Krčmová reč

Prednedávnom som sa rozhodol, že s písaním krčmových rečí skončím. Trávil som dlhší čas mimo hraníc Slovenska (napísal by som, že aj mimo Európy, ale nie som si istý, či to, čo som tu nechal, bola už alebo ešte Európa a tým nemyslím len našu ľúbenú republiku) a tam mi doklaplo, že vkladanie sa do rubriky šenkového tliachania je zbytočný výdaj energie. Svet (a najmä Slovensko) svojimi jedovatými slinami nespasím. A nemám chuť vzbudzovať dojem, že ja som ten, kto tu má právo vynášať nejaké morálne analýzy. Hoci je pravdou, že v krčme sa aj z najväčšieho zločinca stáva moralista a nikomu to neprekáža. Preto je v krčme dobre. Prednedávnom som sa rozhodol, že z dôvodov, ktoré tu nebudem uvádzať, nechcem mať s týždenníkom SLOVO nič spoločné. Keďže som prchký debil, dal som sa na trucpodnik. Vydržalo mi to niekoľko týždňov: poctivo som si SLOVO nekupoval, neprispieval doň. Aj na poctivý protipól – Domino fórum – som zanevrel. Povedal som si, že celkom plynule sa dá žiť aj bez nasierania sa. Hovorím, vydržalo mi to niekoľko týždňov. Moja askéza sa zosypala vo chvíli, keď som SLOVO vzal na milosť a zakúpil som si v novinovom stánku najnovší výtlačok. Skutočnosť, že v prílohe venovanej knihám som objavil rozhovor s človekom, ktorý na stránkach tohto týždenníka už raz intervjuovaný bol, mi doSLOVA vyrazila dych. Ten sa mi inak mal vyraziť aj vtedy, keď sa v prílohe objavila recenzia na knihu, ktorá už raz recenzovaná bola. Chvíľu som svoj „objav“ predýchaval a povedal som si, že si pôjdem oddýchnuť na poslednú stranu, dolu do krčmovej reči, na ktorú sa tentoraz podujal sám šéfredaktor. Keď som však zbadal, že namiesto „riť“ napísal len „r“ s tromi bodkami (stačili by dve, lebo riť sa skladá z troch a nie štyroch písmen), hneď mi bolo jasné, že krčmová reč prestáva byť krčmovou, lebo autori sa usilujú o slušnučký prejav. Mrzí ma to, a hoci to nie je možné, predsa len sa za nich ospravedlňujem. Najmä pred skalnými fanúšikmi krčmových rečí. Lebo sú takí, iba som o nich nevedel. Napríklad Lajos Grendel. Prednedávnom mi prezradil, že si SLOVO kupuje predovšetkým kvôli krčmovým rečiam. Za to by si zaslúžil, aby s ním SLOVO urobilo ročne nie dva, ale aspoň štyri veľké rozhovory. A ešte by si, ako čitateľ, zaslúžil aj to, aby už nikdy nebol vystavený neospravedlniteľným žurnalistickým trapasom. A ja by som si zaslúžil, aby moje meno v čase, keď trucujem, neprispievam a nezaujímam sa o osudy SLOVA, vymazali z tiráže prílohy. Inak sa SLOVO stane tou perlorodkou, nad ktorou sa budem pravidelne nasierať.