V Literárnej prílohe denníka Právo vyšiel na začiatku januára rozhovor s filozofom Egonom Bondym. Myšlienky, ktoré boli vyslovené v tomto interview majú byť podnetom k diskusiám o povahe doby, v ktorej žijeme.
Aby sme porozumeli tomu, v čom je globalizácia úplne nová, musíme sa trochu vrátiť. Už v päťdesiatych rokoch bolo známe, že zanikol proletariát – ako prvý na to upozornil Raymond Aron. Ale vtedy sa zdalo, možno i samotnému Aronovi, že to platí len pre vyspelé krajiny. Dnes to vyzerá tak, že proletariát ako trieda zmizol všeobecne, a to preto, že sa zmenila základná ekonomická štruktúra – došlo k zmene výrobného spôsobu, k takej zásadnej premene technológie, že proletariát ako trieda stratil nosnú ekonomickú základňu, pretože proletári boli ľudia, ktorí nevlastnili nič okrem svojej pracovnej sily.
Kapitalizmus bez proletariátu a kapitalistov Proletariát nie je definovaný podľa miery svojej chudoby, ale podľa toho, aký je jeho vzťah k výrobným prostriedkom. Lenže zanikla aj trieda kapitalistov. Dlho sme si to nevšímali, oni to tiež nahlas nevyhlasovali, že prestali existovať. Podľa všeobecne uznávaného kľúča vlastníctva je totiž dnes vlastníkmi výrobných prostriedkov veľmi malá skupina, ktorá nepredstavuje kapitalistov, ale finančnú oligarchiu. Počet jej predstaviteľov dnes americkí novinári odhadujú na 40 000 fyzických osôb. Aj s príbuznými je to povedzme milión ľudí – pritom je nás viac ako 6 miliárd. Podľa sociologických definícií je to oligarchia. A táto oligarchia vlastní 80 percent bohatstva tejto planéty.
Karol Marx napísal, že kapitalizmus, keď nebude politicky zabrzdený vo svojom prirodzenom vývoji, dospeje do takého štádia koncentrácie kapitálu, že všeobecným vlastníkom všetkého bohatstva na zemi sa stane úzka skupina, ktorá vytvorí niečo, čo Marx, pretože pred 150 rokmi nemal k dispozícii modernú terminológiu, nazval štátnym kapitalizmom. Ale charakterizoval to ako stav, v ktorom vládne úzka oligarchia, úzka mocenská vrstva, ktorá je schopná pre vybraný počet obyvateľstva simulovať podobu akejsi spravodlivej – z ekonomického hľadiska – spoločnosti, ktorá poskytuje jedlo a zábavu. Vtedy sa zdalo, že jedlo je dôležitejšie než zábava, dnes vidíme, že zábava je rovnako dôležitá, ak nie dokonca dôležitejšia. Vládnuca skupina zásobuje svet v prvom rade zábavou a až potom, aspoň tú vybranú skupinu, ešte i chlebom. Ale ide skutočne o vybranú skupinu – takzvané vyspelé krajiny.
Demografia a výrobný spôsob Marx hovoril o tom, že demografickým zákonom kapitalizmu je výroba prebytočných ľudí. Sociológia to potvrdzuje – pri každej zásadnej zmene výrobného spôsobu alebo zásadnej technologickej zmene výrobných prostriedkov sa demografická krivka dvíha – akoby po schodoch. Vždy sú však dôvody prudkého populačného nárastu motivované ekonomicky ináč. Za kapitalizmu sú v prvom rade motivované tým, že podnikatelia potrebujú využiť čo najviac lacných pracovných síl, pretože neustále rozvíjajú výrobu a rozširujú trh. To sa ale práve v uplynulom desaťročí nedialo – výroba sa nerozširovala ani vo vyspelých krajinách, stačí sa pozrieť na štatistiku, a trh sa už vôbec nerozširoval. Niet sa kam rozširovať.
Ale okrem toho, že klasický kapitalizmus potrebuje veľa ľudí, pre to, aby ich zamestnal, vykorisťoval a tiež im niečo aj predal a zarobil na tom, tak potrebuje ešte zbytočných ľudí ako záložnú armádu nezamestnaných, hoci aj skrytých, ako poistku pre prípad mzdových požiadaviek. Toto trvalo sto rokov. Dnes ale technológia dospieva ku komplexnej automatizácii výroby, takže pracovné sily, ani tie lacné, nie sú potrebné. Ľudí je taký prebytok, že sa už pre nich nevypláca vyrábať, pretože sa ich v prvom rade nevypláca živiť. Aby sa totiž títo ľudia mohli uživiť, museli by sa pre nich vytvoriť pracovné príležitosti. Až keď majú pracovné príležitosti, tak sa môžu uživiť a niečo si kúpiť. Až potom sú pre podnikateľa lukratívni, až potom z nich podnikateľ niečo má. Ale dnes si podnikateľ zaisťuje svoju mieru zisku automatizáciou, bez toho, že by rozširoval počet pracovných príležitostí a investoval do toho, že bude živiť ďalších ľudí. Stavať nové továrne, rozširovať výrobu, čakať, že sa rozšíri trh a až potom sa niečo predá, to je všetko na dlhé lakte – zbytočná investícia. Zbytočná z hľadiska príslušníka finančnej oligarchie, ktorý hospodári s modernou technológiou tak, že investičný obrat prostredníctvom internetu na zemeguli je každých 24 hodín 1600 miliárd dolárov. Pritom v bankách – v hotovosti – leží 650 miliárd dolárov. Čiže ten obrat, to sú imaginárne, virtuálne peniaze, preto sa o tom hovorí ako o kasínovom kapitalizme.
To sa veľmi podobá situácii v Spojených štátoch pred čiernym piatkom v roku 1929. Lenže dnes internet umožňuje finančné transakcie rýchlosťou svetla a vďaka tomu až štyridsaťpercentný zisk. Tak prečo by sa finančný oligarcha, ktorý má finančný trh pod palcom, takže mu nehrozí bankrot, namáhavo staval niekde nejaké továrne pre ďalšie stovky milióny robotníkov – hoci v Afrike a v Indii, i keď tam má lacnú pracovnú silu – a pre nich vyrábal tovary, ktoré si títo robotníci kúpia? Vzhľadom na to, že ľudí je naozaj dosť, viac ako šesť miliárd, je lepšie trh redukovať. Zisky sa neznížia. To je práve tá ekonomická záhada súčasnej situácie, že zisky sa finančnému kapitálu neznížia, on nepotrebuje rozširovať trh, dokonca ho chce zužovať.
Historické analógie Jedinou analógiou, na ktorú poukazujú západní sociológovia a ekonómovia, sú posledné storočia rímskej ríše po Konštantínovi, keď sa bohatstvo hromadilo v rukách úzkej oligarchie carihradského dvora. Jediné investície, ktoré táto úzka oligarchia robila, bol nákup ladom ležiacej pôdy v provinciách, na ktorej kolóni, ktorí ju kedysi obrábali, už zomreli hladom a pôda zostal prázdna. Provincia Afrika, dnes je to niekoľko štátov západne od Líbye, patrila desiatim rodinám. Kedysi to bola obilnica rímskej ríše, no v tej dobe to už bola prakticky pustatina, ale finančným oligarchom v Konstantinopoli to bolo jedno. V neskorej otrokárskej antickej spoločnosti bola základným výrobným prostriedkom pôda a preto do nej investovali. To, že tá pôda nič nevynáša, tým oligarchom neprekážalo, a to, že tam nie sú ľudia, sa im dokonca hodilo. Prečo by tí ľudia mali vyrábať obilie? Hlavne, že mali pôdu. Bolo to ekonomicky i sociálne pervertované myslenie. Že sa im to potom nevyplatilo ako štátu i ako vládnucej skupine, ktorá tiež prestala byť triedou i podľa súčasných nemarxistických sociológov, ukázali dejiny.
Mafia ako typ organizácie Dnes je to tak isto. Ľudí je prebytok, má ich byť ešte menej. Rozširovať trh je nákladné a v dôsledku toho i zbytočné. Zisky možno dosiahnuť jednoduchšími finančnými operáciami. Už v šesťdesiatych rokoch si ekonómovia všimli čudný jav, že najväčšia časť investícií sa pohybuje medzi vyspelými krajinami. Napríklad z Japonska do Nemecka, z Nemecka do Japonska. Tieto, z hľadiska sedliackeho rozumu čudné transakcie, prinášajú zisky. Z toho vyplýva, že redukovať trh, znížiť počet pracovných síl a dôsledku toho i potrebu nejakej rezervnej armády nezamestnaných, je pre súčasnú oligarchiu úplne zreteľný program.
Dnešná finančná oligarchia je početne neobyčajne slabá. Nemá k dispozícii iné mocenské nástroje, než sú žoldnieri, ktorých si najme v nejakom – v tom čase momentálne najvyzbrojenejšom štáte. Dnes sú to Spojené štáty, zajtra to môže byť Japonsko, neskoršie možno iný štát. Sami títo oligarchovia nemajú vlastný štát, nevydržujú vlastnú armádu. Prečo by to robili? Z toho však vyplýva, že ich spôsob manipulácie a riadenia všetkého, ako ekonomiky, tak aj politiky, je mafiánsky. To chápem ako technický termín. Mafia je zaujímavá organizačná štruktúra a jediná, ktorá s úspechom pretrvala počas celého 20. storočia, dokonca sa v jeho priebehu rozvinula. Jej vnútorná štruktúra je veľmi sofistikovaná. Už to nie je primitívna sicílska klanová krvná pomsta a pracuje s čistými peniazmi. V prvom rade túto organizačnú štruktúru, ktorá dnes riadi svetovú ekonomiku, zaujíma zábavný priemysel, potom zbrojný priemysel a samozrejme nafta. V týchto odvetviach sa mafiánska organizačná štruktúra neprejavuje strieľaním po uliciach, stačí predsa podpísať kus papiera a v priebehu týždňa sú ekonomiky fungujúcich kapitalistických krajín ako Singapúr, Malajzia alebo Južná Kórea na lopatkách. Zo dňa na deň sú tam zastavené výrobné kapacity, ktoré predstavujú obrovské investície a sú schopné podávať úžasný hospodársky efekt. O prácu prichádzajú milióny ľudí. To všetko sú úplne nové javy, ktoré vrhajú svetlo na to, čo sa dialo v polovici deväťdesiatych rokov , čo sa pripravovalo a čo nám bolo čudné.
Multilaterálna dohoda o investíciách (MAI) Dnes sú už známe základné body akčného programu, teda MAI. Oni sa za to nijako nehanbia. Prvým bodom je vlastne Brežnevova doktrína, totiž zásadné obmedzenie štátnej suverenity v prospech nadnárodných korporácií. Takže ústavné zákony jednotlivých štátov, ktoré by odporovali záujmom MAI, musia byť zrušené. Sú to napríklad zákony na ochranu životného prostredia, ochranu potravín, dokonca sa uvažuje o tom, že sa to bude týkať niektorých ustanovení v oblasti ľudských práv a občianskych slobôd. Program veľmi otvorený a pomerne brutálny. Západní intelektuáli si to práve v deväťdesiatych rokoch, tvárou v tvár tomu, čo toto obdobie prinieslo, uvedomili. Zatiaľčo my sme tu boli v myšlienkovom, pocitovom, existenčnom zmätku, tam sa toho až tak veľa nedialo. Tam si to všimli skôr. Hovoria nám: My sme čakali, že dostaneme nejaké informácie od vás, vy ste žili v totalite, v tom nepodarenom pokuse o socializmus, tak nám povedzte, prečo sa to vlastne stalo, prečo to vzniklo a prečo sa to muselo skončiť.
Čo sa vlastne deje Ale my sme neboli schopní ani podať výpoveď o tom, prečo sa to vlastne stalo, len sme tu niečo tárali o nejakom útlaku, neslobode a totalite. Analýzu toho, čo tu vlastne bolo a prečo sa to zle skončilo, sme bohužiaľ nepodali. Západní intelektuáli samozrejme nie sú takí hlúpi, aby si to nepreštudovali sami a nedospeli k poznaniu toho, ako to dnes v skutočnosti vyzerá. Brániť sa tomu však nedokážu ani oni. Zaujímavé je, že všeobecne práve na Západe sa pociťuje, že dôjde k veci, ktorú som predpokladal. Ale ani zďaleka som nečakal, že k nej dôjde tak skoro. Na Západe si uvedomili, že to teoretické riešenie je pravdepodobne vypracované Karlom Marxom. Rorty nie je jediný, kto v Marxovi hľadá zakopaný poklad. Lenže keď Rorty, kedysi ideológ neoliberalizmu, alebo Derrida či iní bojovne odporúčajú, aby sa deťom čítal Komunistický manifest, robia tak preto, že z Marxa väčšinou nič iné ani nečítali. Kto vlastne Marxa poriadne čítal? Veď je to tridsaťtisíc strán, texty najrôznejšieho druhu.
Opäť o Marxovi Kedysi sa význam Marxa videl v striktnej, vedeckej ekonomickej analýze, ale už koncom 19. storočia mnohí hovorili, že je škoda, že sa venoval takej hlúposti, ako je ekonomika. Bolo to preto, že ekonomika sa v intelektuálnych kruhoch dosť podceňovala. A Marx sa vraj mal venovať filozofii, pretože bol filozof. Dnes je Marxova ekonomická analýza v podstate uznaná za východiskovú analýzu kapitalistického výrobného spôsobu i v nemarxistických kruhoch. Buď otvorene, alebo potichu – začínajúc tými prvými reformátormi keynesovského typu, ktorí pomohli Rooseweltovi zachrániť Ameriku. Ale Marxa ako filozofa dnes nikto nepozná. V šesťdesiatych rokoch vyvolali senzáciu do tej doby prakticky neznáme Ekonomicko-filozofické rukopisy, ktoré ale boli interpretované existencialisticky. Dnešnou úlohou je prečítať celého Marxa a vytiahnuť z neho filozofické posolstvo bez komentára, len to dať dokopy. A to musí urobiť niekto, kto bude politicky nezaujatý a kto skutočne objektívne vytiahne Marxove filozofické koncepcie na svetlo a v rozsahu tristo strán ich sprístupní verejnosti. To nie je otázka môjho nápadu, alebo mojej svojvôle, taká je súčasná spoločenská objednávka, isteže nie ani tak u nás, ako skôr na Západe.
Egon Bondy (1930) je filozof
