V dave sa zrazu ozvali výstrely a na dlažbe zostali ležať traja ľudia, medzi nimi aj osemnásťročné dievča. Ich smrť nezavinila vláda. Objavili sa už informácie, že vraha, občana Portugalska, najal jeden z najvýznamnejších predstaviteľov opozície. Lenže bojovníkov za zvrhnutie demokraticky zvoleného prezidenta to sotva zaujíma. Vo vybičovanom politickom ovzduší dnešnej Venezuely vidia obete len ako mučeníkov svojej veci. O Hugovi Chávezovi a jeho „bolívarskej revolúcii“ sme v Slove písali v apríli, keď generálny štrajk prerástol do pokusu o puč proti nemu. Už vtedy bolo jasné, že napriek neúspechu sa vyššie vrstvy v krajine len tak nevzdajú odporu voči nemu. To, čo sa vo Venezuele deje, má totiž veľmi hlboké korene. Osemdesiatpäť percent z 23 miliónov Venezuelčanov žije pod hranicou chudoby a pri pohľade na hlavné mesto Caracas je hneď jasné, ktoré vrstvy to sú. Z plechu a betónu pozliepané príbytky potomkov Indiánov a černošských otrokov nad mestom sú v ostrom protiklade s vilami a autostrádami bielej „elity“. Hoci formálny apartheid neexistuje, porovnanie s Južnou Afrikou sa priam vnucuje. Aj bývalému plukovníkovi Hugovi Chávezovi koluje v žilách černošská a indiánska krv. Stáročné panstvo bohatej bielej oligarchie však nabúrava najmä svojím programom, vďaka ktorému získal vo voľbách až 60-percentnú podporu. Dve tradične hlavné venezuelské strany tým poslal do dejín a ony mu to, samozrejme, nezabudli – tak ako ani najhornejšie vrstvy spoločnosti, ktorým slúžili. Kapitál štrajkuje Trestom za Chávezovu politiku je spolu s mohutnou nenávistnou kampaňou médií aj mohutný únik kapitálu z krajiny. Vo Venezuele prebieha „investičný štrajk“ – kapitálové vrstvy odmietajú púšťať svoje peniaze do obehu v snahe pripraviť hospodárstvo o životodarný kyslík. Mohlo by sa zdať, že je to reálna skúška známej poučky, podľa ktorej žijeme v nových časoch, časoch globalizácie, keď sú národné štáty zoči-voči kapitálu bezmocné. Zapadol by do toho aj fakt, že Hugo Chávez je zatiaľ jediná hlava štátu, ktorá s hnutím za globálnu spravodlivosť (nesprávne nazývaným „antiglobalistické“) otvorene sympatizuje. No každému znalcovi latinskoamerických dejín je jasné, že sa nám tu v skutočnosti opakuje pred očami história dost dávna (ako sme o tom napokon už v Slove písali). Presne rovnaký scenár sa totiž v sedemdesiatych rokoch použil na destabilizáciu Čile. „Nech ekonomika reve od bolesti!” žiadal vtedy minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger na stretnutí s predstaviteľmi CIA. K najbohatším vrstvám spoločnosti sa pridala aj trieda stredná, ktorej Chávezove sociálne reformy v prospech chudoby nijaký úžitok neprinášajú a niekedy idú vyslovene proti jej záujmom. Prečo by ju malo tešiť napríklad zavedenie všeobecného zdravotníckeho systému, prvého v dejinách krajiny, ktorý musí platiť, hoci aj tak využíva zdravotníctvo iba súkromné? V tejto súvislosti nemožno ponechať bokom ani úlohu odborov. Zahraničné médiá bezmyšlienkovito opakujú po venezuelských propagandistoch, že štrajky a opozičné manifestácie zvolávajú spolu so zväzmi zamestnávateľov práve ony. Skutočná povaha týchto „odborov“ zostáva zahalená. Podobne ako v iných latinskoamerických krajinách boli totiž celé desaťročia príveskom straníckej mašinérie a k zamestnancom sa správali skôr ako strážny pes, než ako ich obhajca. Jedným z mnohých bojov, do ktorých sa Chávez pustil, bolo úsilie zlomiť moc skorumpovanej odborárskej hierarchie. Pochopiteľne, tá sa v dôsledku tejto snahy stala Chávezovým úhlavným nepriateľom. Je hlboko ironické, že právo na štrajk, ktoré teraz opozícia tak hojne využíva, zakotvila prvýkrát v dejinách Venezuely práve až Chávezova „bolívarská“ ústava. Moc bezmocných proti moci mocných Ostré rozdelenie venezuelskej spoločnosti na proti sebe stojace triedy a rasy sa neúspechom puču samozrejme neskončilo. Chávez utrpel významnú porážku, keď najvyšší súd štyroch hlavných vojenských organizátorov puču oslobodil. Naopak to zdvihlo sebavedomie opozícii, ktorá začala s novou silou požadovať referendum o Chávezovom zotrvaní v úrade. „Bolívarská“ ústava sama predpokladá pravidelné hlasovanie v polovici prezidentského volebného obdobia, no toto referendum by sa uskutočnilo až v auguste. Opozícia však potrebuje dohnať krízu na ostrie noža teraz. Venezuela sa totiž momentálne nachádza v hlbokej recesii, no vzhľadom na zvýšenú cenu ropy na svetových trhoch a viaceré vládne opatrenia by sa do augusta mohli začať objavovať známky oživenia. Venezuela od ropy závisí. Tvorí až 80 percent jej vývozu a na hrubom domácom produkte sa podieľa jednou tretinou. Preto je štrajk v štátnom ropnom podniku najdôležitejšou súčasťou zastavenia práce. Zdá sa, že podobne ako v iných prípadoch ide pritom skôr o štrajk manažmentu ako zamestnancov – napríklad kapitáni ropných tankerov jednoducho zakázali pokračovať v práci. No ropný štrajk je dvojsečnou zbraňou a šibrinkovať s ním sa nemusí vyplatiť. Ak by totiž skutočne ohrozil venezuelský export, znamenalo by to ďalšie zvýšenie cien ropy na svetových trhoch – v čase, keď ich už aj tak ohrozuje plánovaná vojna s Irakom. To celkom nehrá do karát ani hlavnému zahraničnému sponzorovi venezuelskej opozície – Spojeným štátom. Z tohto dôvodu sa dá usudzovať, že Spojené štáty by v tomto prípade rady konali v duchu anglosaského úslovia: „Keď už to musí byť, nech sa tak stane rýchlo.“ Lenže skutočnosť im nemusí vyjsť v ústrety. „Chavistické“ demonštrácie sa totiž tým opozičným prinajmenšom vyrovnajú. Obe strany zmobilizovali státisíce, ba milióny ľudí. Zatiaľ čo jeden tábor má v rukách mediálne a ekonomické páky, zbraňou druhého je „iba“ početná prevaha. Pravda, na rozdiel od Allendeho v Čile má Chávez zázemie aj v armáde. Napriek tomu „bolívarská revolúcia“ bojuje o politické prežitie – a venezuelský prezident možno aj o osobné. Zachrániť by ho mohla demonštrácia sily jeho vlastného tábora, ktorá by odhodlanie opozície zlomila, alebo ťažkosti imperiálnej mocnosti, povedzme práve vo vojne s Irakom. Inak hrozí osud smutnou iróniou, že prvá protineoliberálna vláda Latinskej Ameriky padne práve v čase, keď sa v oblasti ako huby po daždi objavujú jej nasledovníci. –
