Krčmová reč

Ja ekonomickým vzťahom, svetu bánk a finančných tokov rozumiem asi tak, ako Bachovým partitúram. Čiže ako hus najobľúbenejšiemu krčmovému moku. Napriek tomu však idem strkať. Nos, lebo kultúra, ba aj „kultúra“, ešte stále, akýmsi nepochopiteľným zázrakom, žijú z peňazí. Bezočivé sú obidve, len neviem, ktorá viac: či tá s úvodzovkami, alebo tá dole aj hore bez? Ako to teda je, z čoho vlastne žijem, keď sa živím, ktože ma to a odkiaľ platí? Odkiaľ ma živia? Aký je mechanizmus prúdenia peňazí do nielen mojej „záujmovej sféry“? Vymyslím si príklad, dobre? Dajme tomu, že sa živím písaním a prekladmi kníh. Nie sú to bohvieaké písačky, ba ani čertvieaké preklady, ale ničomu inému nerozumiem. Som neschopný, málo výkonný, podnikateľská vynaliezavosť nulová. Dravosť ešte nulovejšia. Takže spisujem a vypisujem všelijaké textíky slovenčinou, o ktorej správnosti pochybujem častejšie, než je to slušné. A prekladám. Odovzdám preklad vydavateľovi. Vyplatí mi honorár. Ak ho práve má. Vo vrecku. Alebo na účte. Honorár prišiel z nejakého štátneho fondu, neviem akého. Vydavateľ, ktorý podniká s vydávaním kníh, peniaze získal od štátu. Od toho štátu, ktorý vypláca také mizerné dôchodky, komu inému – dôchodcom. Dajme tomu, ale to je naozaj len fiktívny príklad, že moja matka z toho dôchodku nevyžije. Má sa uskromniť, nie? Menej jesť, menej bývať, menej byť chorá a podľa možnosti sa niekde zamestnať. Lebo štát jej nemôže vyplatiť viac. Viac môže vyplatiť vydavateľovi, ktorý svoj podnik prevádzkuje aj zo štátnych peňazí. Takto podniká. Vydavateľ je nevinný, peniaze miznú inde. Aj. Vezmem to vražednou skratkou: vydavateľ vyberá z vrecka mojej matky časť dôchodku, aby mi mohol vyplatiť honorár, ktorý mi stačí na zaplatenie jednej veci, druhej veci a „šmitec“, dovidenia. Takže matke ten dôchodok jej neschopný, humanisticky-intelektuálsko nemohúco sa tváriaci syn veľmi nevylepší. Ba je to naopak, ten, kto tu niekomu na niečo prispieva, nie som ja, ale moja matka. Prispieva mi na honorár. Honorár však nie je každomesačná záležitosť. A mne sa z neho čo-to prostredníctvom daní odplaví na udržiavanie štátnych inštitúcií, ktorých funkčnosť si zriedkakedy mám možnosť vychutnať naplno. Koniec rozprávky. Všetci sú nevinní. Nežije sa ľahko, no a čo? Nakydal som sem kopu sprostostí, ale v krčme sa tomu človek nevyhne. Človek? Povedzte, je to vôbec človek, ktorý sa nevie (u)živiť inak, šikovnejšie, dôvtipnejšie, než len písaním a prekladaním? Podľa mňa nie je.