Čo slovenskému občanovi-voličovi vlastne ponúka západná liberálna demokracia?
Voľby by mali byť z „vyššieho mravného princípu“ vždy politickým zápasom o lepšiu spoločnosť. Realita sa od tohto ideálu spravidla výrazne odlišuje. Skrytým zámerom mediálno-politickej manipulácie predvolebnej situácie na Slovensku sa stalo masívne znechucovanie voličov a vyvolávanie chaosu, v ktorom poklesne záujem o účasť na voľbách, najmä medzi tými, čo sú kritickí k spôsobu riadenia súčasného sveta (stále pod nátlakom USA a NATO). Cieľom je dostať k moci Západu úplne oddanú vládu figúrok, „povoľnejšiu“ k tlaku transnacionálnych korporácií, ako boli od roku 2012, hoci aj tie im v mnohom vyšli v ústrety.
Najlepšie by bolo, keby sa na čelo novej vlády dostal už osvedčený „služobník“ A. Kiska, ktorému však chýba charizma a empatia a na čele politickej strany je nepresvedčivý. Nechutný experiment s M. Trubanom sa skončil skôr, ako sa začal. M. Beblavého zrejme ani na Západe nemôžu brať vážne ako „nového“ politika.
Kresba: Ľubomír Kotrha
Iná politická hviezda zatiaľ nie je na obzore, ale niekto sa vždy nájde. Vidieť to na dvoch posledných našich prezidentoch, ktorí boli „vo vhodnom čase“ akoby vytiahnutí z lístkov pri žrebovaní na tombole. Ďalší vytiahnutý, ktorý sa vzdal kandidatúry, po mesiacoch ako v slizkom americkom „slaďáku“ s „renomé“ šikovného podnikateľa v oblasti vedy na nejakom „projekte“ urobil veľmi výhodný obchod a zbohatol viac ako stovky slovenských akademikov za mnoho rokov dokopy.
Hlavné je získať moc a potom sa už „panošov“ nájde dosť. Vôbec nejde o riešenie problémov Slovenska – stačí, keď tu bude nepokoj a nestabilita (pozliepaná vláda bude vítaná), ktoré umožnia rôzne podoby zasahovania. A potom sa uvidí…
Stručne a všeobecne (až abstraktne) načrtneme, čo sa slovenskému voličovi ponúka. Politické pomery v spoločnosti sa často charakterizujú podľa koncepcií/ideológií ako konzervatívne, socialistické a liberálne.
Nešťastím sa stalo, že v podmienkach, ktoré zavládli v časti sveta, riadiacom sa princípmi západnej liberálnej demokracie, sa už nepripúšťa iný pohľad (to je ten pravý liberalizmus, všakver?). Možné je síce všetko (čo nie je úplne zakázané), ale sa to dá aj zneužiť. Preto sa ďalší pravý liberálny krok – všeličo treba aj zakázať, najmä tým nehodným – veď tí predsa nesmú robiť to, čo môžu dobrí („slušní“). A aby to nebolo také jednoduché, všetko má relatívny charakter – čo sa u niekoho považuje za najlepší, u iného môže byť najhorší skutok.
Napriek zbožštenej liberálnej demokracii (či možno práve kvôli nej) – „všetko, vždy, všade a pre všetkých“ funguje fráza qoud licet Iovi non licet bovi (voľne, čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi). Nadčasovo a nadpriestorovo dokazuje existenciu dvojakého metra, ktorá je najslabším miestom liberálneho systému. Znásobuje sa to aj tým, že vo vzťahu k jednotlivcovi sociálno-ekonomická rovnosť, ale aj politika fungujú ináč ako v spoločnosti, jej organizáciách a inštitúciách, z čoho „echtovní“ liberáli šikovne ťažia.
Konzervatívci otvorene favorizujú spoľahlivých, významných, vplyvných (bohatých), ctiacich si poriadok a tradície atď. Chcú predovšetkým zachovanie pomerov (distribúcie bohatstva a moci), v ktorých spoločnosť funguje už dávno, nie sú naklonení novotám.
Socialisti programovo uprednostňujú tých, ktorí sú vytláčaní na okraj spoločnosti, ktorým sa sociálno-ekonomicky i ináč ubližuje a majú starosti, ako v takýchto podmienkach dôstojne, ľudsky vyžiť. Chcú v spoločnosti najmä nové pomery, nové spôsoby deľby bohatstva i moci (pred desiatkami rokov boli pri ich presadzovaní oveľa tvrdší a dôslednejší).
Liberáli, ktorí formálne nikoho nemôžu stavať do popredia, okrem tých, ktorí sú „úspešní“, lebo všetci sú si rovní a to musia ctiť dôsledne bez ohľadu na pôvod, pohlavie, vzdelanie, postavenie atď., sa ocitajú v najväčších ťažkostiach. Ich modlou je zmena – ako k nej však dôjde, ak sa nikomu nesmie pomáhať viac ako druhému. A tak chtiac-nechtiac si musia vymýšľať, ako bude všetko ešte rovnejšie, liberálnejšie, pričom sa zamotávajú do lží.
Politológovia najmä preto, že nič neexistuje v politike v čistej podobe (zrejme to však vôbec nesúvisí s tým, že politika sa podľa mnohých názorov stáva čoraz špinavšia), vymedzujú doplnkové kategórie. Sú to liberálni alebo sociálni konzervatívci, konzervatívni alebo liberálni socialistov a konzervatívni alebo sociálni liberáli.
Aby orientácia v politike nebola príliš jednoduchá, existujú aj tri iné základné a predchádzajúcim podobné kategórie, o ktorých pôsobení dnes mnohí politológovia pochybujú, ale označenie sa bežne používa. Ide o pravicu, ľavicu a stred, kde možno uviesť doplnkové kategórie pravého (pravicového) stredu a ľavého (ľavicového) stredu.
Špecifické kategórie predstavujú subjekty, ktoré sú založené na etnickom alebo náboženskom princípe. Pomenovanie, zameranie každej z nich môže byť spojené ako s konzervatívno-socialisticko-liberálnou (kresťansko-demokratické strany sa na Západe považujú za baštu konzervativizmu) tak aj pravicovo-ľavicovou diferenciáciou (niektoré etnicky orientované strany majú blízko k ľavici). Žiaľ, často sa v nich v záujme obrany jedného etika či náboženstva prejavuje nevraživosť k iným.
Len základných kategórií je teda sedem, ale ich ďalšou kombináciou dostaneme až 13 doplnkových kategórií. Ak sa konzervatívci, socialisti, liberáli, etnicky a nábožensky zamerané strany či hnutia nedohodnú, či si dávajú rôzne „burcujúce“ marketingovo-reklamné názvy, počet kandidujúcich subjektov vyskočí nad štyridsať a každý sa bude zdať trochu odlišný od tých druhých, o čom kandidáti vedia kvetnato hovoriť.
Avšak ako v odióznych reklamách typu „šmejdov“, kde, ak nezaváhate, môžete nakúpiť veľmi výhodne, to ešte nie je všetko. Treba zohľadniť kategóriu nových, neštandardných politických subjektov. Možno v nej nájsť minimálne dve skupiny. Prvou sú najmä zelení (prečo sa na Slovensku, ale ani v iných postsocialistických štátoch politicky „neujali“?), feministky, seniori (dôchodcovia), regionálne, roľnícko-poľnohospodárske, vidiecke a pod. subjekty, ktoré sa zameriavajú na špecifické riešenie problémov v pomerne jasne vymedzených oblastiach. No a poslednou skupinou, ktorá je veľmi širokou (heterogénnou) až neprehľadnou, a preto aj terminologicky komplikovanou, sú nesystémové, popr. protisystémové subjekty, protestné strany a pod. Sem patria nevyhranené subjekty, ktoré ťažko charakterizovať podľa konzervatívno-socialisticko-liberálnej či pravicovo-ľavicovej, ale aj etnicko-náboženskej diferenciácie. Ide najmä o strany, ktorým najmä liberáli radi dávajú prívlastky populizmu, radikalizmu, extrémizmu a pod. Neraz vznikajú aj ako výplod snáh rôznych nápadov excentrických (neraz až na hranici deviantnosti) persón byť originálnym alebo naopak, „obyčajno-ľudským“. Pribúdajú k nim aj subjekty, ktoré vedú komici či klauni (skutoční alebo aspoň politickí).
Ospravedlňujeme sa, ak sme v našom prehľade nespomenuli niektorú skupinu či typ. Ak sa nájde niekto, kto sa chce dostať na Slovensku do parlamentu – či s cieľom zbohatnúť, stať sa mocným, verejne známym či aspoň zaujímavým – môže si vybrať z desiatok možností. Potrebuje len splniť formálno-právne požiadavky a nájsť peniaze na vstup do súťaže a môže začať mátať voličov.
A tak sa vrátime k začiatku. Komu politický chaos, ktorý sa na Slovensku roztáča už roky, prospieva? Zneistený občan ho nepotrebuje ani pre voľby a tobôž už v každodennom živote. To, čo sa predkladá pred neho, mu zrozumiteľne nevysvetlia ani médiá ani mimovládne organizácie neraz parazitujúce na voľbách, ani učené hlavy. No a čakať vysvetlenie od politikov, ktorí ako líšky svoj chvost chvália, je naivné.
Zlé jazyky tvrdia, že najlepšie rozumieme chaosu, ktorý sme si vytvorili sami. Neznamená, to však, že v jeho podmienkach vyriešime, čo sľubujeme. Sťažíme však aspoň situáciu iným.
Kto je teda tvorcom stavu ktorý pred voľbami máme (a je v jeho pozadí)? Odpoveď je ťažká a musíme hľadať ďalej, podrobnejšie v ďalších detailoch a súvislostiach.
