Krčmová reč

Čeče, elektronika, to je niečo! Píšeš do počítača, nepotrebuješ papier, ani atrament, ani tlačiarenskú čerň. Môžeš text tisíckrát opravovať. Prepísať. Napísať stovky verzií a variácií. Môžeš kopírovať. Môžeš odosielať. Môžeš preberať, presúvať, vystrihovať, vymazávať. Nemusíš behať s rukopismi. Ak máš doma internet, sadneš si pred komp a e-mailom pošleš do redakcie text. Alebo rukopis knihy vydavateľovi. Hovorím: ušetríš. Nemusíš si kúpiť lístok na mestskú hromadnú, nemusíš cálovať šušne taxikárovi. Nemusíš si kupovať benzín. Iba klikneš na: ODOSLAŤ. A je to. Vydavateľ dostane do svojho kompu tvoj text a ihneď sa môže spustiť proces, ktorý (vy)ústi do vydania knihy. Ak, pravda, vydavateľ nemá o kvalitách textu nijaké pochybnosti. Ak ich má, nemusí od svojho kompu vôbec vstávať: stačí, keď rukopis, obdržaný elektronickou poštou, rozpošle niekomu, v koho zdravý a erudovaný úsudok verí väčšmi ako samotnému autorovi. Ak mu však nestačí jeden úsudok, jeden posudok, nech sa páči, môže text elektronicky „rozosiať“ medzi ďalších triezvo a erudovane zmýšľajúcich posudzovateľov. A autorovi rukopisu nemusí ani muknúť. No nie je to fascinujúce, čo dokáže technika? To už je naozaj len mizerný detail, že medzi ďalšími a ďalšími čitateľmi a posudzovateľmi elektronickej verzie autorovho rukopisu, sa môžu nájsť rôzni „dobroprajníci“, ktorí v najlepšom prípade z takto ľahko získaného rukopisu čo-to povykrádajú, kým v najhoršom prípade do rukopisu čo-to po(za)vpisujú a takto zmenený text pošlú niekomu ďalšiemu, povedzme niekomu, o kom je známe, že patrí medzi autorových najväčších neprajníkov. Na to, čo sa bude odohrávať v nasledujúcich kolách tohto harmatanca, mi už fantázia nestačí. Je nepochybné, že prvú a najväčšiu chybu robia autori, keď posielajú text v elektronickej podobe niekomu, o kom si mysleli, že mu môžu dôverovať. Ako však nazvať to, čo stvára vydavateľ tým, že rukopis bez autorovho dovolenia rozosiela? Ako nazvať situáciu, v ktorej vydavateľom „prizvaní“, no autorom „nepozvaní“ čitatelia (a kýmsi odobrení posudzovatelia) čítajú text, ktorý ešte ani nestihol poriadne vychladnúť? Nuž, raz darmo: elektronika nás prinúti znovu definovať nielen charakter literárnych vzťahov, ale aj nejaké tie etické normy, ktoré ani doposiaľ nevzbudzovali bohvieaký rešpekt… Smútiť však naozaj nenačim: fakt, že aj do literárneho „diania“ vtrhlo gaunerstvo, treba stoicky prijať a pripraviť sa na boj. Na výdatný zákopový, barikádový džihád.