Krčmová reč(enzia)

Počula som: vraj, vraj, vraj, najnovšie by sa pri písaní recenzie malo zohľadňovať aj to, ako bude rodiaci sa text zapadať medzi svojich súrodencov, ako sa medzi nimi bude vynímať, jednoducho: ako bude vyzerať v knižnom výbere recenzií, ktorý podľa najnovšej módy na seba nenechá dlho čakať… Milá slečna, majte na pamäti túto skutočnosť a obráťte trochu list, nebojte sa experimentovať, obohaťte svoje výrazové možnosti, otvorte komnaty svojej percepcie, rozdúchajte plamienky svojich reflexií, buďte pichľavejšia ako pichľavá a po pichliačoch nezabudnite na trošku medu a vôbec, milá slečna, rozmýšľali ste už nad vytvorením ďalšieho kritického subjektu, prezentovaného pod vašou značkou? Čím viac, tým lepšie! Čím pestrejšie, tým ešte lepšie (lebo rôznorodosť nadovšetko)! Myslíte vôbec na to, že z toho, čo napíšete, sa rekonštruuje váš profil kritika?! Milá slečna, pamätajte na to! Alebo: to ste NAOZAJ mysleli vážne? (Pokrútenie hlavou, zdesený výraz tváre, poprípade mierne opovržlivý pohľad.) Niekomu jednoducho nevysvetlíte, že možno písať tu a teraz. Dnes. Pretože dnes a v tejto chvíli čítam tento text práve takto. Takto o ňom rozmýšľam. Takto ho vidím. Takto ho cítim. Takto ladí k farbe môjho svetra a dažďovým kvapkám zmätene sa trieštiacim o okennú dosku. Áno, namietate: sú predsa pravidlá, sú mantinely, sú oporné body, merateľné a uchopiteľné všemocným aparátom literárnej vedy, je tu niečo ako objektivita… Čo Mukařovský?! (Stále živý!) Drahá kolegyňa, takto sa to nerobí… Vždy sa to začína rovnako: sadám si do kresla, vykladám si nohy na stôl, otváram knihu a s dobrodružstvom čítania paralelne píšem. Najväčším dobrodružstvom písania je rozhodnutie AKO. Výber (momentálne – pretože práve v tomto texte) jedinej možnosti/stratégie. Jedinej – nie správnej, pretože správna neexistuje. Je to iba voľba. Niekedy voľba medzi dvoma diametrálne odlišnými možnosťami, čo však nie je schizofrénia nepodareného kritika, ale skutočnosť otvorenej interpretácie. Alebo niekedy obyčajná, fádna a naivná ochota uchopiť a priblížiť sa aj k nesympatickému textu. (Vraj nesympatický text! Preboha! Kritika, to je PRO-FE-SI-A, nie rendez vous!) Ak text necítim, nekomunikujem. Žiaľ, tzv. nekomunikatívnosť textu väčšinou nie je problém autora. Feromóny niektorých textov sú totiž také delikátne, že ich možno zacítiť až na druhý-tretí raz. Alebo obzvlášť fajnovým noštekom. Ale čo ak feromóny textu nie sú vaša krvná skupina? Po dôkladnej pitve (vďaka za literárnovedný aparát) identifikujete (ach) také originálne prevrstvovanie časových rovín, exkluzívneho rozprávača a tendencie a náznaky a zázraky… ale text je vám (čitateľovi – lebo text je tu najmä pre čitateľa-čitateľa, až potom pre kritika, ktorý vzhľadom na povahu svojej činnosti musí byť aj čitateľom) čum a fuk. Čo vtedy? Vraj existuje niečo ako subjektívnosť a objektívnosť. Snažím sa tomu veriť, snažím sa tým riadiť. Ako? Ako-tak. Pretože subjektívne môže byť o čitateľovi a objektívne o kritike (ha-ha), alebo o vkuse, alebo o priemere, alebo o iných rovnako spochybniteľných a napadnuteľných reláciách. Komu špenát, komu černohorský rezeň… (Zbohom, kritika!) (Názorná časť tejto reči – dve recenzie prózy Ivana Koleniča Daj zbohom básneniu) Recenzia prvá, subjektívna. Sobota, 20. 3. 2004, prvý jarný deň, podvečer (zvädli mi snežienky). Mám na pamäti podnetné slová o tvorivosti kritického výrazu a pred očami utopickú víziu farbistého výberu svojich recenzií. BÁSNIKOVI. ŽENA. Ach, básnik a žena, ach, trápna téma vo vašom spracovaní, majstre! Iba stopäťdesiat strán synoným na pohlavné orgány a takzvanú lásku. Mýtizácia statusu básnika? … prosím vás! Radšej ako tohto autora si vychutnám pleťovú masku. Recenzia druhá, objektívna. Pondelok, 22. 3. 2004, oddelenie dnes nezasadá. Zasadám k počítaču. Pikantéria korenín – aj tak by sa dal označiť jazyk a štýl Ivana Koleniča, vlastne celá jeho próza, tak na úrovni narácie, ako aj artikulovaného obsahu. Aj vo svojej poslednej próze Kolenič ostáva Koleničom. Manierizmus a ornamentalizmus, performance sexuality, živočíšnosti a zmyslovosti (zmyselnosti), v ktorom prudko osciluje napätie medzi telesným a duševným, pričom rovina duchovna je zdôraznená prvoplánovým (naoko) príklonom k telu. Vysoká exaltovanosť výpovede a lyrická expresívnosť charakterizujú rozprávanie (či skôr nerozprávanie – dejová línia je minimalizovaná natoľko, že text možno vnímať skôr ako lyrické pásmo, realizované v neprerušenom prúde reči, akomsi samospáde obsedantného básnického/básnikovho bľabotu, ktorý sa v konečnom dôsledku ukazuje ako vzývanie, modlitba za básnika), v ktorom rozprávač (vlastne lyrický subjekt) splýva s rozprávaným (adorácia básnictva/básnenia/básnika). Výrazný tematický posun od lásky (presnejšie vášne) k žene k obrazom všeobecnej deštrukcie delí prózu na dve časti, ktoré sú v rovnováhe, a tak posilňujú dojem vyváženosti prózy. Obe „časti“ sa realizujú rovnakým spôsobom (na úrovni štylizácie a narácie ide o enumeráciu synoným – básnických obrazov) a majú rovnakú funkčnosť (ako objekty vášne charakterizujú a upevňujú obraz básnika) – sú teda akýmsi zrkadlom, ktorého jediným zmyslom je ukázať tvár básnika, toho „zaklínača, úkladného odrovnávača reality, agitátora krás a drahokamov z lúpeží, samotárskej povahy, smilníka, lichotníka, obscénneho plagiátora všetkého, čo sa pohne“ atď., atď. Vlastne celá Koleničova próza je iba takýmto zrkadlom. Nie pes útočiaci na jeleňa, ale nastavovanie zrkadla jazykom a zmyslom. (Prepáčte mi, Ivan, že som zneužila vašu knihu a pod jej pláštikom načrela do iných vôd a otvorila iné kruhy. Sľubujem, nabudúce to už bude iba taká obyčajná rečenzia bez mäkčeňa.) Autorka je literárna vedkyňa a poetka (Ivan Kolenič: Daj zbohom básneniu, Slovart 2004, 152 strán, 249 Sk)