Krčmová reč

Viete, čo je to zasklievačka? Viete, ako to vyzerá v praxi, keď vás niekto zasklieva? Zasklievanie je, zjednodušene povedané, keď sa niekto, s kým sa poznáte, tvári, že vás nepozná. Že vás nevidí. Že si vás vo chvíli, keď ste sa mu pozdravili, nevšimol. Že si vás mýli s nejakým cudzincom, ktorý sa prevelice podobá na vás. Zasklievanie je obľúbená aktivita nafúkancov. Niekto by povedal, že zakomplexovaných. Ja to však takto neviem vidieť, keďže netuším, do akej miery si nafúkanec svoju nafúkanosť uvedomuje, a teda či mu je dostatočne jasné, že nafúkanosť je jeden z možných prejavov komplexu menejcennosti… Najlepšie sa zasklieva na ulici, ale ani v krčme sa to nerobí najhoršie… Obzvlášť časté je zasklievanie na takých podujatiach, kde sa žiarivé hviezdy, napríklad literárneho neba, ak také nebo na Slovensku vôbec existuje, nijakovsky nemôžu vyhnúť hviezdam a hviezdičkam, ktorých svetlo ešte len začína silnieť. Stane sa však i to, že sa kdejaký šéfredaktor, ktorý si potrpí na to, aby sa stretával len s celebritami politického, literárneho a kultúrneho života, na ulici niekoľkokrát neodzdraví niekomu, kto je len, povedzme, nie najvychytenejší literárny kritik, vedec a pedagóg… Nuž, inkriminovaný šéfredaktor ešte hviezdou nie je – ale už sa ňou chystá (rozumej: cíti) byť – a dotyčný literárny vedec sa o astronomické súvislosti až tak nezaujíma. Takže jedna nehviezda zasklila druhú nehviezdu. Jednému môjmu priateľovi (novinárovi) sa zas prihodilo, že ho na jednej (literárnej) akcii zasklila (začínajúca) prozaička, ktorá evidentne na to nemusela mať dôvod, veď sa s (dotyčným) novinárom stretla len trikrát a novinár od nej nechcel nič viac, len aby konečne autorizovala rozhovor. Nič to, aj Madonne sa už stalo, že v uliciach Budapešti zasklila televízneho moderátora, ktorý ju deň predtým slušne a oficiálne pozval do svojej relácie. Jednej mojej známej sa stalo, že ju zasklil istý režisér, ktorý s ňou mesiac predtým nakrúcal. Zasklievanie sa udialo v krčme: známa sedela pri stole. Jasne som videl, že režisér si ju kútikom oka všimol. Ona ani nepredpokladala, že sa k nej neprizná. Keď bol režisér dosť blízko a sklamaná známa si už mohla byť ako-tak istá, že už na ňu nedovidí, ukázala mu prostredník. Sekla sa: režisér jej pohyb zachytil. Okamžite sa zvrtol, priskočil k stolu, podal dáme ruku a ospravedlnil sa: „Prepáč, nevšimol som si ťa.“ Zdá sa, že vztýčený prostredník má na zasklievačov priam magický účinok… Neviem, ako vy, ale ja, keď som na ulici, zasklievam väčšinou tak, že sa odvrátim k najbližšiemu výkladu a cez tmavé sklo sa pokúsim identifikovať vyložený tovar. Alebo sa zhlboka nadýchnem a vojdem do obchodu, odkiaľ potom spoza hrubého skla sledujem, či sa už objekt zasklievania vzdialil.