Krokodílie slzy nad dopravcami

Januárový protest autodopravcov sa stal politickou záležitosťou. Opozícia a médiá naplno odhalili, že v úsilí zdiskreditovať súčasnú vládu nepoznajú hranice a neprekáža im ani zneužívanie verejnosti. Protest, pri ktorom sa porušoval zákon, obhajovali tí istí ľudia, ktorí pred rokmi tvrdo útočili proti zákonnému štrajku železničiarov. Aj časť tlače, ktorá teraz roní krokodílie slzy nad osudom dopravcov, vtedy nevedela prísť štrajkujúcim na meno. Pre nezávislého pozorovateľa musí byť šokujúce, ako veľmi sú opoziční politici schopní poprieť sami seba a ako ochotne im v tom niektoré médiá pomáhajú. Pritom vládnym politikom rady pripomínajú všetky ich výroky a činy z minulosti. Ani teraz nenašli novinári odvahu otvorene opozíciu upozorniť, ako sa pred siedmimi rokmi zachovala voči štrajkujúcim železničiarom. ,,Nezákonný“ štrajk železničiarov Koncom januára 2003 vstúpili železničiari do riadne vopred ohláseného štrajku, ktorým zareagovali na rozhodnutie vlády zlikvidovať lokálne trate a prepúšťať ich kolegov. Odbory vtedy viedli celé týždne rokovania s cieľom zmeniť toto rozhodnutie. Pritom od začiatku varovali, že v prípade ich krachu využijú právo na štrajk. Právo, ktoré pracujúcim zaručuje ústava. Vtedajší vládni predstavitelia od samého začiatku odmietali pripomienky železničiarov a útočili aj na ich štrajkové právo. Brutálnymi útokmi a nátlakmi, v ktorých sa „vyznamenal“ najmä vtedajší minister spravodlivosti Daniel Lipšic, síce dosiahli, že istá sudkyňa protestnú akciu zrušila, ale odvolací súd neskôr uznal, že konala protizákonne. To už však bolo po štrajku, lebo odvolanie proti nezákonnému rozhodnutiu sudkyne nemalo odkladný účinok. Mimochodom, veľký bojovník za spravodlivosť a čistotu justície Daniel Lipšic, v čase, keď bol ministrom a mal na to možnosti, spomínanú sudkyňu nepotrestal napriek tomu, že existuje právoplatný rozsudok krajského súdu, ktorý jasne dokazuje, že konala v rozpore so zákonom. Na jej obhajobu treba priznať, že psychický teror, ktorý v tom čase vládni predstavitelia rozpútali, nemal dovtedy na Slovensku obdoby. Nie je ťažké si predstaviť, pod akým tlakom sa musí sudca rozhodovať, ak údajnú „protizákonnosť“ štrajku oznámia svetu politici skôr, než o nej „rozhodne“ súd. Arogantný Mikuláš Dzurinda Vtedajší predseda vlády Mikuláš Dzurinda sa dnes rozhorčuje, že súčasný premiér odmietal rokovať s individuálnymi autodopravcami, kým neskončia nezákonnú blokádu ulíc. Ale v januári 2003 oficiálnym železničným odborom, ktoré k štrajku pristúpili po neúspešných pokusoch dohodnúť sa, odkázal: „Nejde o žiadne hájenie sociálnych záujmov železničiarov, ale ide o krok mocenský, o krok mocenský s jasným politickým pozadím.“ A na jednoznačnú otázku, či s odborármi nebude rokovať, kým neskončia štrajk, spupne vyhlásil: „Pod nátlakom nerokujem.“ Dnešný líder opozície dokonca bez hanby kritizuje Roberta Fica za to, že na riešenie problémov autodopravcov zvolal stretnutie so sociálnymi partnermi, a okrem nich aj s existujúcimi organizáciami, ktoré autodopravcov združujú. Pritom pred siedmimi rokmi odmietol prijať legitímnych predstaviteľov legitímneho odborového zväzu – jedného z najväčších na Slovensku – a zabuchol im dvere pred nosom slovami, že je ochotný rokovať iba so svojimi sociálnymi partnermi, „čiže v tripartite“. Na to ponuku nedostal a navyše aj v takom prípade platila podmienka, že najskôr musia železničiari ukončiť zákonný štrajk. Aký premiér, takí novinári Bodaj by však vtedajší predseda vlády nedemonštroval aroganciu moci, keď v tomto postoji mal plne na svojej strane aj takmer všetky médiá. Najmä denníky sa priam predháňali v tom, aby legitímne právo železničiarov na štrajk vykresľovali ako útok na stabilitu, úsilie vyvolávať chaos v spoločnosti, ako pokus vážne poškodiť národné hospodárstva a spôsobiť Slovenskej republike rozsiahle ekonomické škody. V slovenských novinách sa nenašiel takmer nik, kto by sa zastal ústavného práva železničiarov, hoci tí dodržali všetky zákonné postupy. Naopak, novinári z nich robili bezmála zločincov. „Hodinovým generálnym štrajkom hrozí prezident odborov Ivan Saktor, predák s platom niekoľkonásobne prevyšujúcim priemernú mzdu. Nepáči sa mu deregulácia cien a navrhovaná novela Zákonníka práce. Vodu káže, víno pije! Odboroví predáci vedia, že štrajky ochromujú hospodárstvo a tlačia na vládu,“ napísal napríklad Vladimír Donner v Novom Čase. Železná päsť proti odborárom Marián Hutňan v Hospodárskych novinách vykresľoval katastrofický scenár, že trojhodinový štrajk na železnici znamená „stratu najmenej desať miliónov korún, pokles dôveryhodnosti u partnerov v zahraničí, riziko porušenia zákona, obmedzovanie cestujúcich“. Jeho kolega Jozef Kunik obvinil odborárov, že „zrejme nedoceňujú dôsledky, ktoré môže so sebou priniesť štrajk“. A otvorene ich varoval pred plánom prejsť v prípade neúspechu výstražného do neobmedzeného štrajku: „To by už bolo pre slovenskú ekonomiku veľmi nepríjemné. Verme však, že k tomu nepríde, pretože odborníci tvrdia, že štrajkom sa aj tak nič nevyrieši, iba sa napáchajú značné škody, nielen na obyvateľstve, ale najmä ekonomike štátu.“ Samozrejme, v zástupe novinárov útočiacich proti odborárom nemohol chýbať ani Peter Schutz zo Sme: „Oni však hovoria – štrajk. Vládu takto čaká možno najťažšia skúška volebného obdobia. Konflikt so železničiarmi, ktorí dokážu paralyzovať štát, je totiž vždy principiálny. Je testom politickej odvahy a signálom pre budúcnosť. Margaret Thatcherová odbory železnou päsťou zlomila, čím si vynútila rešpekt a cestu k reformám. Václav Klaus sa zbabelo poddal a odvtedy už iba prehrával. Koalícia má teda vynikajúcu príležitosť ukázať, že sa nebojí a má morálku.“ Ako nepodľahnúť tlaku Absurdnosť týchto postojov dokresľuje Blažej Pánik z Národnej obrody, ktorý upozorňoval Dzurindov kabinet, že nesmie „podľahnúť teraz korporatívnemu tlaku železničiarskych odborov, samospráv a nemalej cestujúcej klientely“. Naozaj úžasný návod, ako demokraticky spravovať krajinu: členovia vlády, len, preboha, nepodľahnite želaniam a požiadavkám voličov. Nerobte to, o čo vás žiadajú občania či samosprávy. Pravica predsa musí vládnuť tak, že proti celej spoločnosti, proti radovým občanom, ba dokonca aj proti ich legitímne zvoleným poslancom, starostom a primátorom bude presadzovať vlastné záujmy! Nuž, novinári mohli byť vtedy nadmieru spokojní. Vláda nepodľahla „korporatívnemu tlaku“ a ukázala, že sa ich „nebojí a má morálku“. Plne v súlade s „morálkou“ politickej pravice tvrdo odmietla ústavné právo na štrajk a štrajk „potlačila“ vďaka protizákonnému rozhodnutiu sudkyne, ktorá rozhodla síce v rozpore so zákonom, ale v súlade s verejne deklarovanými želaniami vládnych politikov. Opozičných politikov, ktorí s takýmto bezcharakterným konaním nesúhlasili, v novinách obvinili, že „sa radi zahrajú na záchrancov zbedačovaných más“ a bolo po štrajku. A po demokracii. Vtedy a teraz Netreba na to školy, stačí zdravý rozum, aby sme to, čo sa dialo v januári 2003 na železnici, porovnali s tým, čo sa udialo teraz na cestách. Vtedy išlo o štrajk, ktorý bol vopred avizovanou reakciou na neúspešné rokovania legálne registrovaných sociálnych partnerov na podnikovej, resp. rezortnej úrovni. Teraz išlo o protest neorganizovanej skupiny autodopravcov. Združenie si začali vytvárať, až keď išli do blokády a dodnes nie je zaregistrované. Protestná akcia nemala nič spoločné so štrajkom, ako ho pozná ústava a zákon. Kamionisti pri tom porušovali zákon, lebo nik nemôže odstaviť auto v strede cesty. Mali a stále majú plné právo na vyjadrenie svojho nesúhlasu. Ich strach, že ich naozaj náročné podnikanie neprežije v čase globálnej hospodárskej krízy, je pochopiteľný. Musia však postupovať pri uplatnení tohto práva tak ako ktokoľvek iný. Jedna vec je, že premiér Fico ukázal, že bez nezákonných postupov dokáže rokovať s každým a dokáže nájsť aj skutočné riešenia problémov. Druhá je však farizejstvo pravicovej opozície a časti slovenskej tlače. Porovnanie terajších udalostí so železničiarskym štrajkom v januári 2003 ho odhaľuje naplno. Podpora protestu autodopravcov je síce zásadným stanoviskom, ale nevychádza zo zásad demokracie, ani z pricípov zákonnosti a už vôbec nie z deklarovanej účasti s problémami „statočných ľudí“. Pravicová opozícia v parlamente i v tlači zásadne podporí akýkoľvek čin, ktorý vedie k rozvratu, chaosu a anarchii na Slovensku len preto, aby sa dostala k moci, lebo v čestnej a otvorenej politickej súťaži ju získať nevie. Autodopravcovia by však nemali zabúdať, že s touto ,,zásadou“ pravica neoddeliteľne spája ešte jednu: po použití zahodiť. Autor pracuje na Úrade vlády SR Mikuláš Dzurinda, predseda vlády: Nejde o žiadne hájenie sociálnych záujmov železničiarov, ale že ide o krok mocenský, o krok mocenský s jasným politickým pozadím. Redaktor: Vy ste spomínali, že ste ochotný rokovať v pokojnej atmosfére. Znamená to, že ste pripravený alebo ochotný viesť sociálny dialóg až po ukončení štrajku? M. Dzurinda: Áno. Redaktor: To znamená, že ak budú štrajkovať, dovtedy sa s nimi baviť nebudete? M. Dzurinda: Pod nátlakom nerokujem. Redaktor: Predseda vlády Mikuláš Dzurinda dnes neprijal zástupcov odborov s tým, že je ochotný rokovať so svojím sociálnym partnerom, čiže v tripartite. Na to zatiaľ ponuku nedostal. Podmienkou však je skončenie štrajku. Zdroj: TV Markíza, 01. 02. 2003