa. Semeno nie je nechutné, len používanie slova „otec“ mi pripadá značne oplzlé. Ešte oplzlejšie je, že otcami nazývajú kňazov a im nadradených vysokých cirkevných hodnostárov. Okamžite sa totiž natíska obraz vztýčeného penisu. A idú penis a oltárna sviatosť dokopy? Azda hej, veď oboje pochádza od otca Boha. Alebo že by oltár (a v ňom sviatosť?) stvoril (splodil?) Boh a penis (ktorým otcovia /zavše aj/ plodia) stvoril (splodil?) niekto iný? Napríklad satan? A satana, akože, kto (a čím asi?) stvoril (splodil?)? Tento odsek sme však začali tým, že: „otec národa“. Tak aj ďalší začneme takisto. Otec národa. Čo je to národ? Ošúchaná, vytrvalo neriešená otázka. A toto je už odpoveď? Národ ako ošúchaná otázka… Otec národa, v preklade do mojej reči: ploditeľ ošúchanej otázky… No, také jednoduché to zas nebude. Lebo čo je národ? Zmes opilcov, intelektuálov, vrahov, hrdinov, politikov, manažérov, folklórnych súborov, topmodeliek, mafiánov, robotných robotníkov a poslušných, aj emancipovaných žien? Potrebuje mať takáto zmes otca? Jedného? Zrejme áno, keď sa ho podaktorí (aj v parlamente) tak dožadujú. Možno málokto si na Slovensku uvedomuje, že ak slovenský národ bude mať národnou radou odhlasovaného otca národa (ktorý sa o svoj národ bude starať zrejme už len zo záhrobia), nebude to jediný otec Slovákov. Lebo sú tu ešte minimálne dvaja: otec na nebesiach a svätý otec v Ríme. O mojom a nebeskom otcovi už bola reč, mal by som teda čo-to tresnúť aj o cirkevnom otcovi všetkých cirkevných otcov a ich ovečiek. Nepochybujem o tom, že aj vatikánsky svätý otec je (len) oplodňovač – taký duchovný – a z jeho (samozrejme cnostného) semena sa veselo rodí náboženská a iná neznášanlivosť. No a do takejto rozmáhajúcej sa atmošky, aj rímskokatolíckou cirkvou dobre prikurovaného ohníka všeobecnej neznášanlivosti výborne zapadá štátnou vôľou odklepnutý otec národa, ktorý by isto pochválil rozohnených rytierov (a rytierky) napríklad protipotratovej kampane. Skrátka: keď má národ otca, hneď je smer jasnejší. A keď je naporúdzi smer, aj život ubieha… ako po masle.