Žurnalista a editor František Šebej je osobnosť minimálne taká mnohostranná ako kresťanský policajt a esejistický kresťan Vladimír Palko. Veď sa len pozrime na lebensweg pána Šebeja: chcel byť maliarom, výtvarný talent mu zrejme nechýbal. Rodičia boli založení pragmatickejšie, tak ho poslali na elektrotechniku. Mladý František sa však vzoprel a rozhodol sa študovať psychológiu. Popritom ho zaujalo karate. A neskôr novinárstvo. A potom politika. Tá ho, podľa jeho vlastného priznania, zaujímala odjakživa. A čo ešte? Po 11. septembri 2001 ho zaujala zrejme aj orientalistika, predovšetkým arabistika. U nás sa hádam ani renomovaní arabisti z inštitúcií zaoberajúcich sa orientalistikou profesionálne nevyjadrujú k problematike islamistického terorizmu a iránskej situácie tak často a tak sebavedome ako František Šebej. Zrejme má informácie, ktoré by mu nejeden arabista či perzológ závidel. Aj názory, o ktoré v takej akejsi spontánnej podobe podelil s čitateľmi internetovej stránky denníka Sme, sú možno pre niekoho závidenia- či až obdivuhodné. S chuťou niečo zo spomínaného rozhovoru odcitujem. Na otázku, či považuje inváziu do Iraku za chybu, Šebej odpovedá: „Nie. Za chybu považujem iba to, že nikto nepredvídal, čo všetko sa tam potom strhne.“ Ach, naozaj? A čo experti Bieleho domu? Za čo ich platia? Ale nejde o expertov… Ide o to, že pán Šebej buď zavádza, alebo má krátku pamäť. Vari si nedokáže spomenúť koľko protestov nielen z ulice, ale aj od mnohých intelektuálnych autorít sveta zaznelo ešte pred začatím invázie? Nepamätá si, koľko varovaní, že situácia v Iraku sa môže vymknúť spod kontroly, bolo zverejnených ešte predtým, než USA zaútočili? Zrejme si teda pán Šebej nepamätá ani heroickú štvavú vojnovú propagandu, ktorú jemu podobní žurnalisti spustili na podporu Bushovej administratívy a na ktorej sa aj sám podieľal. Je dojímavé, ako pánu Šebejovi leží na srdci rovnoprávnosť. Pre nedostatočné práva žien kritizuje islamskú a hinduistickú spoločnosť, ale neprekáža mu, ak Bushovi žoldnieri vraždia v Iraku ženy a deti a takisto mu neprekáža slovenský katolícky fundamentalizmus (ktorého vlajkovou loďou Týždeň nepochybne je), pošliapavajúci právo ženy na slobodné rozhodovanie o vlastnom tele. Zaujímavú kapitolu, ktorá, žiaľ, dnes ešte nie je uzavretá, predstavuje v Šebejovom živote politika. Šebej je hrdý na svoju matičku stranu – OKS, o existencii ktorej vie na Slovensku čoraz menej ľudí. Nečudo teda, keď redaktor pánu Františkovi položil takúto otázku: „Nie je strana, ktorá nedokáže osloviť voličov, zbytočná?“ A pán František takto odpovedá: „Určite nie, lebo sme stále akýmsi generátorom postojov a myšlienok.“ Nuž takáto odpoveď si pýta dlhé ticho. Vlastne na tomto mieste by dnešný vItRiOl aj mohol skončiť. Aby sme si vedeli vychutnať tie oplodňujúce postoje a myšlienky z dielne OKS. Tak schválne, na ukážku aspoň jedna myšlienka z tohto kreatívneho neokonzervativistického prostredia: „…multikulturalizmus je v podstate postmarxistická ideológia. Relativizuje kultúrne hodnoty.“ No hej, multikulturalizmus je vskutku dačo postmarxistického – ale asi tak ako všetko, čo vzniklo po marxizme… Ak pravda, marxizmus už môžeme považovať za nadobro pochovaná skamenelinu. Ale zaujímavejšia je tá veta s relativizáciou kultúrnych hodnôt. Pán Šebej ako člen tímu Týždňa sa, veľmi správne, bojí slova relativizmus. To sa, hoci zavše ťažko, predsa len dá chápať. Treba predsa dodržiavať jednotnú názorovú líniu vytýčenú šéfredaktorom a jeho dvorným kazateľom. Kuriózne však je, aké obavy zrazu prejavuje o akési kultúrne hodnoty. On, pravičiar, neokonzervatívec, jeden z hordy vojnových štváčov, čo sa potom po funuse čudujú nad dôsledkami vojny… Nuž ale žiaden dišputát asi do úvahy prichádzať nemôže, veď OKS generuje postoje a myšlienky. A možno by tejto strane pomohlo, keby sa premenila na občianske združenie (tých, čo sú už viac-menej „za vodou“, veď zohnať niekoľko miliónov nie je nijaký problém) s frapantným názvom Postoje & Myšlienky. Pýtajúcemu sa redaktorovi, ktorý poznamenáva, že tí, čo o OKS vedia, považujú túto stranu za spolok kaviarenských intelektuálov, pán František rozhorčene a na počkanie vysvetlí: „Predstava, že sme akýsi kaviarenský debatný spolok, je smiešna, lebo ním nie sme. Sme ľudia, ktorí sa sami uživia a nezdá sa mi, že by niekto z nás trpel nedostatkom práce alebo uplatnenia. Že popritom udržujeme nažive politický subjekt, je náš malý luxus.“ Treba k tomu ešte niečo dopísať?
