Kurdi: jazýček na váhach mieru

Američania chcú po odstránení Saddáma Husajna premeniť Irak na federálny štát a zaštepiť doň demokraciu. Irak by sa mal stať semeniskom demokracie, ktorá sa odtiaľto rozšíri po celom Blízkom východe, kde skoro vo všetkých štátoch (okrem Jordánska a Libanonu) vládnu viac či menej autoritárni monarchovia a diktátori. Súčasťou tejto federácie by mal byť aj iracký Kurdistan, územie na severe Iraku. Regionálna mocnosť, Turecko, a Kurdi, najpočetnejšie etnikum sveta bez vlastného štátu, majú však o budúcnosti iné predstavy ako Američania. Američania sú presvedčení, že ich ústavný model je najlepší na svete. Rozhľadenejší politológovia, špecialisti na legislatívu však upresňujú, že tento model funguje iba v špecifických podmienkach Spojených štátov, zatiaľ čo napríklad v Afrike generuje najmä skorumpované diktatúry. Napriek tomu Američania vyvážajú svoj federalizmus zakaždým, keď sa im na to naskytne príležitosť. Samuel Huntington už dávnejšie postrehol, že civilizácie nemožno vyvážať. Jedinou islamskou krajinou, ktorej sa čiastočne podarilo vymaniť sa z materskej civilizácie, je Turecko. Stalo sa tak za zvláštnych okolností: vláda (nie ľud) dobrovoľne použila zahraničné politicko-inštitucionálne modely a direktívne zaviedla vonkajšie znaky „moderného životného štýlu“ na európsky spôsob. Irak vo svojich dnešných, umelých hraniciach, v špecifických etnicko-náboženských a spoločenských podmienkach, je pre americký experiment najmenej vhodným miestom na svete. Keď Saddám padne, vnútorná politika štátu sa o niečo zliberalizuje, ale ku kvalitatívnej zmene nedôjde. Jediným osohom krvavej vojny bude to, že nový vládca nebude mať zbrane hromadného ničenia a Saddámov osud bude jemu i ďalším diktátorom výstrahou. Turecký mostík Irak sa stane od roku 1971 prvým štátom na Blízkom východe, kde bude mať Západ bezprostredný vplyv na vývoj. Stratégia Washingtonu je však rozpačitá: vznikla bez ohľadu na širší kontext. Spojené štáty a celý Západ vychádzajú z dubiózneho predpokladu, že územná integrita Iraku je základným predpokladom stability na Blízkom východe. Geopolitická stabilita tejto oblasti je krehká. Územná celistvosť Iraku bola aj pred vojnou fikciou, lebo iracký Kurdistan je už dvanásť rokov protektorátom Bezpečnostnej rady OSN. Napokon: Bagdad nemal úplnú kontrolu ani nad šiitmi na juhu (60 percent obyvateľstva Iraku). Kľúčom k stabilizácii Blízkeho východu je Turecko. Rozbuškou, ktorá by mohla reintegráciu tejto oblasti zmariť, sú Kurdi: irackí, tureckí, iránski i sýrski. Kurdov je 28 miliónov. Je to najväčšie etnikum sveta, ktoré nemá vlastný štát. Podarí sa ašpirácie Kurdov zladiť so záujmami hostiteľských štátov, najmä so záujmami Turecka? Tak znie kurdská otázka. Znalci predpovedajú, že Američanom sa vývoz federalizmu a demokracie do Iraku nemôže podariť. Nazdávajú sa, že vierohodnejším nosičom týchto hodnôt by bol štát, zakorenený v islamskej tradícii, ale podľa západných štandardov „moderný“. Taký štát je iba jeden: Turecko. Kurdi, zanechajte všetky nádeje? Politická kultúra tejto oblasti nepozná kompromis a vzájomné ústupky: najsilnejší berie všetko. Tí, čo prehrali (etnické a náboženské menšiny), sa však nevzdávajú. So zbraňou v ruke bojujú, neraz desaťročia, za svoje práva. Na politickej mape virtuálneho Kurdistanu nájdeme niekoľko znepriatelených kurdských zoskupení. Ich politické programy i názory na vedenie boja sa rôznia. Politickú roztrieštenosť Kurdov umocňuje neobyčajne pestrá mozaika kmeňov a rodinných klanov žijúcich, alebo migrujúcich, na území štyroch štátov. Jediným spoločným cieľom Kurdov je autonómia v Kurdmi obývaných oblastiach Turecka, Iraku, Iránu a Sýrie. Kurdi sa usilujú aj o nezávislosť, ale s touto požiadavkou vystupujú na medzinárodné fórum iba zriedkavo. Kurdský štát by (teoreticky) mohol vzniknúť na území juhovýchodného Turecka, severovýchodného Iraku, severozápadného Iránu a severovýchodnej Sýrie. Bol by desaťkrát väčší ako Slovensko a mal by aj dosť zdrojov na samostatnú existenciu: ropy, vody, ľudí (28 miliónov) a mimoriadne početnú a kvalitnú inteligenciu. Veľký Kurdistan je predbežne utópiou. Nepodporuje ho nijaká veľmoc a ani Kurdi nemajú v tomto smere veľké oči. Všetci napríklad vedia, že na tureckom území kurdský štát vzniknúť nemôže. Okamžite by zasiahla turecká armáda a Američania by Turkov podporili. Nezávislý Kurdistan nevznikne pravdepodobne ani v Iraku. Turecko (aj v tomto podporované USA) sa obáva, že iracký Kurdistan by dodal odvahy aj tureckým Kurdom – separatistom. Kurdský štát nevyhlásia ani v Iráne. V tomto štáte predstavujú Peržania iba polovicu obyvateľstva: ak by Teherán pripustil nezávislosť Kurdistanu, Kurdov by napodobili iránski Azerovia (so 7 miliónmi rovnako početná menšina ako iránski Kurdi) a pripojili by sa k Azerbajdžanu. Irán by stratil západné územia a to by posmelilo desiatky etník v Rusku, v Pakistane, v Číne, ale aj v Indii. Nestabilita v tejto oblasti by ohrozila svetový mier. To však neznamená, že národné ašpirácie Kurdov nemožno uspokojiť. Sévres: turecký i kurdský Trianon Kurdom sa nikdy nepodarilo vytvoriť vlastný štát. Najbližšie k tomu boli po prvej svetovej vojne, keď sa na mierovej konferencii v Sévres (1920) delilo otomanské impérium. Súčasťou mierovej dohody, ktorú Turecko podpísalo, bol aj nezávislý Kurdistan. Turci sa s touto dohodou nikdy nezmierili; odrazili interventov a na mierovej konferencii v Lausanne (1923) si vynútili revíziu. Západné mocnosti ustúpili a turecký Kurdistan rozdelili v roku 1926 na tri časti: najväčšia ostala v Turecku, menšiu dostal Irak, najmenšia pripadla Sýrii. Toto porcovanie potvrdila britsko-iracko-turecká dohoda. Kurdi sa dodnes pýtajú, prečo kosovskí Albánci môžu žiť vo vlastnom štáte (nikto nepredpokladá, že by sa po skončení medzinárodného protektorátu vrátilo Kosovo pod správu Belehradu), hoci existuje aj nezávislé Albánsko, a Kurdi nie… Osloboditelia Iraku nielenže nepočítajú s vytvorením kurdského Kurdistanu, ale chcú vrátiť do Bagdadu aj protektorát Rady bezpečnosti. Západ opäť raz zvýznamňuje regionálnu úlohu Iraku, ustupuje naježenému spojencovi – Turecku, hoci je čoraz jasnejšie, že riešenie „kurdskej otázky“ je z hľadiska Turecka prinajmenšom anachronické. Mimovoľná diverzia Podľa tureckej ústavy z roku 1937 „každý, kto žije na území Turecka, je Turek“. Kurdi dostali nálepku „horskí Turci“. Turecká vláda naposledy odmietla kurdskú autonómiu v roku 1992. Ešte rok predtým, hneď po porážke Saddáma, Kurdi vyhlásili, že by sa uspokojili aj s nezávislým štátom na území severného Iraku, kam by sa postupne mohli prisťahovať aj ich súkmeňovci z Turecka a Iránu. Iracký Kurdistan by však neuživil ani polovicu z 28 miliónov Kurdov. V tureckom Kurdistane by sa síce uživili všetci Kurdi, ale Turci sa takéhoto posilnenia odbojnej menšiny obávajú. Ak by teraz Američania, v rámci federalizácie Iraku, vytvorili autonómiu – iracký Kudistan, z Turecka i Iránu by sa do Iraku prisťahovali státisíce Kurdov. Tureckí Kurdi by však okamžite chceli rovnakú autonómiu. Turecká vláda a parlament by to určite odmietli a odveký turecko-kurdský konflikt by vzbĺkol nanovo. Preto Turci projekt kurdskej autonómie v Iraku považujú za americkú diverziu. Fatamorgány, vízie, koncepcie V roku 1995 začali turecké médiá hovoriť o irackom Kurdistane ako o „historickom tureckom území“ a žiadali upraviť hranice tak, aby sa na kryhe irackého Kurdistanu pripojili k Turecku aj bohaté polia ropy v Kirkúku. Táto „turecká fatamorgána“ sa vojnou v Iraku premenila na reálnu víziu. Aj NATO a Európska únia si musia priznať, že ich blízkovýchodná politika stojí na falošnom predpoklade: Irak už dávno nie je ťažiskom stability v tejto oblasti. Musia nájsť odpoveď na kurdskú, zdanlivo neriešiteľnú otázku: Ako uspokojiť ašpirácie Kurdov tak, aby zároveň všestranne posilnili Turecko, ktoré sa stalo jedným z najdôležitejších členov NATO? Oficiálne vyhlásenia Sýrie, Iránu a Turecka, ktoré sa ostro stavajú proti povojnovému deleniu Iraku, už netreba brať vážne. Tieto tri štáty by sa na delení Iraku rady priživili a uchmatli si kus irackého územia. Preto sú svorne proti vytvoreniu nezávislého Kurdistanu. Zdá sa, že najrozumnejším riešením by mohla byť dvojčlenná etnická federácia: vstúpila by do nej turecká Anatólia s európskym predpolím a Kurdistan (turecký i iracký), pričom ten druhý aj s naftou okolo Kirkúku. Turecko by nielenže nestratilo územie, ale naopak: v rámci racionálnej geostratégie, by sa jeho teritórium zväčšilo. Podľa všetkého je to jediné možné riešenie kurdského problému. Najľahšie by sa pre takýto projekt dali získať Kurdi. Získali by nezávislý štát, hoci v rámci federácie s Tureckom. To je dozaista viac ako status provinčnej autonómie; stali by sa súčasťou regionálnej mocnosti; získali by prístup k moru; vďaka rope z Kirkúku by urýchlili rozvoj svojho hospodárstva. Turecko tento projekt zvažuje so zmiešanými pocitmi. Tureckí liberáli už pochopili, že presne toto je cesta k modernizácii a stabilite Turecka, ktoré by sa mohlo stať mostom, či presnejšie „zónou prelínania sa“ (politológovia hovoria aj o zóne „mäkkých interakcií“) západnej a islamskej civilizácie s obrovským diapazónom: od Londýna až po Taškent. Tureckí islamisti však ešte vždy hľadajú v projekte federácie čertovo kopýtko, ktoré by mohlo vyvolať „aj okyptenie Turecka“. Ak by sa Západ, Turecko a Kurdi dohodli, musela by sa vymyslieť procedúra ustanovenia nového štátu. Najvýhodnejšie by bolo referendum v tureckom Kurdistane a plebiscit pod dozorom OSN v Kurdistane irackom. Zároveň by v oboch Kurdistanoch prebehli voľby do parlamentov. Ak by referendum a plebiscit dopadli dobre, turecká vláda a dve kurdské vlády by vyjadrili vôľu vytvoriť nový štát, pričom iracký Kurdistan by oznámil svoje odtrhnutie sa od Iraku. Ak by sa tento plán uskutočnil, NATO by muselo vyhlásiť, že Iraku, v prípade ohrozenia treťou stranou, udelí maximálnu pomoc a podporu. Kurdská otázka a jej riešenie sa môže stať základom spoločnej politiky Európskej únie. Ak Spojené štáty, v prípade porážky Saddámovho režimu, budú naliehať, aby EÚ čo najrýchlejšie prijala Turecko za svojho člena, únia by mala odpovedať: „Urobíme to, ale najprv spoločne vyriešme kurdský problém.“ Text bol publikovaný v Gazeta Wyborcza