Niektorí Slováci sú posadnutí fixnou ideou, že zahraničie Slovensku nepraje. Že mu neprestajne hádže pod pod nohy kolená. Alebo hrach. Títo niektorí Slováci však neprepadnú zármutku a pasivite, ale naopak, zaktivizujú sa. Cudzina ich nevydesí, vyrazia na cesty. Reprezentovať slovenskú kultúru. Treba predsa zahraničiu vysvetliť, že stojí za to zapodievať sa kultúrou tohto malého, no hrdého národa. Má to len jednu chypičku krásy: spomínaní niektorí agilní Slováci, verní svojej náture bryndzových zápecníkov, si nedajú ani len toľko námahy, aby sa čo-to prezvedeli o zahraničnom kontexte, do ktorého sa podobrali so svojím kultúrnym tovarom vstúpiť. Vôbec im neprekáža, že netušia, či prípadnému zahraničnému záujemcovi niečo onen prevelice cenný dovezený tovar povie, alebo nie. Potom prezentácia dajme tomu súčasnej slovenskej literatúry dopadne tak, že jeden hovorí rečou dedinského vzdelanca z anno domini 1902, kým ten druhý, zahraničný, prejaví síce ochotu slovenskú kultúru nekomentovať a brať ju ako štandardnú, súdobú, flexibilnú, no trt mu to pomôže, keď jeho slovenský partner v debate sa v myšlienkach ešte stále bŕľa v národnom vidláckom bolestínstve. Ale čert to ber. Aj vidlácka uslzenosť môže mať svoje vývozné čaro. Opakujem, že horšie je skôr to, že vidlácky propagátor súčasnej slovenskej kultúry nevie nič o kultúre toho druhého. A ani ho to neserie. Podstatné je predsa cestovanie, diéty a honoráre. A vidina pijatiky na konci akcie. A pocit, že v zahraničí niečo reprezentoval. Sranda je, keď na takú prezentáciu dolezie päť a pol ľudí a z toho štyria sú Blaváci. Lenže háčik je v tom, že Blaváci sú aj tí, čo reprezentujú. Čo vyvážajú Slovenskóóó do cudziny. Prečo sa všetci títo Blaváci nestretnú radšej doma? V bezpečí svojho Vidlákova? V nejakej obľúbenej krčme? Aby mohli viesť krčmové reči? Asi preto, aby som si ja, v tejto vidláckej rubrike, mohol donekonečna klásť takéto vidlácke otázky. Ale prečo by som si ich nekládol, keď aj v diplomatických službách sa nájde Vidlák, ktorý vás na pôde nejakého toho akože slovenského kultúrneho inštitútu v zahraničí víta tak, že pritom prežúva jablko a sliny mu fŕkajú na všetky na strany? Že by to bola súčasť nejakého rafinovaného imidžu?
