Krčmové reči

Istý, dozaista mienkotvorný žurnalista sa vyznal na stránkach svojho týždenníka zo svojho obdivu k istému, z vlastnej vôle bývalému spisovateľovi-traktoristovi. Žurnalista napísal, že jeho idol, traktorista-bývalý spisovateľ je naozajstným úkazom. Nemýlil sa: náš traktoristický publicista je naozaj úkaz. Ukazuje naozaj všetko, možno aj to, čo pôvodne nechcel. Rovnako príťažlivým úkazom je však aj náš pocukrovaný žurnalista. Takže úkazy máme hneď dva. A majú nejeden spoločný znak. Začnem tým najvýraznejším: obidvaja, svorne, každý po svojom, nenávidia intelektuálov. Ja som nezorientovaný a nevzdelaný odkundes, ale na Slovensku, žiaľ, nevidím nijakých veľkoformátových, ba ani len maloformátových intelektuálov, ktorých by sa oddalo takto akurátne pravičiarsky nenávidieť. Možno sa niekde nejakí vyskytujú, len ja som si ich nevšimol. A možno nejestvujú, potom však nechápem, o akých salónoch intelektuálnej krásy básni náš inak nie príliš básnivý žurnalista. Skôr mám pocit, že naše dva úkazy, jeden Savonarola, druhý traktorista, sú frustrovaní, lebo na trati Sedlákovo – Intelektuálovce nechytili vytúžený vlak a pritom je jasné, že ďalší už nepôjde. Odkazujem im, že si nemusia vôbec zúfať, pretože na Slovensku aj tak nijaké Intelektuálovce nie sú. A keby aj boli – komu by to trhalo žily? Ďalšie spoločné znamienko nášho morálne neoblomného žurnalistu a jeho modly – traktoristu-publicistu, ktorý si zrejme myslí svoje aj o tých, ktorých si láskavo dovoľuje nazývať buzerantmi – je, že neznášajú multikultúrny guláš. Vôbec sa im nečudujem: ani ja neznášam guláše. Najmä tie, ktoré varia oni. A pokiaľ ide o multikultúrnosť: svet jednoducho je multikultúrny a – vôbec neviem, či žiaľ, alebo našťastie – v neprospech bielej rasy. Opakujem, dnes sa naozaj nedá vedieť, či sa tomu možno alebo nemožno tešiť. Rovnako sa nedá vedieť, či Západ má ešte nejaké hodnoty, pre ktoré by sa Mužom Západu vyplatilo prelievať krv. Hm, vyplatilo. Dobré slovíčko, čo? Také západné. Prikročme k ďalšej črte našich dvoch úkazov: pri každej možnej i nemožnej príležitosti zdôrazňujú, že oni veru nie sú ľavičiari. O tom teda vôbec nepochybujem. Pretože s ľavičiarmi, pravičiarmi, ba i s kresťanmi je to na Slovensku presne tak ako s intelektuálmi: nijakí tu nie sú. A keď sú, tak určite nie takí, ktorých by bolo hodno svetu pričasto ukazovať. Zatiaľ som stretol len ľudí hlúpych a rozumných. Také je moje delenie. Či boli ľaví a či praví, či verili v kresťanského Boha, alebo v Karla Marxa, či trtkali ženy, alebo mužov, to ma, priznám sa, ani najmenej nezaujímalo. Ale aby som to nenaťahoval: náš ostrozraký žurnalista bez rozpakov napísal, že väčšina traktoristových kolegov – zrejme bývalých, pretože reč je o spisovateľoch – Ameriku pre čosi nenávidí. Som len obmedzenec a odkundes a poznám len šesťdesiat percent slovenských spisovateľov, ale nespomínam si, že by sme si niekedy boli honili svojich spisovateľských vtákov rozrajcovaní práve tým, kto z nás USA nenávidí väčšmi. Ak si náš žurnalista myslí, že slovenských spisovateľov trápi len toto, potom to svedčí len o jeho úrovni. Ľutujem ho – rovnako ako jeho traktoristu – pretože, musí byť dosť neľahké žiť v čierno-bielom svete (hoci čierno-biele videnie vraj uľahčuje, zjednodušuje život) zaplnenom takými škatuľkami ako napríklad: EÚ verzus USA, kresťan verzus ateista, ľavičiar verzus pravičiar, heterosexuál verzus homosexuál. Pestrý je zverinec Pána kozmu. Škoda len, že tej slovenskej sebareflexie je v ňom akosi pomenej.