„Takí boháči a takí chudobní, akí sú dnes, by byť nemali. Štát by mal každému človeku zaručiť slušnú životnú úroveň. Školstvo a zdravotníctvo by mali byť jednoznačne zadarmo,“ povedala mi v rozhovore nedávno jedna vcelku nepoliticky založená priateľka. Krásne, až krištáľovo čisté ľavicové myšlienky. Radosť mi skalila len jej otázka: „Koho mám podľa teba voliť?“ Naozaj, čo z toho, že na Slovensku drieme obrovský ľavicový potenciál, keď ho nemá kto prebudiť? Ako si má človek vybrať, keď sa mu „ľavicoví“ politici všetkého druhu za posledné roky tak nádherne vyfarbili? Mnohí, ba možno väčšina, budú voliť menšie zlo. Keď aj poslanecké kreslá obsadia plastové figuríny, len nech do nich nezasadnú „tí druhí“ (dosaďte si každý sám). Nevoliči to naopak po voľbách iste riadne schytajú, najmä ak podľa očakávaní vyhrá HZDS-ĽS a vznikne tak „situácia“, ktorú bude treba „riešiť“. Slovenskí novinári i politici istej fajty majú v takomto brýzganí už dlhoročnú prax nadávkami voličom do babiek-demokratiek, nevzdelancov či intelektuálne podpriemerných idiotov sa zabávali celé roky. Slovo „idiot“ pôvodne neznamenalo slabomyseľný, ale pre starých Aténčanov malo prinajmenšom rovnako hanlivý nádych. Označovalo totiž človeka, ktorý sa staral len o svoje drobné, súkromné záležitosti, nechodil debatovať a hlasovať na ľudové zhromaždenia, odmietal zastávať verejné úrady. Jednoducho, na veci verejné kašľal. Lenže čo ak sa človek o politiku zaujíma až priveľmi, a práve preto mu nič zo skysnutých polotovarov v ponuke dňa nevonia? Nie je to koniec koncov slovenská špecialita. Volebná účasť klesá vo všetkých tzv. vyspelých demokraciách a v politických špičkách to vyvoláva oprávnenú paniku. Pretože nech už politici nadávajú voličom, koľko chcú, v kútiku duše dobre vedia, že vinu v skutočnosti nesú oni sami nie ako jednotlivci, ale kolektívne ako predstavitelia politického systému. Keď sú si volební konkurenti čoraz väčšmi podobní ako vajce vajcu, nie div, že vo voľbách vidí nejaký zmysel čoraz menšie množstvo ľudí. Otázka účasti na voľbách je však pre ľavičiara zásadná. Všeobecné volebné právo vybojovala za cenu nemalých obetí predsa ľavica a nebolo to náhodou. Mať možnosť bez ohľadu na majetok hlasovať o vláde bolo významným výdobytkom pre milióny tých, čo nijaký majetok nemajú. Právam, o ktoré nik nestojí, hrozí v dlhšom časovom slede zánik. Môžeme si to dovoliť riskovať? Lenže rovné právo voliť nie je to isté, ako rovné právo byť zvolený. Pri hlasovaní zaváži každý hlas úplne rovnako bez ohľadu na to, či ho do schránky hodí človek chudobný alebo bohatý. No pri kandidovaní? Nedajme sa vysmiať, priatelia. Naša demokracia je demokraciou bohatých. Oni predsa držia nad vodou politické strany. V niektorých prípadoch si sami dokonca strany zakladajú, všakáno? Strana, ktorá by sa skutočne zastávala tých, čo sú na tom zle, by od nich nijaké milióny nikdy nezískala. Hovoriť v jej prípade o rovnej štartovacej čiare by bolo naozaj na smiech. Lenže takáto skutočne poctivá ľavicová strana je dnes tak či onak len hudbou budúcnosti. A to je hlavný dôvod, prečo pri rozhodovaní, či ísť voliť, alebo nie, budeme vlastne všetci vyberať z dvoch ziel to menšie.
