Kundera a gýč

Či je to dobré alebo zlé, Milan Kundera hrá na Západe úlohu najvýznamnejšieho hovorcu niekdajšieho Československa. Málo na tom mení fakt, že Česi a najmä Slováci jeho diela až tak veľmi nečítajú. Čiastočne za to môže spisovateľ sám, keďže niektoré svoje práce odmietal vo svojej starej vlasti publikovať. A tak až v nedávnych dňoch vydalo české vydavateľstvo Atlantis jeho dôležitý román Nesnesitelná lehkost bytí. Odpusťte mi teda prosím, že vás chcem zatiahnuť do debaty so spisovateľom, ktorí viacerým čitateľom dosiaľ zase až tak veľmi nechýbal. Nesnesitelná lehkost bytí je skvelá kniha, ktorá zároveň nesmierne rozčuľuje. Jej jednoduchý príbeh nedrží veľmi pokope, celok z neho robia skôr spoločné témy ako dejová línia. Lekár a záletník Tomáš sa v ňom krátko pred augustom 1968 zoznamuje s jednoduchšou a vernejšou Terezou. Po sovietskej invázii Tomáš stráca prácu a Sabina, jedna z jeho mileniek, odchádza do exilu na Západ. Všetci traja sa pokúšajú vyrovnať sa nejako so svojím novým životom. Kunderov príznačný štýl, v ktorom kombinuje jednoduché slová a príbehy so spletitými filozofickými odbočkami, nemôže nič netušiaceho čitateľa nefascinovať. Kunderove zámerne jednorozmerné postavy, ktoré využíva ako čistý list pre svoje filozofické úvahy, vyvolávajú v čitateľovi pocit, akoby by ho vynechali z príbehu. Hrdinov mu totiž nikdy nebolo dovolené spoznať a len ťažko sa tak s nimi môže stotožniť. Samotné filozofické úvahy sa pridržiavajú aristotelovskej tradície sledovať jednu myšlienkovú líniu až k jej najabsurdnejším záverom – a potom sa zase vrátiť a dosledovať do opačnej absurdity protikladný argument. Zároveň si však nemôžeme pomôcť, aby sme necítili, že Kundera v skutočnosti tajne jednu z týchto línií vždy uprednostňuje: je naklonený Tomášovmu libertínstvu oproti vernosti Tereze, ako aj Terezinmu niekdajšiemu intelektuálstvu oproti jej túžbe po pokojnom vidieckom živote; je naklonený Sabininmu odporu k politike oproti politickej angažovanosti jej (ďalšieho) milenca Franza, naklonený pozitívnej ľahkosti Parmenida pred ťažkopádnymi večnými návratmi Nietzscheho, a je naklonený bezstarostnej a nezmyselnej slobode oproti vážnosti, potrebám, morálke a gýču. Práve v momente, keď Kundera urazil takmer všetkých – ženy, jednoduchých vidiečanov, ľavičiarov, disidentov, moralistov – sa stiahne a zmení smer. Akoby chcel povedať: „Ale na druhej strane, byť verným, vážnym, politicky angažovaným a romantikom tiež má čosi do seba, ak už teda naozaj chcete stále veriť na takéto staromódnosti.“ Jeho druhý pokus o teóriu však mu akoby nešiel až tak od srdca ako ten prvý. Jeho ospravedlnenia nie sú nikdy úplne presvedčivé – odzbrojil nimi síce tých, ktorých sa dotkol, no dotknutými zostanú naďalej. Tajomný text sa nám možno podarí rozpliesť, ak chytíme koniec niektorej zo spletitých myšlienkových nití, ktorých klbko ho tvorí, a dobre potiahneme. Možno tak pochopíme, čo nás tak na Kunderovi a mnohých iných, viac či menej významných Kunderoch stvorených strednou Európou, fascinuje a zároveň frustruje. Niť, ktorej by som sa chcel chytiť ja, sa začína témou „gýču“. V záverečnej časti knihy – po diskusii o úlohe „hovna“ v kresťanskej teológii – Kundera konštatuje, že za všetkými európskymi ideológiami sa skrýva estetický ideál „světa, v němž je hovno popřeno a všichni se chovají, jako by neexistovalo. Tento estetický ideál se jmenuje kýč.“ (225). Prototypom „komunistického gýča“ sú oslavy Prvého mája, na ktorých boli všetci nútení sa zúčastňovať a všetci účastníci sa mali radovať, ukazovať svoj domnelý súhlas so svetom, v ktorom žijú (226). Gýč západnej ľavice je o „Velikém pochode“ dejín smerom „k bratrství, k rovností, ke spravedlností, ke štěstí a ještě dál“ (233). „Americký gýč“ je o antikomunizme, o „našich tradičných hodnotách“ a o milovanom prezidentovi (237 – 238). Existuje aj katolícky gýč, protestantský gýč, fašistický gýč a feministický gýč. Gýč tu je pre každú ideológiu, pre každý odlišný názor na to, čo je podstatou bytia, základom sveta, ktorého hovno musíme ignorovať alebo poprieť (233). „Totalitný gýč“ panuje všade tam, kde je povolený iba jeden jediný gýčový spôsob rozprávania, a „můžeme považovat tak zvaný gulag za jakousi hygienickou jámu, kam totalitní kýč hází odpadky.” (229). Práve gýč oklamal nekomunistov, aby sa pridávali k radostným prvomájovým sprievodom, a práve gýč odpudzuje moderných umelcov, ktorí túžia po inovácii a nezávislosti. Práve gýč stál v ceste hnutiam proti komunistickej moci, ale zase to bol práve gýč, ktorý presvedčil iných, aby sa slepo a hrdinsky pridali k boju proti komunizmu. Práve gýč vedie mnohých ináč ľahostajných Západoeurópanov k tomu, aby sa zúčastňovali na demonštráciách, zdvíhali päste a skandovali s davom, a práve gýč spája roztratené a vnútorne protichodné činy ľavice do jedného symbolizmu. (Mohli by sme dodať, že odkedy Kundera okolo roku 1975 napísal svoju knihu, ukrylo nemálo neoliberálnych politikov svoju pravicovú agendu pod tieto isté ľavicové symboly.) Gýč, zdá sa, je tvárou základnej lži, ktorá ženie vpred všetky politické hnutia a väčšinu politického umenia. Jednako, pripúšťa Kundera, „I kdybychom jím sebevíc opovrhovali, kýč patří k lidskému údělu.“ (232). Pre Sabinu, zarytú nepriateľku gýču, je prirodzené z času na čas snívať o vôni „domova, klidného, sladkého, harmonického, kde vládne hodná matka a moudrý otec“ – vzhľadom na to, že nepodnikne nič, aby sa tento sen splnil (232). Pre Franza je v poriadku, keď roní slzy nad Veľkým pochodom dejín, pokiaľ ho jeho citové poryvy nevedú k skutočným činom – možno sa vďaka vzrušeniu, ktoré prinášajú demonštrácie, na nich zúčastňuje, ale vo voľbách sa hlasovať nenamáha (234). Gýč je hrozný, ale prijateľný, ak je odkázaný na svoje primerané miesto úplnej bezvýznamnosti. No povšimnime si znova, čo nám Kundera o gýči vlastne hovorí. Ak je ním súbor symbolov, ktorý vedie milióny ľudí, aby konali v jeho mene, je správne považovať ho tak jednoznačne za jednoducho odporný? Ten istý symbolizmus, ktorý oklamal Britov, aby hlasovali za Tonyho Blaira, ich neskôr viedol k tomu, aby sa pochytali za ruky a spoločne pochodovali proti vojne. Keď sa miliónom ľudí zjavia v očiach slzy pri počúvaní Dylanovej piesne Blowin‘ in the Wind, je jej symbolizmus naozaj gýčom? Mohlo by to možno byť tak, že Kundera vynechal podstatnú časť svojho vzorca: totiž predpoklad, že svet opísaný gýčom je naozaj škaredší ako symbolizmus pripúšťa, a ďalej že existuje niekto, kto si to uvedomuje. Gýč je gýčom vždy pre niekoho. Ak ním má naozaj byť, musí tu byť v prvom rade symbol prezentovaný vo všetkej svojej kráse a vážnosti – a potom tu musí byť niekto, kto o ňom pochybuje, kto sa na ňom smeje alebo kto je ním zhnusený. To v žiadnom prípade nevylučuje, aby iní brali symbolizmus vážne – vrátane tých, ktorí ho neznášajú. V nekomunistickom svete býva socialistický symbolizmus málokedy gýčom, nielen preto, že ho mnohí používajú, ale že sa ho mnohí iní boja. Ak niekto na socializmus verí, tak sú to vládnuce vrstvy, ktoré pred ním majú strach. Jedným z najväčších zločinov komunizmu je možno práve to, že učinil zo socialisického spôsobu videnia niečo, čo je miliónom ľudí jednoducho smiešne. Kým je ideológia zakazovaná, kým sa na ňu útočí zo všetkých strán, kým sa páni sveta trasú pri vyslovení jej mena – vtedy gýčom nie je. Stáva sa ním vtedy, keď jej heslá opakujú funkcionári na pompéznych oslavách. Kto má teda pravdu – tí, čo sa gýču vysmievajú, alebo tí, ktorí nad ním plačú? Odpoveď, samozrejme, závisí od toho, na ktorú stranu sa pridáme. Vždy keď si zvolíme krásu, riskujeme, že sa nám kvôli gýču vysmejú. Riskujeme, že sa nájde niekto, kto na naše najúprimnejšie vyznania (alebo našu najzapálenejšiu agitáciu) odpovie arogantným smiechom. Druhá možnosť je nikdy nepodstupovať toto riziko – nikdy netvrdiť, že niečo je krásne, alebo ešte lepšie, nehovoriť vôbec nič. Strach z gýča sa stal jednou z hnacích síl súčasného politického myslenia a umenia, ako aj hlavným meradlom kvality politiky a estetiky. Politici a marketingoví odborníci skrývajú hovno na tejto zemi za pekné symboly. Filozofi a umelci sa vyhýbajú kráse a nádeji, pretože akékoľvek tvrdenie by niekto mohol premeniť na gýč (prípad postmodernistov je tu skvelou ilustráciou). Môžeme svet kritizovať, búrať ho, hrať sa s ním či sa mu vysmievať, bojíme sa však vystavať na ňom čosi vlastné. To sa aspoň týka intelektuálov. Bežných ľudí pohlcujú symboly, ktoré im zostali, symboly politikov a trhu. Márne však budeme ľuďom hovoriť, že ide o gýč, ak im namiesto toho neponúkneme niečo krajšie. Na druhej strane by sme mohli uvažovať o tom, že existuje čosi horšie ako gýč: hovno. A existuje čosi horšie ako ukrývať hovno: totiž nechať ho odokryté. Je aj niečo horšie, ako povedať: „Svet je nádherný, nemeňme ho“. Tým horším je povedať: „Svet je škaredý, a zmeniť sa nedá.“ A ešte horšie je nepovedať vôbec nič. Ak to prvé bolo heslom východoeurópskych komunistov, to druhé sa stalo sloganom ich neoliberálnych nasledovníkov. To tretie je vyjadrením nečinnosti národa, ktorý pripustil, aby sa svet navôkol stal ešte škaredším. Aby sme vzali ako príklad prototypy z Kunderovej knihy, v ktorej autor akoby (netypicky) podporoval moje tvrdenie, Terezina naivná vernosť pôsobí oveľa menej odporne ako zámerná hrubosť jej matky. Tomáš, intelektuál, ktorý má strach z gýča, je síce v stave pomôcť svojej ustaranej manželke, no neurobí tak skoro až do konca života. Nejde tu v žiadnom prípade o obranu gýča. Ide o obranu krásy. Zdá sa však, že tŕnistá cesta ku kráse vedie na pomedzí gýču. Z jednej strany gýč, z druhej zmysluprázdno. Krása možno spočíva v závrate pri pohľade na tieto paralelné priepasti, bez toho, aby sme do nich spadli. Možno práve toto sa stalo aj Kunderovi. Názov jeho knihy ukazuje – aspoň v jeho existenciálnejších momentoch –, že sa možno desí ľahkosti a nezmyselnosti, rovnako ako aj trápneho bremena gýču. Explicitná diskusia o gýči sa objavuje ku koncu Neznesiteľnej ľahkosti bytia, no inak sa jej týka takmer každá pasáž tohto diela. Z toho, ako Kundera odskakuje od jednej filozofie k druhej, od viery k zrade, od morálky k nemorálnosti, od zaslepenej politickej angažovanosti k bezcieľnemu cynizmu, od ťažoby k ľahkosti bytia a späť, sú zrejmé dve veľké obavy. Na jednej strane uteká pred gýčom, na druhej strane pred škaredosťou či prázdnotou. Ale ktorá z týchto obáv je väčšia? Keď sa Tomáš v záverečných kapitolách vzdáva svojho donchuanstva a uprednostní život v malebnej dedinke s Terezou, Kunderovi sa nedarí zakryť určitý povýšenecký sarkazmus voči svojim postavám. A keď predtým opisuje ľúbostné avantúry Tomáša a Sabiny, neskrýva, že im závidí. Napriek názvu knihy je čitateľ náchylný si myslieť, že pre Kunderu je neznesiteľnejšia ťažoba. Milan Kundera síce možno už nežije v každodennom styku s Čechmi a Slovákmi, no napriek tomu sa nevymyká spomedzi ostatných intelektuálov v strednej Európe po roku 1968. Nespravodlivosti spáchané v mene komunistického gýča, nasledované rovnako šokujúcim objavom gýča západného sveta, priviedli mnohých potenciálnych reformátorov do stavu akejsi presvedčenej, bojovnej pasivity – stavu, ktorého znakom je viac či menej rozhodné odmietanie nádeje na progresívnu zmenu. Výsledkom je škaredý svet, v ktorom dnes žijeme. I keď aj v ňom sa rodia umelecké diela, ktoré stoja za zamyslenie. (Citáty v texte sú z českého vydania Milan Kundera, Nesnesitelná lehkost bytí, Sixty-Eight Publishers: Toronto, 1988)