Ešte sa nestalo, že by sa na Slovensku nejaký politický príbeh končil happyendom. Vždy, keď sa začne niečo sľubne vyvíjať, skadiaľsi dokvitne službukonajúci kazisvet (ak nie kazisvet, tak určite aspoň „nepredvídaná okolnosť“) a všetko zvráti iným, menej priaznivým smerom. Hitler daroval Slovákom samostatný štát, Slovač konečne, po storočí modelovania údajného tisícročného útlaku, mohla nad nečakane získanou samostatnosťou zajasať. Lenže na scéne sa objavil kazisvet Tiso a jeho antisemitsky naladení nohsledi a všetko sa prepadlo do pekiel. Ešteže tu bola Komunistická strana Slovenska, ktorá po skončení svetovej vojny ihneď prevzala iniciatívu. Slovač, najmä tá sociálne zbedačená, klérofašistami udupávaná, mohla konečne pri vidine približujúcej sa vyššej životnej úrovne zaplesať. Lenže čo čert nechcel, na scéne, kde sa vzdal, tu sa vzal, objavil sa muž s fajkou – prvý československý robotnícky prezident a opäť sa všetko, s prepáčením, viete čo… V roku 1968 všetko nasvedčovalo tomu, že sa skúseným kozmetikom podarí vyčariť na slovenskej politickej scéne aj ľudskú tvár a že tá ľudská tvár by neskôr už nemusela byť až taká socialistická. Nuž nepodarilo sa. Pretože keď už sa zdalo, že všetko je na najlepšej ceste, prišli všelijakí kazisveti (a jeden krajčír z východu, he-he-he, namiesto Troch mudrcov z východu krajčír) a tí, za výdatnej, pravdaže prísne priateľskej pomoci varšavsky zazmluvnených tankistov ušili pre Slovač inakšiu kazajku… A tá sa veru tak rýchlo neošúchala. Normálne normalizovaný Slovák štyri desaťročia nemal akútnu potrebu ju vymeniť. No a potom nastal rok zamatových revolucionárov. Tu si komančovia mohli bolestne povzdychnúť, že ich dobrý úmysel vybudovať beztriednu spoločnosť opäť nevyšla, lebo sa tu vynorili akísi kazisveti vo vyťahaných svetroch. Takže z ich pohľadu sa zasa všetko, s prepáčením, doj… Zamatoví revolucionári však takýto pocit nemali. Naopak: mysleli si, že smoliarske časy sa skončili a teraz sa už všetci vyhneme chybám a bude už len dobre a lepšie a nakoniec bude aj najlepšie. Lenže na scéne, čáry-máry fuk, sa objavili také kreatúry ako Mečiar, Slota a trebárs aj Ľupták a spád udalostí opäť nabral akýsi neprehľadný smer. Neprehľadný bol len pre niekoho; pre tých, ktorí prahli po samostatnej republike, bol čitateľný až-až. Takže ako áno ako nie, vznikla tu samostatná republika. Slovač mohla jasať: konečne bola slobodná: bez Rakúšanov, bez Maďarov, bez Čechov, bez fašistov, bez komunistov – a Maďari na juhu po čase určite dostanú rozum a poslovenčia sa. Jasanie netrvalo dlho, na scéne sa totiž tentoraz objavilo viac kazisvetov, než je to únosné. Mafia, korupcia, úradnícka šikana, parlamentné šarvátky, pánske lumpačky aj privatizérske rabovačky. Zo Slovenska sa postupne stala taká krajina, že v porovnaní s ňou by sa aj v Kafkových poviedkach bývalo lepšie. Napriek tomu sa pod Tatrami uchytilo niekoľko podnikateľov a odvážlivcov zo Západu. A títo sa teda čudovali prevelice, prečo sa Slovák toľko sťažuje. Vyzerá to totiž tak, že nikomu sa na Slovensku nežije tak zle, ako Slovákovi. A ešte jedna poznámočka: a nikto iný nie je schopný na Slovensku žiť tak dlho ako Slovák. Čo z toho vyplýva? Azda to, že Slovák, hoci nemá vo výbave citlivosť hodnú masochistu, je akosi rád, keď môže seba aj iných trápiť. V jedných alebo dvoch z mnohých slobodných volieb, už sa nepamätám presne, zvíťazil ten malý fúzatý mužíček (opäť z východu) a vzdelanejšia Slovač si vydýchla. Lebo verila, že menšie zlo je naozaj menšie ako väčšie a že Traja mudrci (Mečiar, Slota, Ľupták) tentoraz nie z Východu, ale zo Stredu, sa už nevrátia. V ostatných voľbách sa to však akosi znovu zmrvilo a na scénu vystúpil muž so staronovými vlastnosťami – Róbert Fico. Tu sa Slovač – mám na mysli tú komunistickú, fašistickú, vysokoškolskú, ale neveľmi vzdelanú a potom ešte dôchodcovskú – opäť mohla potešiť tomu, ako sa zbavila fúzatého cigána z východu a jeho pravičiarskych hráčov tenisu. Fico dvoch z troch kráľov Stredu vrátil opäť do hry a kolotoč sa mohol začať… Rozprávka v tomto duchu bude zrejme pokračovať, až kým vo vesmíre Slnko nevyhasne. Zatiaľ sa možno utešovať tým, že ani v okolitých krajinách sa nenudia, veď majú čo robiť so všelijakými dvojičkami vo Varšave, klamármi v Budapešti a so záletníkmi v Prahe, o Bielorusku a Ukrajine radšej ani nehovoriac, kazisveti sa nájdu všade. Otázka vždy stojí tak: kto a z akej perspektívy a pre koho je kazisvet? Lebo nech už je akokoľvek, vždy je tu vrstva, ktorej sa vodí dobre. Raz je to tá naša vrstva, raz zasa tá ich. Raz to im kazí náš kazisvet, inokedy to zasa ich kazisvet pobabre nám. Podstatné, aby sa všetci vystriedali a každý aspoň raz v živote zakúsil niečo ako blahobyt.