kVapKa ViTriOlu

Aké šťastie, že aj autori tejto rubriky si môžu raz za čas oddýchnuť, nechať laptop vypnutý, slovenskú periodickú tlač neprelistovanú, a chvíľu sa nezapodievať prívalmi pravicovej i ľavicovej, neokonzervatívnej i boľševickej, náboženskej i ateistickej, intelektuálnej i antiintelektuálnej, rýmotepeckej i pesničkosúkacej prázdnej slamy. Áno, autori tejto rubriky si môžu zavše vydýchnuť, pretože, našťastie, ešte stále je dosť tých, ktorí nemajú úplne pomútenú myseľ a aj ostrovidný zrak im napočudovanie výborne slúži. A nielen zrak. Ale aj jazyk. Jazyk im klepoce jedna radosť: trefne, vitriolisticky. Príjemne ma prekvapilo ako úderne, vecne, bez strašenia peklom, vyjadril svoje znepokojenie a rozčarovanie zo slovenskej (a možno aj svetovej) súčasnosti v nedávno vzniknutom týždenníku Žurnál (azda primerane) šokovaný spisovateľ, výtvarník a divadelník Miloš Karásek. Jeho slová roztrpčenosti by mu mohol závisieť nejeden prispievateľ rubriky kVapKy ViTrioLu. Preto ich tu neľutujem odcitovať: „Tento štát sa na život hodí čím ďalej, tým menej. Ľudia sú sprostí, nevzdelaní a závistliví. Národným športom je získavanie peňazí za každú cenu. Pracháči sa snažia vytlačiť z bedárov posledné drobné a tí im za odmenu kradnú drahé autá. Nikto už nemá čas na výchovu svojho potomstva a deti sa ,našľahávajú´ rôznymi chemickými prvkami a sprejujú na steny domov nezrozumiteľné slová. Umenie nikoho nezaujíma, kultúra zdegenerovala na úroveň bezduchých reality šou, idolom väčšiny sa stávajú bľabotajúci moderátori a sliepky so silikónovými kozami. Slovenskí byrokrati posmelení Bruselom vymýšľajú stále zložitejšie formuláre, aby nám ich nakoniec vrátili, pretože tam chýba ešte jedna pečiatka. To je iba zlomok okolností, ktoré ma denne nútia žasnúť pri zistení faktu, že ešte dýcham. Možno je život iba druh zlozvyku.“ Nazdávam sa, že čokoľvek dodať by bola zbytočnosť. Vlastne napísať túto vetu bola tiež zbytočnosť. A rovnako zbytočné bolo napísať aj tú pred ňou. Karáskov názor je taký dramatický a presný, že sa nezmôžem na iné, len na tento dodatočný bľabot. Ako nejaký moderátor či sliepka so silikónovými kozami. Tak radšej idem – keď už mám dnes voľno – a dačo-dačo si šľahnem. Zo zlozvyku.