Prežijeme aj bez dotácií, ale potrebujeme vedieť, že to, čo robíme, má význam. Úplne jasným odkazom sa skončil nedlhý rozhovor so speváčkou miestneho folklórneho súboru v dedinke na strednom Slovensku. Začal sa nevinne, pri počasí, ale rýchlo sa zvrtol na miestnu kultúru. Bodaj by nie, keď sa doň pustila šéfka miestneho ženského spevokolu a súčasne predsedníčka komisie miestneho zastupiteľstva, ktorá ma na starosti aj miestnu kultúru. A tak som sa dozvedel, že nielen v meste, kde žijem, v Stupave, ale aj inde na Slovensku nemá miestna kultúra vážnosť, aká by jej prináležala. Hoci, aj toto „živorenie“ závisí od uhla pohľadu. To, čo sa mne zdá ako problém, považuje útla ženička za riadenie osudu, ktorému sa neradno protiviť. To však neznamená, že by si to nepredstavovala aj inak, o čosi lepšie. Skôr to vidí tak, že ak čosi nie je v poriadku, treba jednoducho pridať a dajako si poradiť. Osud miestnej kultúry sa po reforme verejnej správy ocitol v rukách samospráv, časť kompetencií prešla na samosprávne kraje. Ich predstavitelia sa vari všade rovnako sťažujú, že niet dosť peňazí. A to pokladajú za oveľa vážnejší problém ako nedostatočný rozvoj miestnej kultúry. V posledných rokoch im začalo pomáhať ministerstvo kultúry, vytvorilo zdroje i program, ako si financie spravodlivo rozdeliť. Všade to však ľudia nepocítili. Pretože nejde len o peniaze, aj keď ani tých určite nie je dostatok. Pani v kroji mi opísala prístup vedenia obce, pre ktoré sa podpora miestnej kultúry končí pridelením symbolickej dotácie. Ak chcú rozvíjať kontakty s inými súbormi, musia si vo všetkom poradiť sami, rovnako ako pri domácich vystúpeniach, hoci by pre vlastných radi vystupovali aj častejšie. „Bez nároku na honorár, pravdaže,“ dodáva. Nehovoriac o zrušení malej obecnej knižnice s argumentom, veď ďalšia je v susednej dedine a aj tak „demografická kríza“ znižuje počet detí… Starkým ostáva už len televízia. Nuž dobré je stretnúť niekoho, kto si nemyslí, že kultúra je iba povinný prívesok.
