Krčmová reč

Časy sú premenlivé a slizké ako úhor. Alebo ako slepúch. Táto vlastnosť čias (alebo časov) mi ani najmenej neprekáža. Nemožno si na to zvyknúť, možno to len prijať alebo sa aspoň tváriť, že to žilám neublíži. Veď nakoniec naozaj: naozaj ich nemám potrhané. Hovorím: premenlivé sú. A statočne. Napríklad za mojich, či presnejšie za našich čias, pretože dosvedčiť by to mohol aj Balla, človek skákal od nadšenia až po strop, keď mu v nejakom literárnom periodiku vyšla čo len jedna jedinká ťarbavučká báseň alebo poviedka. Z takej senzácie sa, napríklad v malom meste na juhu, dalo žiť mesiac. Krčmoví štamgasti chodili k tvojmu stolu strúhať poklony. Nejde o štamgastov. Časy sa, ako to už majú vo zvyku, tak akosi vlhko skrútli a dnes už nikto nepadne na riť z toho, keď sa dostane na stránky tlačovín. Ba nedoondeje sa ani z toho, ak sa mu podarí zadebutovať si. A nielen to: ani o popularitu, presnejšie o popularizáciu dielka vlastného nie je záujem. Zo strany autora. Odpor k publicite charakterizuje skôr autorky než autorov, česť výnimkám. Výnimky sú však skvelé, česť majú väčšinou na háku. Tie autorky však, ktoré sa publicite vyhýbajú, česť berú asi až priveľmi vážne. Uniká im, že ich česť je umelá zlátanina, atrapa z pivnice slonovinovej veže. Niektoré naše autorky-debutantky majú problém zviditeľniť sa vo farebnom obrázkovom magazíne. Ževraj bulvár. A pritom nikto od nich nežiada, aby sa tam nechali nafotiť v evinom rúchu. Nahé spisovateľky – to by ohrozilo čítanosť údajne bulvárneho magazínu! Jediné, čo od nich redaktor chce, aby propagovali svoje písanie, prípadne aj myslenie. Ony však nič propagovať nechcú. Potom však netuším, prečo im záleží na tom, aby im vyšla kniha. Načo vôbec píšu? Ony čitateľovi časopisov a magazínov nič o sebe vysvetľovať nemienia, potom však fakt neviem, ako si predstavujú, že sa o nich a o ich knihe niekto dozvie. Ak teda dnešné mladé autorky nemajú záujem o publicitu, potom zbytočne márnili čas písaním, zbytočne devastovali nervy vydavateľovi a zbytočne bezočivo žiadali štát o podporu svojich rukopisov. O vzťahu papiera a našich preriedených a kyslými dažďami dohryzených lesov ani nehovoriac. Fakt bezradne postávam nepripravený pochopiť ulitnícke pózy mladých autoriek. Nechcem pôsobiť starosvetsky a mentorsky, ale na ulitu sú ešte ozaj primladé. Ešte zďaleka toho nevedia toľko, aby už dnes čo len vycítili, pred čím sa to majú vlastne do svojich chabučkých ulít stiahnuť. Sloboda slova je už asi taká priestranná, že ponúknutý priestor na sebaprezentáciu sa nijako zvlášť necení. Ľahko sa však môže stať, že keď si niektorá zo „subtílnych“ autoriek bude chcieť neskôr zakvákať, ani pes po nej neštekne. Bude sa treba obrátiť na mačku. Tá však, ako je známe, štekať veľmi nehodlá.