Diamant sa nedá zistiť detektormi a to z neho robí ideálne platidlo pre organizovaný zločin. Aby mohli mafie financovať svoje operácie, potrebujú nejaký mechanizmus prevodu peňazí. V roku 1999 urobila OECD vážny krok k obmedzeniu ich manévrovacieho priestoru – prijala Zmluvu o boji proti organizovanému zločinu a legalizácii výnosov kriminálnej činnosti. Tým, že členské krajiny zaviazala zakomponovať do právneho systému mechanizmy identifikácie pôvodu majetku a zabránenia prevodu protizákonne získaného kapitálu, vážne obmedzila možnosti prania špinavých peňazí. Medzinárodné platidlo mafie Zločinci si však našli riešenie. Doláre a eurá nahradili vlastným univerzálnym platidlom – drahými kameňmi, predovšetkým diamantmi. Majú hneď niekoľko výhod – pri obchode nik nepátra po ich pôvode, na rozdiel od mien štátov je ich hodnota mimoriadne stabilná, dokonca časom rastie. Po prijatí protimafiánskej zmluvy v roku 1999 vzrástla pre zvýšený dopyt ich cena na svetových trhoch trojnásobne. Drahé kamene však mafie nemusia získavať iba na oficiálnych burzách. Na čierny trh ich už dlho dodávajú zástupcovia rozličných povstaleckých a teroristických skupín. Ilegálne obchody znižujú ceny, no zisky sú stále dosť veľké nato, aby sa za ne dali nakupovať zbrane a munícia. V baniach pracuje často zotročené miestne obyvateľstvo. Najznámejším miestom ťažby „špinavých drahokamov“ je Afganistan. Spolu s výnosmi z ópia dokázali financovať dvadsať rokov občianskej vojny. Významnými dodávateľmi sú i skupiny z Latinskej Ameriky a subsaharskej Afriky, britská rozviedka MI6 a belgické tajné služby evidujú i takých hráčov, ako sú Islamský Džihád, Taliban či al-Káida. Pokusy o kontrolu Problémom konfliktných diamantov sa v roku 1998 začala zaoberať OSN. Po rezolúcii Bezpečnostnej rady začalo v roku 2000 pripravovať medzinárodnú zmluvu Valné zhromaždenie OSN. Aparát mal vypracovať jednoduchú a účinnú schému medzinárodnej certifikácie surových diamantov. Celosvetový kontrolný mechanizmus mal byť založený na sieti národných certifikačných úradov a globálne rešpektovaných minimálnych požiadavkách zapracovaných do multilaterálnej zmluvy. V roku 1999 vznikla spoločná iniciatíva Svetovej diamantovej rady (WDC) a vlád štátov s najväčšou ťažbou a vývozom diamantov. Dostala meno Kimberleyský proces. Čoskoro sa k nej pridali všetky štáty, ktoré diamanty ťažia a vyvážajú, a v roku 2000 sa do príprav zapojili i hlavní spracovávatelia a dovozcovia, ako Izrael, Rusko, Belgicko a USA, neskôr i celá Európska únia. Spojené štáty navrhli mechanizmus, ako kontrolovať pôvod od momentu vyťaženia cez spracovanie až po predaj. Každý diamant mal byť zaevidovaný hneď po ťažbe. Medzinárodné obchody by potom registroval štátny úrad fungujúci na podobnom princípe ako puncový, ktorý by vydával certifikát o pôvode kameňa. Bez neho by sa s ním nedalo obchodovať. Navyše, členské štáty by mali právo drahokamy bez dokázateľného pôvodu zabaviť. Takto vypracovaný „rodokmeň“ by hovoril nielen o kvalite, ale i to, kto a kde kameň brúsil, kto ho dodal spracovávateľovi a odkiaľ. Uzavretý systém evidovaných obchodov by mohol vytlačiť z trhu tovar pochádzajúci z ilegálnej ťažby, alebo obchádzajúci clá a dane. Organizovaný zločin by tak mal opäť zúžené manévrovacie pole. Vlažný postoj vlády Tlak Spojených štátov na zavŕšenie procesu sa zvýšil po 11. septembri 2001. Posledné kolo rokovaní o Kimberleyskom procese – ministerská schôdzka v Interlakene – sa uskutočnilo 4. až 5. novembra 2002. Záverečný dokument z neho sa bude prerokovávať vo Valnom zhromaždení, ktoré má vyhlásiť medzinárodný kontrolný režim. Súčasťou by malo byť i uvalenie sankčného režimu na obchod s diamantmi na všetky krajiny, ktoré sa k určitému dátumu – v kuloároch OSN sa hovorí o prvom januári 2003 – nepripoja k procesu kontroly. Tu nastáva problém. Slovensko sa zatiaľ, na rozdiel od krajín EÚ, nezapojilo ani do procesu vyjednávania na pôde Kimberleyskej skupiny. V júni 2002 vydalo ministerstvo hospodárstva stanovisko, podľa ktorého nepovažuje v súčasnosti za potrebné zapájať sa do celého procesu. Dôvod – podiel Slovenska na medzinárodnom obchode s diamantmi je vraj mizivý. Lenže v septembri 2002 vydala Rada EÚ nariadenie, podľa ktorého majú členské krajiny svoju legislatívu upraviť podľa kimberleyských predpisov. Slovensko, aj keď je kandidátskou krajinou, zatiaľ ani len nezačalo pripravovať príslušné zákony a kapacity. Vo vyjadrení ministerstva zahraničných vecí sa hovorí: „MZV SR nemá vedomosť o tom, že by v SR bol v súčasnosti v legislatívnom procese návrh všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by bolo potrebné prijať v súvislosti s pristúpením SR ku Kimberleyskému procesu.“ Zabúdame na „detaily“ Slovenská vláda sa s veľkým nadšením zapojila do americkej vojny s terorizmom, no zdá sa, že do boja so šedou ekonomikou, ktorá je s fenoménom úzko spojená, pristupuje laxne. Aby mohla byť kontrola diamantov efektívna, do krajiny by mali vstupovať špecializovanou colnicou. Tá by mala byť v neustálom kontakte s pracoviskami v ostatných členských štátoch a vymieňať si údaje o ich vstupe, výstupe a tranzite. Je potrebné i štátne laboratórium pre kontrolu a posudzovanie drahých kameňov. V zásade ide o podobné úlohy, aké v prípade drahých kovov plní puncový úrad. S jeho vybudovaním sú však spojené značné ťažkosti. Je potrebný dostatok kvalitných odborníkov, ktorí by boli ochotní prejsť z dobre platených miest v súkromnom sektore do štátnej služby, ďalším problémom je technické vybavenie. Nevyhnutné sú legislatívne úpravy. Vydávanie certifikátov, za ktoré má ručiť štát, by mali mať na starosti pracovníci v postavení súdnych znalcov. Zákon by ich preto mal vyčleniť ako špeciálnu kategóriu, zakotviť pravidelné skúšky zo znalosti kameňov a ich imitácií, z obchodného a medzinárodného práva. V prvej polovici tohto roku vydal premiér Belgicka, vtedy predsedajúceho EÚ, Guy Verhofstadt výzvu všetkým kandidátskym štátom, aby sa zapojili do Kimberleyského procesu. Ako sme už spomenuli, naša vláda neprejavila nijaký záujem. Belgický premiér dokonca v rámci prístupového procesu do EÚ kandidátskym krajinám navrhol expertnú pomoc Najvyššieho diamantového úradu Belgického kráľovstva, ktorý v únii považujú za poprednú autoritu. Súčasťou ponuky mala byť i asistencia pri vybudovaní spomínaného laboratória. Slovensko potrebné kapacity nemá, MZV zároveň tvrdí, že o podobnej ponuke nevie. Vláde by sa ešte mohlo podariť prijať potrebné zákony a podniknúť kroky na to, aby v období vstupu do Európskej únie bolo Slovensko plným účastníkom Kimberleyského procesu vrátane prebrania smernice prijatej v polovici septembra 2002, ktorá zaväzovala členov upraviť do konca tohto roka vnútroštátne predpisy tak, aby kontrolné mechanizmy Kimberleyského procesu mohli začať fungovať. Zaráža však nejednoznačný postoj ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorého: „Tienistou stránkou opatrení na zamedzenie ilegálneho obchodovania s diamantmi je možný negatívny dopad aj na legálne obchody.“ Hanbe na pôde OSN sa už asi nevyhneme. Neschopnosť zapojiť sa do procesu môže viesť až k tomu, že Slovensko bude vnímané ako krajina nenaplňujúca rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN č. 1373 o boji proti terorizmu, keďže ilegálny obchod s diamantmi je s ním úzko prepojený. Za celou záležitosťou asi nemožno hľadať zákulisné záujmy, no rozhodne svedčí o nezodpovednom prístupe. citáty: Medzinárodný systém certifikácie surových diamantov bude vierohodný len vtedy, keď všetky zúčastnené strany na svojom vlastnom území zavedú vnútorný systém kontroly namierený na vylúčenie prítomnosti konfliktných diamantov v celom reŤazci ŤaŽby, vývozu a dovozu. Rezolúcia VZ OSN č.55/56, december 2000 Konfliktné diamanty, niekedy označované ako krvavé, sa v deväŤdesiatych rokoch stali zdrojom na udrŽiavanie brutálnych občianskych vojen, predovšetkým v Afrike. Kimberleyský proces vytvára medzinárodný certifikačný systém, ktorý tieto diamanty vylúči z legálneho trhu. Jan Kavan, predseda VZ OSN
