Krok do prázdna

Sama pažravosť bánk, korupcia a dôraz na krátkodobé analýzy zisku by americkú finančnú krízu nikdy nemohli spôsobiť bez benevolencie štátu. Ten najprv umožnil dereguláciu fixných provízií z obchodovania s akciami. V jej dôsledku začali veľké investičné banky čeliť konkurencii malých brokerov, zužovali sa im marže, čo ich hnalo do väčšieho rizika. Situácia sa ešte zhoršila, keď štát dovolil takto podnikať aj komerčným bankám a poisťovniam. Tu vznikajú neprehľadné komplexné deriváty založené na vysoko rizikovom pákovom efekte, ktoré nikým neregulované investičné banky ponúkajú klientom, aby si v tvrdej konkurencii udržali ziskovosť. V čase hypotekárneho boomu, spôsobeného nízkymi daňami aj úrokovými mierami, sa tieto deriváty viažu aj na hypotéky insolventných ľudí, špekulanti ich cenu nadhodnocujú, čo sa ukazuje ako kritické pre tie ústavy, ktoré ich v čase vypuknutia krízy (keď sú nepredajné, pretože ľudia dlhy nesplácajú) držia. Teraz ich chce približne za 700 miliárd dolárov daňových poplatníkov skúpiť americký minister financií Henry Paulson, aby nalial do bankového systému znovu peniaze. Pre štát pritom nežiada recipročne nijaké akcie a neplánuje ani zrušenie vyplácania dividend. Plánuje, už klasicky, zospoločenštiť náklady, ale nie výnosy. Verejné peniaze by mal radšej použiť na oddlženie občanov neschopných splácať hypotéky a stimulovať tak spotrebu, na ktorej ekonomika stojí, predovšetkým tá americká. Nedôveru vzbudzuje jeho neochota niesť zodpovednosť za svoj plán, keďže – podľa návrhu – nijaký súd ani agentúra nemajú mať v tomto ohľade vyšetrovacie právomoci. Ako ukazuje prípad banky Goldman Sachs, do ktorej vstúpil miliardár Warren Buffet či nové japonské investície do banky Merryl Lynch, rekapitalizácia bankového sektora je možná aj bez masívnej priamej podpory štátu, od ktorého sa skôr očakáva regulačný prístup, akým je napríklad dočasný zákaz krátkodobého špekulovania na britskom trhu, ktorý už vydala labouristická vláda. Autor je spravodajca World Business Press online v Londýne