V pondelok si pozornosť médií – už tradične oveľa viac, než verejnosti – opäť vyslúžila skupinka politických aktivistov, ktorá podala protesty v súvislosti so zásahom polície počas návštevy čínskeho prezidenta.
Aktivisti z kandidátok Nebudem zbytočne teoretizovať, ale to, čo sa už dlho deje na Slovensku, stavia všetky teoretické definície občianskej spoločnosti na hlavu. U nás ju v skutočnosti „tvoria“ prevažne dve skupiny ľudí, ktorí by v normálnych podmienkach mali patriť niekam inam. Na jednej strane ide o vyslovene straníckych aktivistov, na strane druhej ide o lobistov, ktorí masírujú verejnú mienku pod hlavičkou rôznych občianskych združení, najčastejšie nazývaných „think-tanky“.
Excelentný príklad poskytli práve udalosti pred prezidentským palácom. Traja najaktívnejší „občianski aktivisti“, ktorí sa v súvislosti s touto udalosťou zviditeľnili tvrdou kritikou polície a vládnych politikov, sú v skutočnosti predstaviteľmi troch opozičných mimoparlamentných strán. Jeden je už dlhé roky podpredsedom Občianskej konzervatívnej strany, predtým bol členom orgánov Demokratickej strany a za OKS je aj komunálnym poslancom. Druhý bol na kandidátke Strany zelených v eurovoľbách a tretí sa zasa usmieval z predvolebných bilbordov liberálnej strany Liga.
Vo všetkých týchto troch prípadoch síce ide aj o občianskych aktivistov, lenže občianskym aktivistom z tohto pohľadu môže byť každý. Pravdepodobne by sme aj medzi vrcholnými funkcionármi parlamentných strán našli ľudí, ktorí sú členmi nejakého občianskeho združenia a ak sú v ňom aktívni, najmä v konkrétnych prípadoch, mohli by pokojne vystupovať ako občianski aktivisti.
Volebný „prepadák“
Do „dokonalosti“ doviedla toto zlúčenie občianskej spoločnosti so straníckou sférou práve Strana zelených, ktorá vyskladala svoju kandidátku v eurovoľbách predovšetkým zo známych občianskych aktivistov. Bolo by zaujímavé sledovať, ako by títo ľudia vystupovali, keby sa naozaj poslancami stali. Zostali by naďalej „občianskymi aktivistami“? Ako prvý, ktorý je naozaj zvoleným poslancom (na miestnej úrovni v Bratislave). Strana zelených sa pustila do síce možno zaujímavého, ale veľmi nebezpečného experimentu, ktorý – mimochodom – nevyšiel. Občianski aktivisti dobre známi najmä z médií už dlhé roky a už podľa toho „názvu“ vystupujúci ako reprezentanti istého okruhu záujmov občanov v otvorenej politickej súťaži totálne pohoreli.
Je zaujímavé, že títo ľudia permanentne dostávajú obrovský priestor v médiách, hoci sa všetci vystavili tomu riziku, že kandidovali vo voľbách a najreprezentatívnejším spôsobom si preverili, nakoľko zastupujú záujmy verejnosti. A to ešte práve eurovoľby mali byť pre Stranu zelených výhodou – zelená problematika je blízka skôr ľuďom, ktorí chápu dôležitosť účasti vo voľbách do Európskeho parlamentu. Ich volebný výsledok teda vážne nastoľuje otázku, ktorá doteraz mohla byť len teoretická – akú časť občanov „občianski aktivisti“ naozaj reprezentujú, v mene akej časti občanov vystupujú. Výsledok volieb hovorí jednoznačne – mizivú.
V skutočnosti – opozícia
Takýto postup diskredituje dôveryhodnosť občianskych aktivít. Vyzerá to tak, že títo ľudia sa pokúšajú presadiť v politike (čo je absolútne legitímny záujem, napokon, možnosti občianskej spoločnosti ovplyvňovať politické rozhodnutia sú obmedzené), ale keďže sa im to nedarí, prezentujú sa v inej rovine. Problémom je, že každú ich konkrétnu aktivitu namierenú proti aktuálnej vláde možno odmietnuť poukázaním na to, že ide o opozičných straníckych a nie občianskych aktivistov, ktorých cieľom je útočiť na vládu za každú cenu a znižovať jej dôveryhodnosť. To je zasa legitímny postup opozičných politikov, ale ako možno rozlíšiť, kedy je kritika týchto ľudí vecná a kedy ide o záujem, ktorý sa neskôr prejaví v kandidovaní vo voľbách?
Každá opozičná stranícka aktivita je legitímna, ale malo by byť jasné, že ide o stranícku opozičnú akciu. Mohla by to byť okrem iného skúška demokratickosti slovenských médií, ktoré by ukázali, či u nás existuje priestor na prezentáciu postojov mimoparlamentných strán. Alebo by tie isté aktivity v straníckom šate – čím v skutočnosti sú – zapadli prachom nezáujmu aj zo strany médií. Lebo nezáujem verejnosti o ne je evidentný už dnes.
Autor pracuje na úrade vlády
