Kríza systému (?)

Keď v 10-člennom kolektíve o zásadnej veci, ktorá sa bytostne týka všetkých 10 členov, rozhodne 1,5 človeka, pretože zvyšných 8,5 jednoducho nemá záujem, niekde v systéme nastala vážna chyba. Bol to v podstate úplne štandardný priebeh. Najprv to bolo všetkým, od politikov a ich stranícke aparáty cez štátne inštitúcie a médiá až po politológov a analytikov (česť výnimkám) štyri roky srdečne jedno. Potom, keď už vážne priháralo a postupne sa ukazovali kontúry ťažkého volebného fiaska, začali všetci svorne trúbiť na poplach. Všetkým tým výzvam a apelom na účasť vo voľbách sa prakticky nedalo vyhnúť. Samozrejme, to už nebolo päť minút pred, ale päť minút po dvanástej, keď celý ten hysterický zápas o vyššiu účasť nemohol s ničím zásadne pohnúť. Občania voliči, pretože o nich išlo, veď čím sú bližšie k volebnému termínu, tým viac sú voči akýmkoľvek volebným apelom rezistentní. A tak to napokon aj skončilo. 18 percent v prvom a 11 percent v druhom kole. K takejto „hviezdnej“ miere občianskej participácie na veci verejnej sme sa dopracovali. Kolektívne zanedbaná informovanosť Otázka je teda zrejmá, pretože ju už kdekto mnohokrát položil: prečo sme zažili také masové odignorovanie regionálnych volieb slovenskou verejnosťou? Jednoduchá odpoveď: pretože sa v týchto voľbách spojili silné dôvody systémové a dôvody konkrétne, špecifické pre tieto voľby, ktoré z masovej ignorácie volieb urobili logický a nevyhnutný dôsledok. Zjavne jednoduchšie, pretože ľahšie identifikovateľné a takisto odstrániteľné sú príčiny konkrétne. Po prvé, mizivá informovanosť ľudí o VÚC, o ich kompetenciách a význame pre život v krajoch. Nedá sa, samozrejme, povrchne paušalizovať, ale v sumári sa na tomto poli za 4 roky od volieb minulých neurobilo v podstate nič zásadné. Nič z úrovne štátu a nič z úrovne samotných VÚC. Štát síce decentralizoval moc, kompetencie a po čase aj financie. Ale na tretiu zložku, decentralizáciu verejného povedomia o dôležitosti VÚC, zaangažovania ľudí do regionálnej správy vecí verejných už akosi pozabudol. Samozrejme, tu nemôže urobiť štát všetko za ľudí, ale fakt je, že ak ste počas uplynulých rokov zaregistrovali nejakú systematickú, kontinuálnu vysvetľovaciu aktivitu ohľadne významu VÚC pre život ľudí, bola to skôr náhoda ako pravidlo. Otázku, či slabšia miera informovanosti a z nej vyplývajúca nižšia účasť na voľbách nebola v záujme konkrétnych politických strán, nechajme otvorenú. Politické strany a ich aparáty, tak centrálne ako regionálne, na takú vec ako zvyšovanie verejného povedomia o regionálnej politike tiež zabudli. Pri ich každodennom neúprosnom politickom súboji na to akosi neostal priestor, čas a kapacity. A potom sa horúčkovito mobilizovalo päť minút pred dvanástou. Zlyhali aj médiá To isté sa týka aj analytikov a politológov. Skúste si spočítať autorské články, v ktorých by naši „mienkotvorcovia“ dva roky, rok či pol roka pred voľbami upozorňovali na mizivú informo- vanosť ľudí a súčasne dôležitosť regionálnych volieb. Ten istý výsledok. Každý sa téme začal venovať vtedy, keď už bolo aj tak neskoro. Koniec koncov, nikto to predsa nemal v náplni práce. A samotní kandidáti? Je viac ako isté, že súčasťou volebnej kampane každého kandidáta bolo aj mobilizačné posolstvo. Pretože to tak jednoducho musí byť, nehovoriac pri voľbách s nízkou účasťou, kde je táto zložka priam kľúčová. Tento mobilizačný apel má však zákonite slabší efekt, pretože je a priori vnímaný ako súčasť volebnej agitácie. Presne tak ako politika, štát či samospráva, presne rovnako vo veci regionálnych volieb a zaangažovania ľudí do regionálnej správy vecí verejných zlyhali aj naše médiá. Ak by sme aj obišli komerčné médiá, najmä televízie, ktoré sa téme venujú z princípu len vtedy, keď ponúka negativitu, konfliktnosť, škandály a pod. a od ktorých sme teda informatívne regionálne spravodajstvo očakávať ani nemohli, máme tu médiá verejnoprávne. A platíme si ich presne aj na tento účel. Aby sme boli korektní, vo verejnoprávnom rozhlase aj televízii sme mohli zaregistrovať niečo na spôsob vysvetľovacej kampane k voľbám. Ale opäť, tri týždne pred samotnými voľbami, to je už viac ako neskoro… Ak nie je dlhodobo, to znamená viac rokov, spravodajstvo o dianí v krajoch a teda s ním základná informácia o tom, že aj kraje tu o niečom rozhodujú, súčasťou hlavných spravodajských relácií, nemôže sa v širokej verejnosti vytvoriť povedomie o dôležitosti tohto stupňa verejnej správy. No a nakoniec tu máme aj pomerne hustú sieť regionálnej tlače. Tá je však kapitolou samou osebe. Klasické politické regionálne spravodajstvo tu má skutočne mizivý priestor. Čo sa týka politiky, tu často doslova platí: „Čo si nezaplatíš to nemáš“. V poriadku, redakcie sú podfinancované, ale ak drvivú väčšinu obsahu týchto týždenníkov tvoria „príbehy zo života“ a informácie o tom, ako sú spravované kraje, potom nemajú priestor, nemôže sa nikto čudovať, keď ľudia o niečom takom ako VÚC ani nepočuli. Kameň úrazu: kampaň v elektronických médiách Tieto všetky čiastkové príčiny však prekrýva dôvod najkardinálnejší, a ten sa nachádza na pomedzí politiky a médií: zákonná úprava volebnej kampane v elektronických médiách. Začnime z inej strany. Prečo je veľká politika témou, ktorej všetci rozumejú, často sa na nej hádajú rodiny, ktorej hlavných aktérov pozná väčšina spoločnosti, do ktorej sme všetci viac- -menej, racionálne aj emotívne zaangažovaní, a preto len menšej časti z nás napadne „veľké voľby“ odignorovať? Z jediného dôvodu, pretože tvrdý politický súboj, argumenty, hádky, konflikty a ich centrálnych aktérov máme každý deň či večer v obývačke, v kuchyni, v aute či v kancelárii. Politické súboje Fica s Dzurindom či Mečiara s Hrušovským sú, či chceme alebo nie, menšou či väčšou súčasťou života každého z nás. A to majú za následok v prvom rade elektronické médiá. Takáto kampaň vedená cez médiá, ktorá zámerne dramatizuje a vyostruje konflikty, a teda zvyšuje racionálnu aj emotívnu zaangažovanosť ľudí, v regionálnych voľbách prakticky neexistovala. A dôsledok bol jasný, virtuálne súboje kandidátov sa odohrávali na letákoch, na plagátoch, v inzercii, možno na internete, v SMS-kách, medzi lokálnymi mienkotvorcami a straníckymi štruktúrami, ale nie tam, kde by mali najlepší dosah na širokú verejnosť. Živá reálna konfrontácia, teda to, čo najlepšie mobilizuje voliča, chýbala tam, kde sa jej prakticky nemôžeme vyhnúť, v elektronických médiách, ktorých aj lokálneho aj regionálneho dosahu je už viac ako dosť. Len pre ilustráciu si skúsme predstaviť, že o pol roka sú veľké parlamentné voľby a odteraz až do volieb na obrazovke neuvidíme žiadneho Dzurindu, Fica, Mikloša, Kaliňáka, Martinákovú, Zajaca, Palka a pod., žiadne politické diskusie, žiadne výstupy z tlačových konferencií v spravodajstve… K takejto absurdnosti nás priviedol zlý zákon o volebnej kampani v elektronických médiách. Výsledok: podľa očakávania. Kritická nedôvera v systém ako taký Uvedené dôvody majú spoločné to, že sú pomerne ľahko odstrániteľné. Presne to platí podstatne menej o dôvode systémovom. Prehnaná kritika len pre kritiku samotnú nie je namieste, napriek tomu si môžeme povedať, že frustrácia a apatia voči politike ako takej dosiahla v našej krajine naozaj veľké rozmery. Či je to evidentne podnapitý poslanec, šéf úradu prichytený s kufríkom s úplatkom, parlament postavený na kšeftovaní s poslaneckými hlasmi, konflikty záujmov, verejné obstarávanie či rôzne kauzy a kauzičky starostlivo zametané pod koberec, „lebo to u nás jednoducho tak funguje“, tých kamienkov do mozaiky absolútnej straty dôvery ľudí v to, čo by malo byť ich demokratickou reprezentáciou, pribudlo už toľko, že budeme musieť začať vážne hovoriť o strate dôvery v samotný systém. Schválne, skúste sa na ulici spýtať 10 ľudí, či si myslia, že politika môže zlepšiť ich život k lepšiemu. Koniec koncov, aj čísla o tom, že väčšina ľudí hodnotí prednovembrový, totalitný režim ako výhodnejší pre ich život , o niečom svedčia. Teraz to „schytali“ regionálne voľby. Uvidíme, čo to urobí s voľbami veľkými, parlamentnými. A uvidíme, kedy si uvedomíme, že sme si sami a spoločne vyrobili naozaj vážny problém. Autor viedol úspešnú predvolebnú kampaň v Banskobystrickom kraji