Kto má platiť demokraciu?

Existujú politické témy, ktoré sú takpovediac nesmrteľné. Evergreeny, ktoré podľa okolností vždy po určitom čase prichádzajú, zarezonujú v typickej, už dobre známej schéme a zase na čas odídu do stratena. A zase sa vrátia. Majú svojich novinárov, majú aj objektívne niečo do seba, majú nespochybniteľný spoločenský význam, a teda majú vo verejnej diskusii svoje stabilné miesto. Poslanecká imunita, resp. nikdy nekončiace a nikdy úspešné snahy o jej zúženie patrí k takýmto témam, presne tak ako financovanie politických strán. Ministerstvo vnútra v týchto dňoch predkladá do NR SR úplne nový zákon o politických stranách. Ako by sa dalo očakávať, najviac rezonujúcou časťou zákona je?, … správne, viac ako zdvojnásobenie štátneho príspevku za každý hlas, ktorý strana získa vo voľbách. Schéma je zabehnutá, a tak netrvalo dlho, aby sa na tému vrhlo zopár snaživých redaktorov či komentátorov. „Nehorázne! Pri tom „výkone“, ktorý podávajú pre tento štát, pre ľudí, pri tých všetkých korupčných kauzách, škandáloch a podozreniach, si bez váhania zdvojnásobili príjmy zo štátneho, teda našeho…“ Nie je to, samozrejme, citácia a nechcel by som menovať konkrétne redakcie, ale typický komentár Nového Času, alebo Plus 7 dní. Nakoniec, je to v podstate pochopiteľné. Kto už tu má rád politické strany a politikov ako takých? A tak, keď sa hovorí o ich financovaní z peňazí nás všetkých, jednoduchý záver sa v podstate ponúka sám: „nič im nedať, darmožráči“. Toto síce obstojí pri krčmovom stole, serióznu diskusiu to však asi ďalej neposúva. V každom prípade, správne „kritický“ redaktor touto témou a správnym dôrazom nemôže nič pokaziť. Toto sú približne rituály, v ktorých sa téma vždy vracia. Snaživí redaktori rýpu, politici by sa téme najradšej vyhli. Skúsme sa preto na vec pozrieť z iného uhla. Otázka, ako chceme mať na Slovensku financované politické strany, ide totiž do samotnej podstaty reprezentatívnej demokracie ako takej. V podstate existujú dva modely, alebo, ak chceme, dva extrémy. Na jednej strane je model, v ktorom drvivú časť politického systému financujú súkromné zdroje, nazvime ho pracovne americký. Na druhej strane je model, ktorý funguje napríklad v Rakúsku alebo Nemecku, kde je gro nákladov politických strán vykrývaných z financií verejných a dá sa povedať, že strany sú tu finančne zabezpečené,… no povedzme to mierne, dostatočne. Samozrejme, téma financovania politického systému, najmä systému jeho kontroly, je mimoriadne komplikovaná, základná a zásadná otázka však ostáva nemenná: zo súkromných, alebo štátnych, teda nás všetkých? Ktorý model je pre spoločnosť výhodnejší? Je to nepochybne na zváženie, nie som si však istý, či by bol pre väčšinu Slovákov alebo celkovo Európanov prijateľný americký model, v ktorom gro politického systému, strán, kandidátov a vplyvových skupín financuje úzka skupina finančnej a ekonomickej elity. Aj v samotnej Amerike tento systém čelí vážnej kritike. V bestselleri „Kupovanie prezidenta“, ktorý je hĺbkovou štúdiou financovania kandidátov prezidentských volieb 2004, autor Ch. Lewis uvádza, že „špinavé tajomstvo americkej prezidentskej politiky spočíva v tom, že v podstate rok pred prezidentskými voľbami si zámožné záujmy usporiadajú svoje súkromné referendum“. Referendum o tom, kto bude a kto nebude kandidovať, kto má šancu obsadiť najvyšší post v štáte a kto nie. V podstate tento citát hovorí, že nie ľudia a voličské hlasy, ale úzka skupina ekonomickej a finančnej elity rozhoduje o voľbách. Aj pri letmom pohľade na neuveriteľné sumy peňazí, ktoré sú investované do amerických volebných kampaní, musí byť každému jasné, že kto nedokáže na svoju stranu dostať silných donorov, v podstate ani nemusí vstupovať do súboja. A sme pri zásadnom probléme, probléme reprezentácie, ktorý privátne financovanie politiky v sebe nesie. Snáď najucelenejšie a najpresvedčivejšie problém zhrnul pred časom náš profesor rakúskej politickej histórie na univerzite vo Viedni. Prečo financovanie a dostatočné financovanie zo štátu? Pretože nestačí, aby bola demokracia a s ňou spätá rovnosť hlasov vo voľbách napísaná len na papieri. Ona musí byť podložená aj materiálne, finančne. Čo to znamená? Keď drvivú väčšinu financovania politického systému preberajú na seba súkromné zdroje, teda reálne finančne silné subjekty a jednotlivci, potom asi reálna rovnosť hlasov a rovnomerná reprezentácia ich záujmov v politike asi neexistuje. Práve financovanie a dostatočné financovanie politického systému z štátnych zdrojov, teda daní občanov a subjektov zabezpečuje, že náklady systému, náklady demokracie sú rozdelené relatívne rovnomerne, že reprezentácia a zastúpenie je rovnomerné, a teda že hlas každého vo voľbách má rovnakú váhu. Nepochybne, je to teoretický model, ktorý ak prenesieme do pokrivenej slovenskej reality, nemusí fungovať. No zo svojej podstaty a logiky veci je nespochybniteľný a či už rakúska, nemecká, ale v podstate európska praktická skúsenosť hovorí v jeho prospech. Skúsme si teoretické modely preniesť na aktuálny slovenský spor o zvýšenie štátneho príspevku pre politické strany a sme pri tom istom, len prenesenom probléme. Určite chceme, aby naše politické strany reprezentovali voličov, záujmy ľudí tejto krajiny a takisto chceme, aby pracovali kvalitne. Ak tak má byť, asi to aj niečo bude stáť. A tu na jednej strany stoja kritickí novinári spolu s aktívnou Zuzanou Wienkovou, ktorej aliancia, ktovie prečo sa tváriaca ako zástupkyňa verejnosti, tlačí na zníženie štátneho príspevku. V poriadku, to znamená viac zdrojov od sponzorov. Ale tu už na druhej strane stoja ďalšie správne „investigatívne“ redakcie, ktoré stranu, ktorá vykáže príjmy od sponzorov často veľmi povrchne a selektívne, hádžu do jedného korupčného vreca. To asi strany nebude motivovať k serióznemu vykazovaniu príjmov od sponzorov… Aby nevznikol nesprávny dojem, skutočnú investigatívnu politickú žurnalistiku, ktorá bude neselektívne otvárať všetky podozrenia, potrebujeme ako vodu. No bez ohľadu na to, stav a schéma, v ktorej sa hra o financovanie strán dnes na Slovensku odohráva, asi seriózne hospodáriacim stranám – nehovorím, že také máme, takisto ako si nedovolím tvrdiť, že tu také naisto neexistujú – celkom nevyhovuje. Nedostatočné finančné zabezpečenie politických strán z verejných zdrojov tým najlepším riešením určite nebude. Samozrejme, politici aj pri rozhodnutiach o svojom finančnom zabezpečení musia citlivo zvažovať možnosti štátu a jeho občanov. Samozrejme, strany sú povinné hospodáriť so svojím majetkom a príjmami čo najefektívnejšie. Samozrejme, že to znie ako rozprávka… Samozrejme, keď si dáme na papier holé čísla príjmov strán zo štátneho rozpočtu, vyzerajú hrozivo. Keď si ich rozmeníme na drobné, na pokrytie krajov a okresov republiky štruktúrami, na odbornú činnosť, rozplánujeme to na štyri roky, už to zase až tak hrozivo nevyzerá. A takisto nikto predsa nikdy nepovedal, že demokracia je lacná záležitosť. V každom prípade, lacná paušálna kritika, ako sme na ňu zo strany väčšiny slovenských médií zvyknutí, v podstate nič nerieši. Tak ako by mali mať politici a strany pri otázke svojho finančného zabezpečenia cit a zmysel pre realitu, tak by mali mať médiá a ostatní mienkotvorcovia záujem na serióznej diskusii o správnej miere materiálneho a finančného základu našej demokracie. Toto sa už však naozaj počúva ako rozprávka. Škoda. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO