Volebná prezidentská kampaň sa dostáva do obrátok. Prezidentskí kandidáti obchádzajú Slovensko a všetci sľubujú, že bude, ako nebolo…
Marketingové štáby každého kandidáta nás zasypávajú informáciami, nastajlovanými tvárami a optimistickými programami zmien pre Slovensko.
Občania vedú diskusie o svojich kandidátoch a každý chce každého presvedčiť, že ten ich je najlepší.
Väčšina ľudí ale vyberá svojho kandidáta ani nie podľa toho, či je schopný plniť prezidentské funkcie, ale podľa svojich subjektívnych kritérií a v zásade podľa toho, či sa im páči, alebo nepáči.
Jedným stačí to, že ich kandidát dokáže dlho a múdro hovoriť bez papiera, iným, že ich kandidát má pekný úsmev, že sa dokáže elegantne obliecť… Pre niektorých voličov zas stačí, aby zatratili vhodného kandidáta len preto, že mu chýba úsmev, alebo že má nedôstojne veľké uši či podozrivú briadku.
Pre iných je dôležitý príbeh ich kandidáta. Niektorých zaujme odvaha, ako sa chce niekto napríklad z právnej bitky o skládku dostať priamo na hrad. Pre iných zaváži argument, že ich kandidát pracuje na vedeckom ústave a že teda určite je veľmi múdry človek…
Často sa však stáva, že voliči si vyberú nakoniec svojho kandidáta len preto, aby sa ním podľa ich názoru nestal niekto ešte horší…
Pre mnohých občanov je aj aktívna účasť dnešných prezidentských kandidátov v politike diskreditujúca, a preto dávajú prednosť mnohým kandidátom, ktorí sú čistí, nezaťažení reálnou politikou. Je to výsledok toho, že veľakrát ich kandidát sklamal. Iba takým „čistým“ sú ochotní veriť a odovzdať im moc nad sebou…
Z toho vidieť, že voľby sú takmer iracionálnym aktom, s ktorým sa po ukončení funkčného obdobia ich kandidáta musia ťažko vyrovnávať, pretože majú pocit, že opäť raz naleteli…
Foto: Emil Polák
Zásadnou otázkou je, podľa akých kritérií by sme mali vyberať budúceho prezidenta SR.
Pri výbere z ponúkaných kandidátov by sme mali v prvom rade vychádzať z ústavných funkcií prezidenta a z toho, či náš kandidát má predpoklady na to, aby túto funkciu zvládol.
Slovensko by malo hľadať svojho budúceho prezidenta medzi tými, ktorí obstáli v doterajšom profesionálnom i osobnom živote a ktorí preukázali rešpekt pred zákonom a úctu k svojim občanom.
Budúci prezident by mal mať schopnosť profesionálne komunikovať s predstaviteľmi vlády a parlamentu.
Jazykové schopnosti, noblesa, diplomatický takt, znalosť domácich a globálnych trendov sú asi iba triviálnymi požiadavkami na budúceho prezidenta. Významnou požiadavkou sú jeho manažérske schopnosti, pretože musí riadiť pomerne veľké tímy expertov a poradcov, ale aj hľadať spojencov vo vláde i v parlamente na presadzovanie záujmov občanov.
V dnešnom globalizovanom svete plnom zmlúv a ešte väčšieho počtu výnimiek z nich je dôležité, aby mal schopnosť aj na celoeurópskej či globálnej úrovni hľadať spojencov pre posilňovanie našich ekonomických, hospodárskych a kultúrnych pozícií vo svete.
Bez toho, že by som chcel znevážiť ostatných prezidentských kandidátov, dovolil by som si upozorniť na sympatického, nijakými aférami zaťaženého, socialistického kandidáta, pána Maroša Šefčoviča.
Aj on má rad pozitív, ale i negatív, a preto jeho voľba je tiež neistá…
Slovensko od vstupu do EÚ ale nemalo nikdy takého úspešného politika na celoeurópskej úrovni, ako je dnešný podpredseda EÚ a šéf komisie pre energetiku.
Návrat človeka z „európskej vlády“, ktorá riadi 500 miliónov občanov, a jeho ponuka dať svoje služby 5 miliónom svojich rodákov, to by nemalo zostať mimo pozornosti našich voličov.
Samozrejme, nie sú až také dôležité jeho funkcie, ako skôr jeho kvalitný10-ročný výkon v orgánoch EÚ.
O kvalite jednotlivých komisárov hovoria hodnotenia členov Európskej komisie.
Tradičným autorom takéhoto hodnotenia je aj komunikačná agentúra Burson Cohn & Wolfe, ktorá prezentovala hodnotenie 28 kandidátov za rok 2018.
Podľa zložitých kritérií hodnotenia bol M. Šefčovič najlepšie hodnoteným kandidátom zo strednej a východnej Európy. Až za ním je česká eurokomisárka pani Jourová.
V celkovom hodnotení všetkých 28 kandidátov je pán Šefčovič v prvej desiatke najlepších komisárov.
Ešte zaujímavejšie je hodnotenie politikov, ktorí majú najväčší vplyv na únijnú energetiku.
Podľa správy Eurostatu za rok 2016 bol najvplyvnejším človekom v únii pre oblasť energetiky pán M. Šefčovič. Pani Merkelová bola až na druhom mieste…
Pre mnohých našich občanov sa však môžu takéto hodnotenia zdať príliš vzdialené a mimo horizont ich záujmu a potrieb.
Preto je asi dôležitejšie hodnotenie bývalého trojnásobného ministra zahraničných vecí Slovenska a poslanca EÚ pána Eduarda Kukana, ktoré uvádza v rozhovore pre denník „N“. Pán europoslanec si myslí, že pán M. Šefčovič „vie, kde je sever v zahranično-politických otázkach a z peletónu prezidentských kandidátov má najlepšie predpoklady na to, aby sa stal hlavou štátu“.
Eduard Kukan považuje ale prepojenie pána Šefčoviča na Smer za toxickú väzbu a posudzuje ju cez prizmu svojej vlastnej a neúspešnej prezidentskej kampane v roku 2004. Keďže takýto názor vyslovuje nielen Eduard Kukan, ale i viacero občanov, bude vhodné detailnejšie sa pozrieť na tento vzťah.
Pán Kukan je presvedčený, že ak sa M. Šefčovič nebude jasne dištancovať od Fica, Smeru a ich praktík, tak zopakuje jeho chybu. Jej podstatou bolo to, že sa Eduard Kukan nedostatočne vymedzil voči pánovi Dzurindovi, resp. SDKÚ, ktoré v tom čase bolo aktívne v kauzách, ktoré nevedeli obhájiť.
Keďže sa črtá vysoký stupeň analógie v straníckych návrhoch pána Kukana a pána Šefčoviča, môžeme hovoriť o „kukanovskej dileme“.
Pán Šefčovič tiež stojí pred problémom, ako sa vyrovnať s tým, že bude musieť ísť do polemiky či do konfliktu so svojím navrhovateľom a odpojiť sa od upadajúcej strany a presvedčiť všetkých jeho voličov, že je plne autonómny.
Neurobiť takýto krok by znamenalo, že pán Šefčovič sa sám hlási k všetkým kauzám a agresívnemu štýlu práce Smeru a je pripravený aj prevziať časť svojej politickej zodpovednosti za dnešný stav. A to i napriek tomu, že nemohol nijako z Bruselu ovplyvniť činnosť tejto strany, čo pre slovenské médiá nie je vôbec podstatné.
Zdá sa, že táto „kukanovská dilema“, resp. odpoveď na ňu, bude zásadnou skúškou politickej i osobnej odvahy pána Šefčoviča. S najväčšou pravdepodobnosťou od tohto bude i závisieť výsledok jeho boja o Grasalkovičov palác.
To, že Smer SD prežíva dnes ťažké časy, je všeobecne prijatý názor.
Jeho neochota otvárať a riešiť významné kauzy pred i počas jeho vlády, ako aj súčasné rozpory v koalícii, neschopnosť dohodnúť sa na ústavných sudcoch sú v čase prezidentských volieb výbušnou zmesou. Túto situáciu však nemožno ukontrolovať starými zbraňami, t.j. agresívnymi výpadmi proti novinárom, opozícii, prezidentovi a nakoniec proti všetkým, ktorí nezdieľajú názor pána Fica.
Stará pracovná metóda Smeru, „kto do teba kameňom, ty do neho dvoma“, ho skôr diskredituje a oslabuje. Posledný konflikt pána Fica s prezidentom Kiskom a jeho výroky, že pán prezident Kiska spolupracuje s pozemkovou mafiou a je podvodníkom s DPH…, je skôr už iba o nenávisti a pomste zo strany predsedu Smeru.
Predsedu Fica tento prístup izoluje nielen od iných občanov, ale aj od členov vlastnej strany. Zdá sa, že pán Fico je presvedčený, že on, ktorý to schytáva jedným kameňom na báze svojho osobného hrdinstva, to vždy prežije. Tí, ktorí však dostanú jeho dvoma kameňmi, majú to zrátané a podľa jeho presvedčenia nemôžu to politicky prežiť…
Pán predseda Fico nechce pochopiť, že tento typ komunikácie je vopred prehratým bojom!
Ďalším problémom strany Smer je to, že nedokáže sformulovať socialistický program pre svoju stranu, a tým ani pre svojho prezidentského kandidáta.
Smer i jeho koaliční partneri sa dnes pretekajú v oznamovaní nových sociálnych balíčkov, obedov a vlakov zadarmo, zavádzania nových príplatkov pre zamestnávateľov a zvyšovania miezd zamestnancom… Skutočnosť, že prichádzajú s týmito nápadmi pred prezidentskými voľbami dokazuje, že majú iba veľmi málo spoločného so snahou riešiť otázky životnej úrovne svojich občanov. Na to sú tam už príliš dlho a mali 10 rokov času riešiť tieto otázky.
Myslím si, že volebný štáb pána M. Šefčoviča by mal byť opatrnejší v boji za presadenie týchto sľubov. Je chybou zdôrazňovať, že prípadné zrušenie týchto zákonov by on nepodpísal.
Mal by si uvedomiť, že prelomenie jeho veta nie je žiadnou výnimočnou udalosťou v našom parlamente, a teda nemôže tento výsledok principiálne zmeniť.
Zdá sa, že volebný štáb M. Šefčoviča v svojej kampani sa chce oprieť o svojich predchádzajúcich voličov, a preto niekedy to vyzerá tak, akoby čítali z vládneho programu či z programu Smeru.
V tejto súvislosti by im však nemalo ujsť, že z predvolebných prieskumov vyplýva, že 20 – 30% voličov Smeru sa odklonilo od tejto strany a podporujú kandidátov s tvrdšími programami a jednoduchšími riešeniami.
Táto skutočnosť je vysvetliteľná iba tým, že pre túto skupinu voličov bol predseda pán Fico vzorom v kritike a v útočnosti na každého oponenta, dnes táto strana nemá takéhoto kandidáta, a preto dávajú radšej podporu pánovi Harabinovi či pánovi Kotlebovi.
Je ale otázne, či pre M. Šefčoviča je táto skupina voličov kľúčová na jeho ceste do Prezidentského paláca. Jeho volebný štáb by mal hľadať voličov naprieč celým politickým spektrom a musí sa zbaviť ilúzie, že program vecí a služieb zadarmo je niečím iným ako kupovaním si voličov.
Pán M. Šefčovič sa hlási k socialistom, o čom svedčí aj fakt, že v boji o voľbu predsedu EK získal 11 nominácií socialistických strán EÚ.
Čo to ale znamená byť socialistom v dnešných zložitých a ťažkých časoch a čo by malo tvoriť jeho základ?
Myslím si, že fundamentom každého socialistického programu musia byť 2 požiadavky, ak majú byť socialistické strany stranami pracujúceho človeka.
- Požiadavka za slušnú prácu – slušnú mzdu!
- Boj o efektívny a sociálny štát a o jeho riadenie v prospech občanov s požiadavkou potierať všetky formy korupcie.
Liberalizácia socialistických strán, uprednostňovanie kultúrnych hodnôt a oslabovanie ekonomického prístupu ich priviedla k tichej obhajobe zvyšovania majetkových rozdielov medzi 1% najbohatších ľudí a 99% ostatných občanov sveta.
Útoky na štát, snahy o jeho privatizáciu majú za následok nielen oslabovanie práv občanov, ale aj vydanie všetkých krajín napospas veľkým korporáciám.
Ak mám pravdu, že základom socialistického programu musia byť slušné mzdy a zároveň i permanentné úsilie o dobre riadený, neskorumpovaný štát, tak potom musím povedať, že program vecí a služieb zadarmo nemôže byť socialistickým programom, ale zodpovedá ilúziám a požiadavkám komunistických programov.
Preto takéto požiadavky by nemali byť ani súčasťou programu socialistického kandidáta na funkciu prezidenta. Ak štát chce pomôcť niektorých sociálnym skupinám, mal by to urobiť prostredníctvom daňových úľav, ale nie rozdeľovaním vecí a služieb zadarmo.
Významný úpadok socialistických strán, ich posun doprava a ich dramatický voličský prepad v mnohých krajinách EÚ ukazuje, že je to výsledok ich zliberalizovania a upustenia od klasického socialistického programu.
Je zaujímavé, že úpadok sa netýka iba ľavicových strán, ale aj strán pravicových, konzervatívnych, ktoré sa posunuli doľava. Potvrdzuje to, že tieto strany zabudli na občana a ich zliberalizované ideológie sa zmenili iba na boj o štátnu kasu.
Na Slovensku pri nej dnes stojí a pevne sa jej drží liberálny Smer, ktorý pod heslom veľkej zmeny odstavil od nej SDKÚ. Tým, že ukončil jej pochybné nakladanie so štátnymi peniazmi ale neznamená, že sa vzdal jej praxe…
Čo je asi nóvum slovenskej i európskej politiky je to, že veľké klasické strany stratili už istotu, že sa dnešní víťazi dohodnú s opozíciou, ktorá ich v budúcnosti vystrieda a že bude pokračovať bezproblémový transfer moci z víťazných strán na opozičné, resp. z ľavicových na pravicové, prípadne opačne.
Liberálny mainstream sa dnes rúca a antisystémové strany požadujú vyvodenie zodpovednosti za zlé riadenie štátu a rozmach korupcie z vládnutia liberálnych partají.
Volebný štáb M. Šefčoviča by mal preto hľadať svojich voličov všade tam, kde občania požadujú dobre organizovaný, transparentný štát a ktorí by vedeli oceniť ponuku pána M. Šefčoviča priniesť na Slovensko know-how a kultúru riadenia štátu z krajín západnej Európy, moderný životný štýl a schopnosť hľadať optimálne miesto pre Slovensko v globálnom svete.
Pán M. Šefčovič má ojedinelé skúsenosti z manažovania EÚ, bohaté osobné kontakty s ľuďmi z Bruselu, a to na všetkých úrovniach, čo by mohlo napomôcť k zvýšeniu investícií a podpory vedy a vzdelania na Slovensku a znížiť tak naše zaostávanie.
V zmysle „kukanovskej dilemy“ má pán M. Šefčovič ale iba dve možnosti:
Vystúpiť na barikádu svojho navrhovateľa pán Fica a sypať oheň a síru na všetkých, ktorí mu skrížia cestu do Prezidentského paláca.
To bude mať však s najväčšou pravdepodobnosťou za následok, že jeho cesta ale nebude smerovať do Grasalkovičovho paláca, ale iba na Súmračnú ulicu, do sídla Smeru.
Druhou možnou odpoveďou na „kukanovskú dilemu“ je, že M. Šefčovič nebude zdieľať cestu atakov a hádzania kameňov po opozícii, médiách, prezidentovi. Nakoniec je mu to cudzie nielen ako diplomatovi, ako podpredsedovi EÚ, resp. eurokomisárovi pre energetiku, ale aj pre neho osobne ako človeka, akým M. Šefčovič je!
Je pravdepodobné, že logika samotných prezidentských volieb ho prinúti, aby sa vymedzil voči pánovi Ficovi a Smeru a bude musieť zaujať voči nim minimálne kritické stanovisko.
Tento krok, ktorý má nielen aspekt politický, ideologický, ale aj silne morálny, bude musieť urobiť, a to či sa mu to bude páčiť, alebo nepáčiť.
Prezidentské voľby nie sú parlamentnými voľbami. Majú inú vnútornú logiku. V parlamentných voľbách nemusíte voľby vyhrať a napriek tomu sa môžete stať aj premiérom. V prezidentských voľbách sa ale nie je s kým spojiť. Je možná iba výhra, alebo prehra!!!
Odpoveď M. Šefčoviča, že je nezávislý kandidát s podporou Smeru znamená, že bude musieť detailnejšie vysvetliť voličom jeho vzťah k pánovi Ficovi a Smeru SD.
Vymedzenie sa voči nim, voči metódam ich práce je nevyhnutným predpokladom jeho úspechu. Musí presvedčiť voličov, že sa nestal kandidátom na prezidenta za to, že je pripravený kryť pochybné aktivity niektorých členov strany či prípadne celého Smeru.
Samozrejme, ak to neurobí, nemusí to znamenať jeho politickú smrť, ale iba akceptovanie inej možnosti, ako sa angažovať v zmysle jeho prezidentského hesla „vždy pre Slovensko“. Touto možnosťou je vytvorenie nového triumvirátu na Súmračnej v zložení: Fico, Kaliňák, Šefčovič. Základnou úlohou tejto skupiny by mohla byť otázka, kam pána Fica v nasledujúcom období nominovať.
Napriek tomu, že „kukanovská dilema“ má iba dve možnosti: Grasalkovičov palác, alebo Súmračnú, ponúka sa ešte jedna možnosť, ktorá je ale nezávislá od aktivity a vôle pána Šefčoviča.
Je to možnosť, že by pán Fico sám oznámil, že udalosti posledného roka ho dostali na hranicu jeho fyzických, psychických i líderských možností, a preto je v záujme strany i jeho osoby, aby po viac ako 20 rokoch úspešnej politickej práce na najvyšších pozíciách strany a štátu si oddýchol a odovzdal svoju funkciu strane.
Takéto osobné rozhodnutie pána Fica by mohlo vytvoriť novú situáciu v Smere a opäť zvýšiť morálnu prestíž jeho osoby. Mohlo by to priviesť jeho členov k tomu, aby vyložili kamene zo svojich vreciek a začali otvorene rokovať o svojich problémoch a nedostatkoch. Je to nevyhnutný predpoklad toho, aby v budúcoročných parlamentných voľbách sa mohli uchádzať o dôveru voličov, ako aj o dôveru ďalších politických strán.
Táto alternatíva sa môže pre väčšinu voličov ako aj členov strany Smer zdať úsmevná, pretože pán predseda Fico všetkých doterajších kritikov odmietal s tým, že ak sa im nepáči v jeho Smere, tak nech si založia svoju vlastnú stranu.
Rozhodnutie pána predsedu je tak kľúčové, a to aj v negatívnom prípade.
Napriek tomu bude vhodné s ním hovoriť kedy, kam a ako chce odísť. Strana by nemala svoju činnosť zúžiť iba na to, aby pozorovala, koľko kameňov a na koho hodí jej predseda! Bolo by asi vhodné, aby aj z úcty k nemu sa sám nehádzal na každé významnejšie uvoľnené miesto v štáte. Bolo by to pod jeho dôstojnosť!
Jeho vyhlásenia, že chce doviesť Smer SD k ďalšiemu víťazstvu v parlamentných voľbách však nemožno považovať v situácii permanentnej chuti odísť z funkcie predsedu Smeru za nič iné, iba za stratu zdravého rozumu a premrhanie posledných šancí.
Pripúšťam, že sa môžem mýliť v hodnotení Smeru a že skutočná situácia je oveľa optimistickejšia, ako to vidím ja z diaľky.
„Kukanovská dilema“ by nás ale mala nabádať k opatrnosti a k zvýšeniu kritického pohľadu na jej súčasný stav. Voľby medzi Grasalkovičovým palácom a Súmračnou, pred ktorou stojí aj jej prezidentský kandidát, je vždy voľbou, z ktorej ani jedno riešenie nie je dôvodom na oslavu. Taká je však každá dilema…
(Autor, PhDr. Eduard Šebo, konzervatívny socialista)
