Krčmová reč

Prižmúriť sa dajú. Očká nad všeličím. Prižmúriť, buľvou cudne šklbnúť. Prežrieť, prehltnúť, stráviť, spracovať, vyrovnať sa s… Odpustiť, prepáčiť, mávnuť rukou. Napríklad nad tým, že slovenskému ministrovi vnútra nikto nezabráni v tom, aby sa z neho stal vážený esejista. Takmer filozof. Bez zmyslu pre mlčanie na vhodnom mieste vo vhodnom okamihu. A prečo by mu aj v jeho novej kariére bárskto stál v ceste? Sloboda slova, nie? Sloboda, sloboda – len či aj demagógie a obmedzenosti. Zniesť sa dá kadečo: dobre, nech je z ministra poriadku esejista. Minister-esejista má svojské, vlastne ani nie svojské, ale veľmi tuctové, masové, rurálne, doslovné chápanie metaforického príbehu Kristovho umučenia. Dobre, machts nicht. Minister nemusí vždy mať čas na to, aby sa dovzdelal v religionistike a dozvedel sa niečo podstatnejšie o podstate Mystéria umučenia. Napríklad niečo, čo súvisí s gnózou, herézou, iránskym dualizmom, alchýmiou, individuáciou, psychoanalýzou. Minister vnútorného slovenského poriadku nemusí poznať stovku tých apokryfných evanjelií, ktoré sa o Ježišovom umučení buď ani nezmieňujú, alebo sa z neho vôbec nejdú zblázniť. Nech si je minister a jeho upachtený fanklub šťastný s folklórnym výkladom evanjelia. Toho scenzurovaného. Vymäteným hlavám – vymätený text. Lenže minister sa pri folkóre nezastaví a začne šermovať výrazmi „pravicoví“ a „ľavicoví“. Mne tieto výrazy nič nehovoria, ja k tomu 19. storočiu, z ktorého sa časť „detí“ 20. storočia dodnes nevyliečila, necítim nijaký sentiment. Takže nech si ministerko vnútorností pokojne zotrvá vo svojom pravo-ľavom svete. Má to v ňom pekne podelené: tí, čo sú napravo, sú dokonalí, čistí a svätí, a tí, ktorým bola prisúdená ľavá časť existencie, sú chybní, zlí, hriešni, podvratní, sfetovaní. Aké jednoduché! Ako na Poslednom súde v Sixtínskej kaplnke. Hneď sa ľahšie udržuje poriadok, keď vieme, že tí, čo sú označení za ľavicových, celý život pracujú na rozvrate západnej civilizácie. Ako? No predsa sexuálnou i drogovou revolúciou! Ministerkovi zjavne nevadí, že drogová subkultúra bola výsledkom psychosociologického experimentu veruže veľmi pravicového vojensko-priemyselného aparátu. A ministerkovi zjavne neprekáža ani to, že prvým výrazným sexuálnym revolucionárom – aspoň v našich a palestínskych končinách – bol práve Ježiš Kristus, mnohými do omrzenia označovaný za prvého komanča. Nech si záujemca zalistuje v evanjeliách a nájde príbeh, v ktorom Ježiš omilostí pobehlicu pred rozpajedenými farizejmi. Západ neohrozujú komčovia, ani drogy, ani prsníky Britney Spears, ani teroristi, ani imigranti z Afriky a Arábie, ba ani Hollywood… Ale papierové a kapustné hlavy, kaleráby, dogmatizmus, nedostatok argumentov, nulová empatia, asexuálni truľovia a frustrovaní moralizátori… Keď teda ten „skutočný“, svätý Západ nemá už dnes zgegnúť, tak mu má byť aspoň umožnené, aby si slobodne vybral svoju budúcu tvár – bez umučených Kristov, bez policajtov-esejistov, bez táranín o záchrane tradičných hodnôt a najmä bez starozákonného hromženia, z ktorého ani Kristus nemal veľkú radosť..