Krízový manažment a kríza v štátnych lesoch

Pred siedmimi rokmi bol pri zrode štátneho podniku Lesy SR (LSR) a ďalšie tri bol jeho generálnym riaditeľom. Keď ho minister pôdohospodárstva Zsolt Simon z funkcie odvolal, stal sa poradcom generálneho riaditeľa poľských Štátnych lesov Janusza Dawidziuka. Neskôr mu ako jedinému zo Slovenska ponúkli členstvo v Klube čestných členov lesného bratstva (Klub honorowych czlonków bractwa lesnego), ktorý združuje poľských a zahraničných lesníkov, ktorí sa významnou mierou zaslúžili o rozvoj a zveľadenie poľského a európskeho lesného bohatstva. Vlani ho na Valnom zhromaždení Slovenskej lesníckej komory (SLsK) zvolili za predsedu tejto profesnej, nepolitickej, nadstraníckej a samosprávnej inštitúcie, ktorá združuje vlastníkov lesov štátnych, súkromných, cirkevných, mestských i obecných. S hosťom Slova sa zhovára Fedor Mikovič S akou filozofiou ste prijali dôveru členov Slovenskej lesníckej komory po vašom zvolení za jej predsedu? – S veľkým rešpektom, úctou a pokorou – voči lesom i ľuďom v nich. Ak sa zahľadíme na pestré obrazy našej spoločnej minulosti, takmer zákonite tam nachádzame jednu stále sa opakujúcu kulisu. Je ňou strom. Pod jeho ochranu na úsvite dejín vystúpil z údolných nív človek mohylovej kultúry na území dnešného východného Slovenska. Práve strom dodal stavebný materiál pre praveké hradiská i koliby. V lesoch sa skrývali naši predkovia pred nájazdmi Tatárov a Turkov v dávnej, či pred šialenstvom fašizmu v nedávnej histórii, o čom v nich nachádzame veľa svedectiev. Les a strom v ňom je fenomén, ktorý nás spája – nás, občanov tohto štátu, ale najmä nás, lesníkov, milovníkov a ochrancov prírody. Od prijatia prvého lesného zákona na našom území nás delí takmer štvrť tisícročia. Môže mať doba panovania Márie Terézie a jej lesného zákonníka ešte nejaký význam aj pre dnešných lesníkov? – Hoci niektoré jeho ustanovenia už dávno stratili svoju aktuálnosť, celý „Porádek hor aneb lesú zachování“ je dôkazom toho, že chápavý vzťah k prírode a osobitne k lesom nie je nijaký novodobý objav. Je všeľudskou odvekou tradíciou, v duchu ktorej ľudstvo všetky svoje naozaj veľké kroky robí nie pre okamžitú výhodu a zisk, ale v plynutí času prirodzene spája úctu k predkom so zodpovednosťou k potomkom. Nadväzujúc na toto poznanie vyjadrujem nádej, že spoločne vždy dokážeme rozpoznať spôsob, ktorý je pre všestranné múdre spravovanie našich lesov najsprávnejší. V preambule zákona o Slovenskej lesníckej komore sa píše: „Poslaním komory je uplatňovať oprávnené spoločné záujmy svojich členov pri tvorbe hospodárskej a sociálnej politiky a zúčastňovať sa na jej uskutočňovaní v záujme rozvoja a zveľaďovania lesníctva na Slovensku.“ Ako to chcete v lesníckej praxi dosiahnuť? – Pred mnohými problémami, ktoré v lesnom hospodárstve boli, sú a budú, netreba strkať hlavu do piesku. Celý lesnícky stav, ktorý, verím, že zastupuje práve naša komora, v posledných dvoch-troch rokoch veľa utrpel na svojom postavení najmä nekompetentnými, klamárskymi, účelovými a politickými vyhláseniami niektorých rezortných predstaviteľov. Zbabelosť by mala byť trestným činom, hovorí jeden pán profesor z našej lesníckej alma mater. Plne s ním súhlasím. Určite ste v nedávnej minulosti zaregistrovali pokusy o likvidáciu niektorých komôr, vrátane lesníckej. V jednote je naša sila. Nemali by ste teda prekročiť hranice komory a oslovovať aj jej nečlenov? – Práve preto budeme lepšie využívať internetovú stránku SLsK, aktivizovať kluby či využívať odborné lesnícke médiá na prenos informácií. V spolupráci so širokou lesníckou verejnosťou chceme pripomienkovať Národný lesnícky program, pomáhať našim členom pri získavaní prostriedkov na lesnícku činnosť. Ale najmä sa sústredíme na to, aby komora ako samosprávna stavovská organizácia dokázala účinne brániť záujmy nielen svojich členov, ale celého lesníckeho stavu, aby dokázala prezentovať v spoločnosti prácu lesníkov a jej význam pre všetkých občanov tejto republiky. V SLsK musí mať každý jej člen možnosť prezentovať svoj názor, presadzovať požiadavky, podávať návrhy, prispieť k tomu, aby sa situácia v postavení lesníctva na Slovensku zlepšila. Čím budeme mať v komore väčší počet členov, čím bude širšia členská základňa, tým väčšiu váhu budú mať jej stanoviská. Ministerstvo pôdohospodárstva pripravuje nové znenie poľovníckeho zákona. SLsK podávala k návrhu svoje pripomienky a vyjadrenia. Rešpektoval ich minister Zsolt Simon? – My sme návrh zákona pripomienkovali v súčinnosti so Slovenským poľovníckym zväzom. Samotný návrh zákona i pripomienky k nemu však skončili kdesi v šuplíkoch stolov ministerských úradníkov. Nenašla sa názorová zhoda všetkých zainteresovaných strán, ale zrejme ani odvaha predložiť návrh do parlamentu. Ide totiž o zákon, na ktorý si „brúsili zuby“ rôzne záujmové skupiny, aby poľahky, bezpracne získali výmery poľovných plôch, čím by sa narušila celá doteraz zabehnutá koncepcia ľudového poľovníctva na Slovensku a niekoľko desaťročí dobre fungujúci systém starostlivosti o revíry a zver v nich. Zladiť záujmy vlastníkov poľovných plôch, ľudí, ktorí len v posledných rokoch prišli poľovníctvu na chuť, pretože to patrí k spoločenskému postaveniu a bontónu našich novodobých zbohatlíkov, ale aj skutočných poľovníkov – ochrancov lesa a zveri v ňom, bude veľmi zložité. Keďže vaše pripomienky minister neakceptoval, chcete zabrániť prijatiu zákona, alebo ich budete presadzovať priamo v parlamente? – Som presvedčený, že v tomto volebnom období sa nový zákon o poľovníctve už do parlamentu nedostane. A keď aj, tak súčasné paragrafové znenie by sa muselo dopĺňať a inovovať o veľké množstvo pozmeňovacích návrhov. Zrodil by sa nepodarok, podobný lesníckemu zákonu, s ktorým nesúhlasí ani jeden lesník ani ochranca prírody. Na príprave zákona o lesoch pracovali rôzne skupiny lesníckych a právnických odborníkov takmer dvanásť rokov. Ako predseda lesníckej komory som sa zúčastnil na jeho prerokovaní v gesčnom pôdohospodárskom výbore NR SR. Aj napriek vážnym výhradám k navrhovanému zákonu v takej podobe, v akej bol predložený, od všetkých zainteresovaných strán, komory, zástupcu neštátnych lesov, ochrany príro-dy, univerzity, neprešiel spoločný návrh – vrátiť zákon na prepracovanie. Prešiel návrh poslanca SMK posunúť zákon do pléna NR SR. Koaličná hlasovacia mašinéria dokázala ignorovať jednotný postoj tak lesníkov, ako i ochrancov prírody, podľa ktorého treba zmeniť filozofiu predkladaného zákona. Čo to znamená? – Navrhovali sme, aby bol najskôr schválený Národný lesnícky program ako základný dokument, o ktorý sa budú opierať všetky ďalšie legislatívne normy. Po rokovaní s nami prezident Ivan Gašparovič síce zákon parlamentu vrátil, ten ho však opäť schválil. Predovšetkým vládni poslanci presadili zákon, ktorý nevyhovuje vari nikomu. Možno ministrovi Simonovi, úzkej skupine chamtivcov okolo neho a jeho strane. Na neschopnosť a koristnícke snahy niektorých politikov a novodobých finančných jastrabov dopláca príroda – les a zver. Kto pozná podmienky života zveri a jej stavy napríklad na Horehroní, mi dá určite za pravdu. Za posledných pätnásť rokov nám výrazne klesla početnosť zveri, stúpla chorobnosť, klesla kondícia. Voľakedy bolo vidieť vysokú zver v každom rúbanisku, dnes je jej tam poriedko. Podobne sa vyvíja aj situácia pri likvidácii kalamity po veternej smršti vo Vysokých Tatrách. Chýba tam seriózne, komplexné a odborné rozhodovanie s jasným politickým odhodlaním. Výsledkom bol oneskorený začiatok spracovania zničených porastov, administratívne prieťahy, nedostatok vhodnej techniky. Vníma aj lesnícka komora tieto problémy? – Vnímame ich a je pravda, že hoci sa pozeráme veľmi kriticky na politické rozhodovanie a zodpovednosť rezortu, vo všetkom nesúhlasíme ani s ochranármi. Za najväčšiu chybu považujeme pomalú likvidáciu kalamitné dreva, ktorého veľké množstvo od začiatku zvyšovalo riziko premnoženia podkôrnych škodcov. Už vo februári o tom hovoril docent Jozef Suchomel z Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene a spomenul aj nebezpečenstvo požiarov. Tieto varovania kompetentní nebrali vážne. O tom, či a za aké obdobie sa podarí vo Vysokých Tatrách vypestovať zdravý následný les, bude rozhodovať rýchlosť spracovania existujúcej kalamity výkonnými ekologickými strojmi, vykonanie všetkých potrebných opatrení na zamedzenie ďalších škôd, ktoré môžu spôsobiť hmyzí škodcovia a požiare, postupná obnova kalamitných plôch vhodnými drevinami. Minister Zsolt Simon sa vôbec v oblasti lesníctva prezentoval ako veľmi nekompetentný a nejde len o výhrady, ktoré prezentujú ochranári. Keď sa jeho štátnym tajomníkom stal Ján Golian z SDKÚ, vyostrila sa cenová vojna medzi štátnymi lesníkmi a spracovateľmi dreva. Minister celú problematiku lesníctva laicky zúžil na obchod s drevom a vývoz drevnej suroviny, čo pobúrilo lesnícku verejnosť. Všetci sa dostali do jedného vreca namiesto toho, aby minister verejne označil konkrétnych vinníkov. Ako sa na to pozeráte s odstupom necelých troch rokov? – Účelovú kampaň voči lesníkom rozpútali záujmové skupiny reprezentované predstaviteľmi drevospracujúceho priemyslu a vtedy čerstvým štátnym tajomníkom Jánom Golianom. V snahe podliezť latku slušného podnikania a takto kompenzovať vlastné technologické a kapitálové zaostávanie sa drevárska loby sústredila na ovládnutie LSR ako svojho strategického dodávateľa. Z vlastnej neschopnosti plniť obchodné dohody urobila svoju prednosť, pričom sa zdá, že takmer úspešne. Takýto paradox nie je v dejinách ojedinelý a možno by ani nestálo za to naň poukázať, keby v hre nebolo príliš veľa. Samozrejme, že vôbec nešlo o mňa ako bývalého generálneho riaditeľa, ani o mojich kolegov, ktorým opäť niekto nespravodlivo siahal na ľudskú i odbornú česť, na čo si už, žiaľ, pomaly v posledných rokoch aj privykli. V hre bol milión hektárov lesov v rukách štátu. Nikdy nebola pravda, že štátny podnik Lesy Slovenskej republiky drevo zištne exportoval namiesto dodávok pre domácich odberateľov, ako to v médiách vytrubovali. Vyvážali sme len hmotu, ktorú domáci trh nedokázal spracovať, a najjasnejším dôkazom toho, že hovorím pravdu, je skutočnosť, že exportuje sa aj naďalej – a to v nepomerne väčšom objeme. Dnes to však nikomu z tých novinárov, ktorí vtedy veľmi ochotne a zaujato písali proti nám, neprekáža. Aj dnes totiž existuje prebytok niektorých sortimentov, ktoré pri hospodárení v lese nemôžu nevzniknúť a ktoré nepredať v zahraničí by sa rovnalo sabotáži štátnej lesníckej politiky. Ak sa pod vaším vedením takto rozvíjali obchodné aktivity, prečo ste potom potrebovali ešte aj dotácie od štátu? – Pri obrate päť a pol miliardy korún dotácia predstavovala nepatrné štyri percentá, pričom služby, ktoré sme štátu poskytovali, boli výrazne drahšie. Neboli sme teda dlžníkom, ale skôr veriteľom štátu. Dôkazom je dotačná lesnícka politika uplatňovaná vo vyspelých krajinách sveta. A ako to bolo so skresľovaním výsledkov hospodárenia? – Nikdy nebola pravda, že náš podnik skresľoval hospodárske výsledky, ako to zaznievalo z úst ministra Zsolta Simona. Naopak, jeho kontrolná skupina prejavila prekvapujúcu neznalosť problematiky, a len moje upozornenie, že podám trestné oznámenie za poškodzovanie dobrého mena podniku, ju donútila túto skutočnosť uznať a vlastné zistenia výrazne korigovať. Zdá sa však, že už nie Simona, ktorý na tlačovej konferencii predložil verejnosti klamlivé čísla a závery, ktoré v žiadnom kontrolnom protokole vyčítať nemohol. Podobne ako minister, žiadne dôkazy nikdy nemal ani prezident Zväzu spracovateľov dreva Peter Lispuch, ktorý novinárom podsunul, že sa v štátnom podniku ročne rozkradlo drevo za 800 miliónov korún! Už len ako groteskný príznak vtedajšej i súčasnej doby hodnotím skutočnosť, že členom prvej a vedúcim druhej kontrolnej skupiny ministerstva pôdohospodárstva bol Vlastimil Kalinec, zamestnanec firiem štátneho tajomníka ministerstva J. Goliana, ktoré od nášho podniku odobrali a nezaplatili drevo v celkovej hodnote 11,2 mil. Sk. Na našu námietku zaujatosti, ktorú sme v tejto súvislosti podali, kompetentní pracovníci z ministerstva vôbec nereagovali. A čo neoprávnené odmeny pre vtedajšie vedenie podniku, o ktorých sa vtedy písalo a hovorilo vo viacerých médiách? – Nikdy nebola pravda, že sme v podniku vyplatili nejaké nepovolené odmeny, pretože v skutočnosti išlo iba o trinásty plat pre dvanásťtisíc zamestnancov podľa kolektívnej zmluvy. A to predsa nie je protizákonné. Už aj váš nástupca Karol Vinš sa rozhodol odísť z funkcie generálneho riaditeľa, keďže naňho paradoxne práve J. Golian podal niekoľko podnetov na prokuratúru. Pritom podľa vlastných slov musel jeho tím naprávať chyby predošlého vedenia… – Dnešný tím „profesionálnych“ manažérov na čele s Karolom Vinšom vedie naše lesy na pokraj záhuby – ak tam už po ich trojročnom pôsobení v podniku LSR nie sú… Počkajte, to sú príkre tvrdenia. Ak nechcete byť ako tí, ktorých kritizujete, musíte ich podložiť nejakými konkrétnymi argumentmi. – Stačí sa pozrieť na rozbor „hospodárenia“ súčasného laicko-bankárskeho vedenia podniku. Napríklad v roku 2003 dosiahli LSR stratu vo výške 570 602-tisíc korún, čo je o 30 miliónov korún horší hospodársky výsledok, ako bol plánovaný, a o 575 miliónov Sk horší, ako v roku 2002, keď sme LSR riadili my, teda lesníci. Výsledok hospodárenia z hospodárskej činnosti bol v roku 2003 oproti roku 2002 horší o 692 miliónov 623–tisíc korún! Súčasné vedenie vysvetľuje prepad hospodárenia vytvorením opravných položiek. Plán opravných položiek na rok 2003 bol však 403,57 miliónov korún, skutočnosť 350,72 miliónov. Prečo asi sa nepodarilo plán splniť? Zo všetkých strán kritizované staré vedenie podniku vytvorilo v roku 2002 oproti plánu o 80 miliónov korún viac. Ale ak chceme byť objektívni pri medziročných porovnaniach hospodárenia štátnych lesov, tak by ste mali uviesť aj ďalšie fakty, ktoré majú vplyv na tvorbu hospodárskeho výsledku a vytvárajú reálnejší obraz o hospodárení. – Pri ťažbe dreva v roku 2003 vyššej o 110-tisíc kubických metrov oproti predchádzajúcemu roku, boli tržby za drevo nižšie o 112,82 miliónov korún. Podľa slov ešte stále generálneho riaditeľa K. Vinša to spôsobila „zmena obchodných partnerov a odstránenie neštandardných zmlúv“, ako to tvrdil v denníku SME 13. februára 2004. Je to vskutku tragédia, ak takýto „argument“ vysloví vrcholový manažér štátneho podniku! Vyzerá to tak, akoby štandardné boli také zmluvy, ktoré prinášajú firme nižšie tržby. Nové vedenie absolútne nezvládlo logistiku obchodu s drevnou hmotou. Nezvládlo nadväznosť dopytu na existujúcu ťažbu dreva. Narušené, až znefunkčnené obchodné vzťahy, podpisovanie zmlúv na ministerstve pôdohospodárstva a neskôr na generálnom riaditeľstve štátnych lesov spôsobili veľké časové oneskorenie v dodávkach. Viacerí odberatelia si našli iné zdroje drevnej suroviny, čo viedlo k nezdravému zvyšovaniu zásob dreva na skládkach a tým, pochopiteľne, aj k jeho znehodnocovaniu. Minimálny odhad strát zo znehodnotenia dreva a zlej obchodnej politiky bol 250 miliónov korún. Tomuto nemožno hovoriť hospodárenie, to je šafárenie s majetkom štátu, teda nás všetkých. Štátny podnik LSR vynaložil v roku 2003 o 60 miliónov korún menej oproti roku 2002 na pestovanie v priamych nákladoch. Karol Vinš tento fakt zdôvodňoval zavedením racionalizačných opatrení… – Skutočnosť je však taká, že nikto zo zodpovedných pracovníkov lesníckej prevádzky o žiadnych takýchto opatreniach nevie. Ani nemôže, pretože nijaké nejestvovali. Nižšie výkony v prerezávkach o 570 hektárov, nižšie v prebierkach do päťdesiat rokov o 950 hektárov, menej prostriedkov na ochranu lesa oproti roku 2002 „zlepšilo“ ekonomiku hospodárenia v roku 2003 o niekoľko desiatok miliónov korún, ale na úkor budúcnosti lesa a lesníkov, ktorí v ňom budú hospodáriť. Porovnateľný hospodársky výsledok je skreslený o ďalších viac ako 50 miliónov korún znížením cien vstupov do vlastných drevárskych výrob oproti predchádzajúcemu roku. Široká verejnosť si asi najviac všimla LSR, keď sa štátnym tajomníkom stal Ján Golian. Mal totiž mať na starosti práve lesníctvo, hoci jeho firmy mali podľa médií až 11-miliónový dlh voči LSR. Lenže tieto firmy postupne „skrachovali“, takže ani štátne lesy ani ďalší veritelia – bývalá Poľnobanka, Sociálna a zdravotné poisťovne či úrad práce – dlžné peniaze už neuvidia. Mikuláš Dzurinda napriek tomu Goliana vo funkcii nechal. Takže ako je to s dlhmi voči LSR? – Pohľadávky voči dlžníkom podniku narástli v porovnaní s rokom 2002 o 337 miliónov korún, a to napriek tomu, že podobní golianovci po novelizácii zákona o podnikaní už nemohli od štátu brať drevo bez toho, aby zaň zaplatili. Ale nielen to. Znížil sa aj pohotovostný finančný majetok oproti predchádzajúcemu roku o 180 miliónov korún, výrazne sa zvýšilo úverové zaťaženie LSR. To je tiež dôkaz neodborného, neefektívneho, ba až diletantského hospodárenia nelesníckeho, laického manažmentu v štátnom lesnom podniku. Keď ste boli generálnym riaditeľom vy, bolo to lepšie? – Pozrite sa. Súčasné vedenie zdedilo ekonomicky aj personálne stabilizovaný podnik, ktorý si plnil všetky svoje povinnosti voči zákonom, štátu i zamestnancom. Za prvé tri roky svojho pôsobenia Lesy SR, š. p. takmer vymazali vysoké úverové zaťaženie z rokov pred zlúčením štátnych lesov, znížili o 265 miliónov záväzky, znížili o 85 miliónov korún pohľadávky po lehote splatnosti. Ani v roku 2000, ktorý bol prvým a z ekonomického aspektu najťažším rokom, si nemohol vtedajší manažment dovoliť stratu v hospodárení. Ako Slovenská lesnícka komora hodnotí ekonomické správanie sa terajšieho manažmentu v š. p. Lesy SR? – Vysoká centralizácia moci na úroveň generálneho riaditeľstva, ekonomické problémy, nové úvery, ekonomická a sociálna neistota, strach v radoch zamestnancov, prepúšťanie, jednoducho rozvrat firmy, to je výsledok pôsobenia „odborníkov“. Pracovníci s dlhoročnou lesníckou praxou nemajú odvahu povedať svoj názor, aby neprišli o zamestnanie. Proklamovaná široká diskusia a transparentnosť sa zmenili na devastáciu lesníctva a strach z budúcnosti. Nový manažment zatiaľ beztrestne míňa ťažko zarobené peniaze v štátnom podniku na luxusné osobné autá, na rakúskych a neskoršie aj českých „poradcov“, na konferencie a stretnutia transformačného tímu a nárokových skupín v drahom vysokohorskom rekreačnom zariadení na Táľoch, na hýrenie niektorých poslušných a tým aj vyvolených v banskobystrickom bowlingovom stredisku, na outplacementovú agentúru, ktorá nevie o lesníctve zhola nič. Dá sa pochopiť, keď o tom všetkom hovorí šéf stavovskej lesníckej organizácie, ale predsa len, prečo nepočujeme takúto kritiku aj od ľudí, ktorých sa toto všetko priamo dotýka? – Toto sa predsa dotýka každého, kto v lesoch alebo s lesmi pracuje, nevidím dôvod, prečo by kritika, ak je navyše podložená jednoznačnými a overiteľnými faktami, mala byť menej dôveryhodná len preto, lebo už nepracujem v samotnom podniku. Možno preto, lebo ste jeho bývalým šéfom a kritizujete tých, ktorí vás vyhodili. – Používam iba fakty, ktorých pravdivosť si môže každý overiť. Dobre, ale prečo o tom nepočujeme aj od ľudí zo samotných štátnych lesov? – Veď práve to je na tom najsmutnejšie, že to nemôžu, z celkom pochopiteľných dôvodov, hovoriť verejne. Existenčných? – Pozrite sa. Súčasné vedenie štátneho podniku v dojemnej zhode s niektorými ministerskými úradníkmi začalo lesníkov bez rozdielu ich postavenia v podnikovej hierarchii kriminalizovať, vláčiť po médiách, nahovárať verejnosti, ako sa lesy rozkrádajú, ako sa drevo za lacné peniaze predáva do zahraničia, ako vraj prekvitajú čierne obchody s drevom a podobne. Keď takéto „zaručene pravdivé“ zvesti zachytila verejnosť v médiách, nemala dôvod tomu neveriť. Lenže ani niekoľkonásobné ministerské kontroly, hĺbkové previerky Naj-vyššieho kontrolného úradu a siahodlhé policajné vyšetrovania žiadne rozkrádačky nedokázali, takže polícia musela falošné obvinenia zamietnuť a vyšetrovanie zastaviť. Na to však už nové vedenie podniku ani rezortu verejne nereagovalo, médiá túto skutočnosť ignorovali, hoci TASR správu o zastavení vyšetrovania vydala. Čudujete sa potom, že tí statoční lesníci, oddaní svojmu poslaniu celým telom i dušou, sa začali báť nosiť uniformy a radšej ich zakvačili na vešiak kdesi v komore, aby sa vyhli zlomyseľným poznámkam a útokom občanov, ktorí naleteli? Poznám prípady, keď len-len že nedošlo aj k fyzickým inzultáciám kolegov v lesníckej rovnošate, pritom sú to ľudia, ktorí tri-štyri desaťročia, v čase i nečase, tvrdou prácou v horách poctivo oddreli svoj lesnícky údel.