Odvtedy, čo sa v Nigérii demokratickými voľbami dostal v roku 1999 prezident Olusegun Obasanjo k moci, má najľudnatejší štát Afriky demokratickú vládu. Po takmer šestnástich rokoch vojenskej vlády sa teraz usiluje zabezpečiť jednotu Nigérie, urobiť pokroky v boji proti korupcii a obrátiť pozornosť svetovej verejnosti k potrebe riešiť zadlženie rozvojového sveta. Mnohé nedostatky v oblasti hospodárstva či etnického a náboženského napätia však stále neboli dostatočne adresované. Spory okolo zavádzania islamského práva, šarie, na severe, požiadavky rozhnevanej mládeže združenej v militantných skupinách okolo kongresu Oduaského ľudu bojujúceho za samostatnosť Yorubov na západe, nespokojnosť Ibov na východe ešte vždy pociťujúcich diskrimináciu, aj 30 rokov po separatistickej občianskej vojne za zvrchovanosť ich územia – Biafry, kampaň chudobných z delty rieky Niger žiadajúcich spravodlivé prerozdelovanie ropného bohatstva a všeobecný hnev voči korupcii, zlému riadeniu a sociálnym rozdielom, ponorili krajinu do skepsy o ďalšej existencii. Je otázne, či sa centrálna federálna vláda dokáže udržať. Národná psychóza Nigérijčan Bobo Brown, bývalý redaktor novín Sunray, opisuje situáciu vo svojej vlasti takto: „Krajina trpí na národnú psychózu. Politickí i vojenskí vodcovia boli skorumpovaní, zločin sa využíval ako legitímna cesta k osobnému blahobytu a ľudia sa obracali pri hľadaní riešení svojich problémov k etnickým a náboženským predsudkom. Je tu veľká priepasť medzi mocou a morálkou, ten, kto neostane pri moci, nebude mať nič. Každý sa náhli len pre chvíľkové potešenie, nik nie je pripravený myslieť na budúcnosť krajiny. Nigéria je krajina bez budúcnosti.“ Aj muslimka Bilikisu Yusuf, pracujúca v Transparency International na programe pestovania demokracie v rámci muslimských komunít tvrdí: „Korupcia sa do nigérijskej spoločnosti rozšírila natoľko, že sa stala duševnou chorobou. Nestačí iba obviňovať nigérijských vodcov zo všetkých problémov občanov. Ak chceme dosiahnuť v krajine racionálnu zmenu, každý sám musí bojovať za čestnosť, zodpovednosť a transparentnosť.“ Transparency International, zaoberajúca sa korupciou v medzinárodnom meradle, dokazuje, že Nigéria je po Bangladéši druhým najskorumpovanejším štátom sveta. Napriek Obasanjovmu úsiliu odstrániť ju, zahŕňajúcemu i vypracovanie zákona obmedzujúceho príjmy úradníkov a štátnych zamestnancov, však väčšina členov parlamentu neprejavila veľké nadšenie. Viacerí upozornili, že prezident by mal v prvom rade odstrániť imunitu, ktorú má on sám, jeho zástupca a regionálni guvernéri. Ako povedal jeden z obyvateľov hlavného mesta Lagos, Donald Imosemi: „Obasanjo bude mať s návrhom protikorupčného zákona problém, keďže stav nigérijskej byrokracie je taký, že navrhovaná norma by dostala do problémov ministrov i vysokých štátnych úradníkov vrátane prezidenta. Všetci majú niečo s korupciou.“ Sám Obasanjo podčiarkuje: „Väčšina našich organizácií je zhnitá až do jadra, od spodku až nahor.“ Členovia parlamentu zasa kritizujú Obasanja za nehorázne míňanie rozpočtových prostriedkov na veci ako luxusné prezidentské lietadlo, stálo 78 miliónov amerických dolárov, i časté cesty do zahraničia, na ktorých ho sprevádza veľká suita. Reaguje obvineniami, že poslanci zneužívajú svoje pozície prideľovaním štátnych objednávok tomu, kto viac ponúkne. Podplácanie je všadeprítomné. Život je tvrdý Mnoho Nigérijčanov tvrdí, že po návrate k demokracii nenastala okrem personálnej zmeny žiadna iná. Sociálno-ekonomické postavenie obyvateľov sa vôbec nezlepšilo, napriek tomu, že ide o krajinu, ktorej produkcia ropy je šiesta najväčšia na svete. Väčšinu z nej vyvezú americké firmy do USA. Christine Nnaji, členka vládnucej Obasanjovej Ľudovej demokratickej strany (PDP) tvrdí: „Život väčšiny Nigérijčanov sa zhoršuje. Index životných nákladov rapídne stúpa. Väčšina krajiny nemá dosť pitnej vody. Kapacita využitia priemyselného potenciálu je nízka. Infraštruktúra sa rozpadá. Videli sme mnoho miešania tvárí, no žiadne napredovanie.“ Bieda, nepokoje a kriminalita sa rozširujú, aj keď vláda zdvihla životné minimum z 35 na 55 dolárov. Jednu z príčin možno nájsť i v slovách aktivistu z delty Nigeru Pattersona Oguna: „Nadnárodné ropné korporácie naďalej objavujú a ťažia ropu bez akejkoľvek ekologickej zodpovednosti. V delte potom vidíme biedu, mizériu a poškodený ekosystém.“ Vláda teda zlyháva práve v dohliadaní na dodržiavanie ekologických noriem a férovú distribúciu zdrojov. Kriminalita sa stala v krajine hrozbou. Okrem nej sa za Obasanjovej vlády šíria i etnické a náboženské nepokoje medzi kresťanmi a moslimami, ktoré si v uplynulých rokoch vyžiadali vyše 3000 životov. Korene sú práve v nezákonnosti a chaose. Vzťahy medzi kresťanmi a moslimami ďalej zhoršili snahy o zavedenie šarie v dvanástich z nigérijských štátov. Výsledkom sú militantné skupiny v regiónoch požadujúce autonómiu, či nezávislosť. Potreba znovu definovať vzťahy Federálna ústava nie je dokonalá, jej definovanie štátu ako sekulárneho len formálne. Za sekularitou stojí najmä kresťanská časť obyvateľstva, podľa moslimov by mala byť Nigéria mnohonáboženským štátom. Keďže ústava neobsahuje definíciu náboženstva, umožňuje to, aby sa v severných štátoch začínalo uplatňovať islamské právo, šaria. A to napriek ustanoveniu najvyššieho štátneho zákona z roku 1991: „Federálna vláda, či vlády jednotlivých štátov nesmú schváliť žiadne náboženstvo za štátne.“ Šaria takto len pridáva k hore nigérijských problémov. Obrancovia i odporcovia sa zhodnú na jednej veci – nigérijská federálna ústava bola schválená vojenskou vládou a obsahuje mnoho chýb. Ostáva nepopulárna a jej jazyk nie je jasný. Občania sa nijako nezúčastnili na jej príprave, preto sa objavujú požiadavky na zvolanie národnej konferencie, riešiacej zásadné problémy vrátane ústavy. Dovtedy bude slovné spojenie z preambuly „my, ľud Nigérie“ len veľkým podvodom. Členovia súčasnej vládnej garnitúry sa však veľmi obávajú, že ak by bola takáto národná konferencia zvrchovaná, môžu o svoje postavenie prísť. Podobne, ako sa to stalo v neďalekej Beninskej republike. Medzinárodná agentúra pre demokraciu a pomoc pri voľbách (I-IDEA) o konferencii vyhlásila: „Bude zmysluplné, ak prezident Obasanjo usporiada dialóg smerujúci k participácii na tvorbe ústavy. Je to zároveň i najlepší spôsob mobilizácie Nigérijčanov v záujme budovanie národa.“ Samozrejme, ako v každom mnohonárodnostnom štáte, si trvalé vyriešenie krízy vyžaduje rokovanie všetkých strán o spôsobe vládnutia, prideľovania zdrojov a predovšetkým či vôbec existuje naďalej vôľa existovať v spoločnej federácii. Inak budú platiť slová Karla Maiera z knihy This House Has Fallen (Tento dom sa zrútil): „Nigéria bude prinajlepšom skákať z krízy do krízy, prinajhoršom sa rozpadne.“ Pozitívnym znakom však ostáva, že pretrváva vôľa žiť v spoločnom geopolitickom celku nazývanom Nigéria. Protesty len zdôrazňujú potrebu diskusie, v ktorej by sa našiel najmenej bolestivý spôsob spolunažívania. Na budúcu podobu štátu existujú rozličné názory. Prominentný politik Anthony Enahoro po návrate z exilu vyhlásil, že zvrchovanú národnú konferenciu vidí ako prvý krok k vytvoreniu voľnejšej federácie etnických jednotiek. Budúcnosť tak vidí v únii národností. Prezident Obasanjo myšlienku voľnej jednoty nepovažuje za rozumnú: „Nepodporím uvoľnenie väzieb, ktoré držia Nigérijčanov spolu. Riešením sporov v manželstve nie je rozvod, ale pokus nájsť spoločné riešenie, aby manželstvo fungovalo ďalej.“ Nejde len o otázky formálneho rozdelenia moci. Dôležité je rozhodovanie o zdrojoch. Ako to charakterizoval bývalý dekan Právnickej fakulty Univerzity Ife, Itse Sagay: „Politická budúcnosť krajiny nebude istá, pokiaľ neprebehne národná konferencia riešiaca spory. Reštrukturalizácia krajiny vedúca ku kontrole nad zdrojmi však bude pre nastolenie ozajstného mieru nevyhnutná.“ Prezident myšlienku konferencie nepodporuje, podľa neho je nepraktická. Pri riešení rozporov by fungovali lepšie lokálne občianske a vládne stretnutia. Optimizmus s mnohými otázkami Dve graffity, ktorá sa objavili na stenách domov v Lagose, odrážajú nádej, ktorú Nigérijčania vkladajú do demokracie. Jeden hovorí: „Tá najhoršia demokracia je oveľa lepšia ako najlepšia vojenská vláda!“ Druhý zasa: „Netreba očakávať, že demokracia prinesie mnoho zázrakov. Ten najväčší zázrak je mať ju.“ Štyri roky pravdepodobne nie sú dostatočne dlhým časom na to, aby bolo možné hodnotiť mieru rozvoja demokracie v určitej spoločnosti. Keď však v roku 2003 uplynie súčasnej vláde štvorročné volebné obdobie, bude musieť predstúpiť s odpočtom pred masy. Tvrdý predvolebný boj zachvacuje krajinu a vyvoláva strach, že nasledujúce voľby môžu potvrdiť, alebo zmariť dnešný demokratický experiment. Politická budúcnosť ostáva neistá. Zástupca nigérijských katolíkov, ako i iní pozorovatelia vyjadrili obavu, či sa dodrží termín volieb: „Zatiaľ, čo sa národ búri a ľudia umierajú v tisícoch, naše vedenie všetkých úrovní ukazuje šokujúcu ľahostajnosť. Sú zaneprázdnení len zabezpečovaním si politickej budúcnosti, znovuzvolenia. Je to šialenstvo, ktoré treba zastaviť.“
