Aj keď sú niektorí Rómovia presvedčení, že ich korene siahajú do Egypta, najpresvedčivejšia je hypotéza, že ich domovinou bola India (rómčina má korene v sanskrte), z ktorej odchádzali Rómovia v rozličných obdobiach počas prvých storočí nášho letopočtu. V 5. storočí n. l. sa usadzovali v Perzii a Sýrii, okolo roku 1300 v juhovýchodnej Európe (Grécko, Maďarsko, Rumunsko, Srbsko) a od roku 1400 v západnej Európe (Francúzsko, Nemecko, Holandsko, Švajčiarsko, Španielsko). V súčasnosti ich nájdeme v každej európskej krajine a takisto v severnej Afrike, na Blízkom východe, v Južnej Amerike, USA a Kanade.
Ich celkový počet sa odhaduje na päť až desať miliónov, pričom viac ako polovica žije vo východnej Európe – v bývalej Juhoslávii okolo 750 tisíc, v Rumunsku 680 tisíc, na Slovensku 165 tisíc (v pomere počtu rómskeho obyvateľstva k domácemu to predstavuje prvé miesto v Európe). Rómske spoločenstvo utvárajú štyri kmene (nácije): Lowara, Machuaja, Kalderašha a Churara, medzi ktorými existujú jazykové a kultúrne rozdiely. K telesným charakteristikám väčšiny Rómov patria tmavé vlasy i oči, stredne tmavá až tmavá pleť, nižší vzrast, s vekom sklony k tučnote. Netreba však zabúdať na výnimky – plavovlasých a svetlookých Rómov. Slovo Cigán rómčina neobsahuje, sami sa označujú ako Rómovia. Uprednostňujeme tento termín i my, keďže slovo Cigán, užívané obklopujúcou spoločnosťou, ťažko zbaviť nánosu negatívnych významov, ktoré sa k nemu postupne naviazali. Za najpodstatnejšiu črtu rómskej mentality možno považovať odolnosť voči asimilačným snahám zo strany majoritnej spoločnosti. V niektorých aspektoch života sa Rómovia adaptujú – spravidla napríklad prijímajú jazyk a náboženstvo dominantných skupín (vlastné náboženstvo si neutvárajú, svoj jazyk dosť zanedbávajú), využívajú technické a sociálne vymoženosti súčasnéo obdobia (autá, telefóny, banky, sociálnu podporu a pod.). V základnom spôsobe života však ostávajú naďalej svojskí, ich životný štýl odoláva zmenám počas striedania generácií. Značná časť rómskej populácie zostáva funkčne negramotná (odmieta formálnu edukáciu vo viere, že odovzdávanie skúseností medzi členmi rodiny je účinnejšie), udržiava si silnú bariéru medzi sebou a vonkajším svetom (gadžovia = Nerómovia – môžu byť predmetom ich „hier“). Aj keď dominantné skupiny oddávna potláčali kočovný spôsob života Rómov a podporovali ich usadenie, zostávali najväčšími cestovateľmi sveta. V obyvateľstve krajín, kde Rómovia žijú, prevláda strach z ich extravagancie a kriminálnych činov, čo sa vlády krajín usilujú riešiť rozličnými spôsobmi. Na utvorenie pravdivého obrazu o Rómoch je nevyhnutná informácia týkajúca sa skutočnosti, ktorú niektorí autori označujú ako rómsky paradox: napriek tomu, že spôsob života Rómov mnohých priťahuje a fascinuje (predovšetkým umelcov, ktorí ho v rôznych formách stvárňujú), dlhé obdobia Rómov prenasledovali, utláčali a týrali (silná vlna perzekúcie počas druhej svetovej vojny). Nebolo im priznané právo na označenie ako etnika, národa, či národnosti, bývali chápaní vždy len ako zaostalá skupina obyvateľstva, hoci sa v ich radoch sformovala aj elitná špička, usilujúca sa o dôstojnú reprezentáciu svojho pôvodu a pozdvihnutie ostatných. Zmeny náhľadu majoritnej spoločnosti v tomto smere u nás priniesli čiastočne až posledné roky.
Ako Rómovia žijú? Vedecký výskum tohto etnika sťažuje fakt, že rómska kultúra nie je jednotná, ale aj to, že si Rómovia svoje zvyky a životný štýl strážia ako súkromie, sú nekooperatívni a vyhýbaví. Evans-Pritchard o tom píše: „Som si istý, že oveľa ľahšie je vstúpiť do primitívnej malajskej či africkej komunity než k Rómom. Malajzijčania ani Afričania si nevybudovali také barikády ako Rómovia… Rómovia žili stáročia v spoločenstvách, ku ktorým nepatrili.“ A ďalej Avon: „Ak tuctu Rómov položíte rovnakú otázku, dajú vám pravdepodobne tucet rôznych odpovedí. Ak jednému dáte tú istú otázku tucetkrát, dostanete tucet rôznych odpovedí.“ Rómovia nie sú samotári. Svoj život trávia v spoločenstve. Individuálne obydlie nepoznajú. Rómska rodina (familija) je oveľa väčšia ako naša nukleárna rodina. Okrem manželov a detí sú jej súčasťou aj vydaté (ženaté) deti s ich deťmi a manželskými partnermi, starí a prastarí rodičia i ďalší príbuzní. Niekedy sa stáva, že členov rodiny je až tridsať-štyridsať. Tak, ako nepoznajú oddelené bývanie pre jednotlivca, je im cudzie aj individuálne súkromné vlastníctvo – to u nich nahrádza vlastníctvo rodinné. Členovia rodiny zvyčajne pracujú spolu, slávia spolu sviatky, ochraňujú sa, opatrujú chorých a starých, spolu pochovávajú mŕtvych. Životný cyklus Rómov možno v skratke popísať asi takto: deti prichádzajú na svet spravidla vo veľkých počtoch a víta ich nielen rodina, ale celé široké rómske spoločenstvo. Bývajú rozmaznávané, telesné tresty sa užívajú zriedka. Dieťa je v centre pozornosti – prinajmenej dovtedy, pokiaľ nepríde druhé. Často sa s rómskym dieťaťom zaobchádza ako s miniatúrnym dospelým, ktorý má rovnaké práva ako veľkí. Deti trávia mnoho času v spoločnosti dospelých. Vychovávajú ich doma, menej v škole. Vo veku 8-9 rokov chlapci často pomáhajú svojim otcom pri práci a dievčatá sa zapájajú do starostlivosti o domácnosť. V období dospievania sa veľmi často vyskytnú s deťmi problémy – poruchy správania, nedostatok rešpektu, delikvencia. V rómskej kultúre nadobúdajú obe pohlavia s vekom vyššie spoločenské postavenie. Ako rastú a starnú, rastie ich status. Dievčatá sa vydávajú pred osemnástym rokom. V rozpore s našimi predstavami býva nevesta staršia od ženícha, aby mohla ihneď plniť povinnosti spojené s materstvom a často i do rodiny materiálne prispievať. Sobášnym, rozvodovým a rodným listom sa nepripisuje veľký význam. Svadby sa dosť často konajú bez náboženských či civilných zástupcov a úradne ich potvrdzujú oneskorene. Manželstvá s Nerómom (gadžom) sú zriedkavé. Po vydaji je nevesta pod nadvládou svokry, no po narodení prvého dieťaťa sa situácia radikálne mení, získava práva a výhody. S rastom a dospievaním detí sa žena stáva nezávislejšou, rastie jej status. Často najmä rómske ženy komunikujú s okolitou majoritnou spoločnosťou (školskými, sociálnymi pracovníkmi, rôznymi inštitúciami). Ich pozícia v rómskom spoločenstve je potom tým lepšia, čím sú v tejto sfére šikovnejšie a úspešnejšie. S vekom sa rómska žena stáva sprostredkovateľkou životnej múdrosti. Muž schopný oženiť a vydať vlastné deti nadobudol v rómskom spoločenstve tým faktom istú pozíciu. S pokračujúcim starnutím sa od neho očakáva schopnosť riešiť všetky problémy i širšej rodiny a časom venuje svoju energiu a schopnosti čoraz viac problémom celého rómskeho spoločenstva. Ako vidieť, pohlavné roly u Rómov sú charakterizované rozdielne a v denných činnostiach sú oddelené. Muž si udržiava pozíciu sily, i keď veľmi často žena prináša do rodiny ekonomicky viac. Najčastejšie stereotypy o Rómoch: špinaví, nevychovaní, nevzdelaní, primitívni, exotickí a mystickí, žijú na konto štátu, nemajú záujem o prácu (ak, tak nekvalifikovanú), kriminálni a násilní, zaoberajú sa najmä spevom a tancom, privádzajú na svet veľké množstvá detí.
Rómovia v Európe Rómovia ako menšina sú európskym špecifikom číslo jeden. Nič nevieme o ich prapôvodnej kultúrnej podstate, pričom za dôležitý považujem fakt, že akosi „zaspali“ éru etnického pohybu, že prakticky nekontrolovateľne narušili byrokratizujúce sa štátne útvary v strednej a západnej Európe svojou prítomnosťou a vysoko vyvinutým zmyslom pre slobodu. Rómovia ako v určitom zmysle homogénne etnikum existovali prakticky nezávisle od štátnej byrokracie – vyvíjali vlastné ekonomické aktivity, z ktorých štát nemohol mať nijaký osoh. Veď vypočítaj daň z akejsi usadlosti, ktorú by mal zaplatiť človek pohybujúci sa sem a tam. Skús vtesnať vietor do úradníckych sietí. Spoločenský systém, nakazený technokratickým a byrokratickým vírusom to jednoducho nemôže akceptovať. Cigán sem, Cigán tam, zauvažovala v osemnástom storočí Mária Terézia, z hrušky dole, musíš sa bezpodmienečne usadiť. Nikoho nezaujímalo, že obete príslušného administratívneho dokumentu sa nestanú pre štát spásonosnými daňovými poplatníkmi iba preto, že im tento dokument zásadne znemožnil pracovať. A tak sa Cigáni postupne prestali venovať remeslám, ktoré ich predtým preslávili. Európa im vnútila kšefty a krádeže. Tým, že ich okradla o slobodu konania. Najväčšej nehoráznosti vo vzťahu k Rómom sa však prirodzene dopustil predchádzajúci režim. Spoločenský pokrok totiž musel podľa jeho názoru napredovať cestou totálneho rozbitia usadených rómskych skupín – a tu svoju úlohu opäť zohral notorický vzťah Rómov k slobode. Rómske komunity totiž nevyhnutne museli dráždiť štátotvornú stranu tým, že sa bez nej pokojne zaobišli. Azda práve preto v päťdesiatych rokoch zohrali svoju úlohu boľševické buldozéry. Rómov v záujme rýchlej asimilácie rozprášili po mnohých mestách, kde sa logicky, pre ich tradičný spôsob života, stali obťažujúcim prvkom. Kúrili parketami, priživovali sa na podporách, ktoré im štát vnucoval. Mnohí z nich prvýkrát videli vodovodný kohútik, vzácnosťou nebol strach z hrmotu splachovača. Rómov jednoducho štát hodil do vôd, v ktorých nevedeli plávať.
