Skutočnosť, že Ján Stena nenapísal príspevok v SLOVE č. 20/2000 ako nezávislý analytik, ale poradca jedného z nositeľov politického a morálneho sporu, ktorý prebieha nielen vo vedení SDĽ, ale aj širšie v SDĽ, je zrejmá už z toho, ako J. Stena narába s faktami. Miesto toho, aby vecne polemizoval s mojimi politickými výhradami voči súčasnému štýlu politiky SDĽ a vyvrátil ich opodstatnenosť, vyčíta môjmu článku precitlivelosť a redukuje jeho obsah na výhrady voči predsedovi strany. Potom nasleduje formulácia „pomenované problémy sa musia vyriešiť podľa možností vnútri strany“. Viem, že členovia a funkcionári SDĽ citlivo reagujú na v médiách prezentované názorové spory jej najvyšších predstaviteľov. Chápem tých, ktorí tak zmýšľajú z obavy o jednotu strany a nechcú, aby na voličov pôsobila rozhádzaným dojmom. Iná vec však je, ak sa za odmietanú medializáciu skrýva iný motív – zabrániť tomu, aby sa vecne a kriticky, tak, aby o tom vedeli aj radoví členovia SDĽ, hovorilo o konkrétnych politických chybách predstaviteľov strany, ktoré stranu ťažko poškodzujú a oslabujú jej dôveryhodnosť medzi voličmi. Kvôli „zdisciplinovaniu“ prípadných oponentov sa zrodil návrh na zmenu organizačného poriadku, ktorý útočí na samú podstatu vnútorného demokratizmu v SDĽ: podpredsedovia SDĽ by sa podľa tohto návrhu nemali voliť priamo na zjazde, ale na návrh Republikového výboru v Republikovej rade, aby ich bolo možné vymeniť, keby si dovolili dopustiť sa iného názoru, ako má predseda alebo s ním, nedajbože verejne polemizovať. V tejto súvislosti sa J. Stenovi rád priznám, že na podobné tendencie v SDĽ vytvárajúce atmosféru, že ľudia sa boja v strane nahlas otvorene hovoriť o problémoch, skutočne reagujem a budem reagovať veľmi precitlivelo a že som z nich doslova vystrašený, lebo nás vracajú kamsi do osemdesiatych rokov. Ale nenechám sa zastrašiť a budem proti nim vystupovať. Napriek tomu, že nie som členom vlády, práve ja som dostal ideologickú nálepku hlavného predstaviteľa politicky zastrašenej ľavice.
Za seba chcem povedať aspoň nasledovné:
1. Za hrubú manipuláciu pokladám podsúvať mi zmýšľanie „naše transformačné úlohy sú spoločné s pravicou a ďalej nemusím premýšľať“ a obviňovať ma z toho, že v článku Problém ľavicovosti politiky SDĽ „vybavujem iba vetou o dramatickej životnej situácii v regiónoch“. Ako jeden z mála som verejne polemizoval s predstaviteľmi slovenskej pravice a k problému ľavicovosti politiky som sa na stránkach SLOVA už tiež vyjadroval. A v mojom „precitlivelom“ článku som napísal: „Ľavicovosť politiky nemôže zostať iba pri pestovaní súcitu s tými, ktorí sú chudobní a vylučovaní. Niektorí akoby si neuvedomovali, že bez realistických riešení sa ľavicovosť môže zmeniť na revolučnú frázu.“ A to zase ja pokladám za pravú podstatu názorového konfliktu v SDĽ medzi „zastrašenou ľavicou“ a „hrdinskou ľavicou“, ktorá si rada medzi svojimi ponadáva na ultraliberalizmus, ale v priamej konfrontácii s jeho predstaviteľmi nevie predostrieť vecné argumenty.
2. Je hrubou falzifikáciou reality vytvárať dojem, že predstavitelia „hrdinskej ľavice“ disponujú akýmisi zázračnými receptami na prekonanie a zabrzdenie politiky elitárskej pravice vo vláde, ale vďaka zlovoľnosti kolaborantskej zakladateľskej generácie, ktorá si nechce pripustiť svoje limity, sa nemôžu so svojimi zdravými názormi presadiť. Volebný a vládny program, od ktorého sa odvíja reálna politika SDĽ, bol odobrený najvyššími politickými orgánmi SDĽ a predstavitelia „hrdinskej ľavice“ mali možnosť vnášať svoje korekcie do neho. Mali a majú možnosť ponúknuť aj osobnosti, ktoré boli celým životom lepšie pripravení na výkon vládnych funkcií, než sú ľudia zo zakladateľskej generácie.
3. Ako predstaviteľ zakladateľskej garnitúry SDĽ som sa nielen ostýchal kolaborovať s populistickou pravicou, predstavovanou HZDS, ale som to vždy principiálne, na rozdiel od niektorých predstaviteľov „hrdinskej ľavice“ odmietol. Nie ja, ale ktosi iný zrazu objavil, že najvhodnejším spojencom SDĽ vo vláde je KDH. Nie ja, ale ktosi iný sa pohráva s myšlienkou, že by bolo vhodné „vyčarať“ vo vláde ministerstvo financií za ministerstvo hospodárstva a prenechať tak „elitárskej pravici“ hlavný nástroj na uskutočňovanie jej ultraliberálnej hospodárskej politiky.
4. Ťažko sa mi číta obvinenie, že trpím nadmernou motiváciou, čiže chamtivosťou po moci. Nedral som sa do vlády za každú cenu, neprisvojoval som si volebné úspechy iných, moje meno nebolo a nie je spájané s klientelistickými väzbami, nepodľahol som ponuke na hmotný profit a nevyštval som Roberta Fica z SDĽ.
5. V tomto konflikte nejde o kolíziu záujmov zakladateľskej garnitúry s povolaním ľavice. Ide o to, či bude SDĽ vnútornou demokratickou stranou kvalifikovane obhajujúcou záujmy človeka – milión, alebo prepadne do osídiel vonkajšieho a vnútorného klientelizmu a lobovania za záujmy nejakej banky, alebo veľkej firmy, čo sa bude prezentovať radikálnou sociálnou rétorikou. Tu, na rozdiel od J. Stenu, vidím hlavný zdroj krízy v SDĽ.
6. Pýtam sa J. Stenu, či je za vystúpenie SDĽ z tejto vládnej koalície s odôvodnením, aby nemusela asistovať elitárskej pravici? Pýtam sa, akú alternatívu navrhuje? Pýtam sa, či predstavitelia „hrdinskej ľavice“ vo vedení SDĽ chŕlia gejzíry inovačných myšlienok a argumentačne nivočia elitársku pravicu. A napokon, či môže sociológ tak zložitý problém, ako je presadzovanie ľavicovej politiky v širokej koalícii za daného pomeru síl a v tak komplikovanej situácii zredukovať na krízu jednej politickej generácie?
P. S.: Som rád, že všetky odporúčania, ktoré J. Stena uvádza v odkaze predsedovi SDĽ, sú identické so závermi, ktoré vyplývajú z mojich predchádzajúcich článkov v SLOVE.
