Krčmová reč

Spisovatelia sú klebetní, v zhŕňaní a fixovaní klebiet najrôznejšej úrovne ich nikto a nič nemôže zastaviť; veľké i malé diela svetovej literatúry sú znôškami klebiet: Odysea, Gesta Romanorum, Božská komédia, Dekameron, Gargantua a Pantagruel, Lazarillo z Tormesu, Dômyselný rytier don Quijote de la Mancha, Necudné rozhovory, Mníška, Parížske tajomstvá, Diablom posadnutí, Americká tragédia, Manhattanské križovatky, Obratník Raka, Ragtime, Rúbanie lesa… Spisovatelia sa v klebetách vyžívajú, a ani nie perverzne. Pre svoje okolie sú nebezpečnejší než bulvárni žurnalisti, pretože sa spriahli s večnosťou, ich stratégie fixácie sú o čosi časuvzdornejšie ako tie novinárske. Spisovatelia sú nebezpeční aj pre seba, lebo zapisovaním klebiet riskujú, že poklesnú do predpekiel brakovej literatúry. Braková literatúra sa číta veľmi, veľmi dobre. Nie je pravda, že nemá svoje estetické, filozofické, spirituálne hĺbky. Má ich. A ak ich nemá, núti k tomu, aby sme si ich tam primysleli. A primyslieť si nie je až také ťažké, pretože to množstvo existenciálnych nechutností, ktoré nám rozklebetený brak v zredukovanej reči predkladá, skôr či neskôr priprie myseľ k tomu, aby na život nahliadala ako na viac či menej poľutovaniahodný, v každom prípade však groteskný karneval. Spisovateľov klebetnosť napĺňa slasťou. Preto od spisovateľa nemožno vyžadovať tieto cnosti: milosrdnosť, súcit, sebakritika, pokora, láskavosť, ľútosť, miernosť… Spisovatelia nechcú byť klebetní až tak veľmi a prvoplánovo, majú len také nekonečne citlivé a naširoko roztvorené uši (u iných týmito vlastnosťami disponuje onen neúnavný, krv pumpujúci kus svalu), že klebety sú v akomsi priam magnetickom omámení do nich vťahované. Spisovateľská myseľ získané „klepy“ potom prifarbuje, prikrášľuje, hororizuje, napína, skrúca do všakovakých barokovo „vytočených“ pozitúr a kombinácií a podáva ďalej. Spletence, uzly, slučky. Spisovateľ, ktorý klebetu šíri, bedlivo sleduje reakcie svojho poslucháčstva, aby potom podľa jednotlivých reakcií mohol dokorigovať vyrozprávaný, preonačený „materiál“. Spisovateľ nechápe, prečo by klebety nemal zapisovať a vydávať a starať sa tak o zábavu svojich čitateľov. Pred spisovateľom, ktorý sa práve vybral na lov klebiet, niet nijakej spoľahlivej ochrany. Hoci by ste pred ním aj zaryto mlčali, nič by ste nezmohli, pretože témou klebiet by sa stala vaša ko(z)mická neochota šíriť klebety. Takej neochoty je však, našťastie, ako šafránu. Ústni šíritelia klebiet nech si zato ešte nemyslia, že sú etickejší ako tí, ktorí počuté aj zapíšu a vystavia ako vypchatú mačku…