Ťažký britský problém Obezita sa v Británii stáva nielen zdravotným problémom – ohrozuje udržateľnosť sociálnych služieb. Podľa profesora Davida Huntera, vládneho poradcu pre oblasť verejného zdravia, je to rovnako vážna hrozba ako terorizmus. Podľa odhadov bude v roku 2012 v Británii až jeden milión obéznych detí a sociálne služby preto budú musieť stále častejšie intervenovať v prípadoch ich „nebezpečnej obezity“. V týchto prípadoch budú môcť byť rodičia dokonca obvinení zo zanedbania výchovy. Problémy sa však objavujú aj na druhom konci životného cyklu – podľa Asociácie miestnych samospráv bude musieť Británia stavať nové, širšie komory v krematóriách, schopné spopolniť aj „urastených“ nebožtíkov. Epidémia obezity má aj ďalšie následky, kvôli ktorým budú musieť britské samosprávy siahnuť hlbšie do vreciek. Školské triedy, telocvične a jedálne budú potrebovať nové zariadenie pre „širšie“ deti. Požiarnici sa musia pripravovať na záchranu nadmerne obéznych ľudí – v Lancashire dokonca pohovoria, že zvažujú žiadať od nemocníc a polície za takého zásahy dodatočný poplatok. Prispôsobujú sa aj ambulancie, obstarávajú si širšie lôžka. A okrem toho, sociálnym službám sa zvyšujú náklady za prenášanie ľudí s chorobami súvisiacimi s obezitou, ako je artritída či cukrovka. Súťaž o Arktídu Skeptici – ideologickí aj zaplatení – ešte môžu pochybovať o globálnom otepľovaní, no praktickí politici vedia svoje a snažia sa podľa toho zariadiť. Ešte donedávna bola Arktída pomerne nezaujímavým kusom zeme pokrytým večným ľadom. Rast globálnych teplôt však roztápa polárne čiapočky a okolo Severného pólu sa otvárajú zaujímavé nové plavebné trasy, a čo je ešte dôležitejšie, otvárajú sa pravdepodobné ložiská štvrtiny ostávajúcich svetových zásob ropy a zemného plynu. Súčasne s tým hustne okolo Arktídy atmosféra globálnej politiky. Na arktické morské dno si robí nárok viacero susediacich krajín. Mali by sa riadiť medzinárodným morským právom, no práve v tom je problém – krajiny môžu rozšíriť sféru kontroly nad morským dnom za normálne limity, ak vedia dokázať, že dno je súčasťou ich kontinentálneho šelfu. A ich hranice nie sú, vzhľadom na mieru vedeckého poznania Arktiku, vôbec jasné. Najďalej je zatiaľ Rusko. V roku 2001 vyhlásilo svoj nárok na Lomonosovov chrbát a minulý rok doniesla ponorka na dno pod severný pól ruskú vlajku. Oficiálne išlo o vedeckú expedíciu, jej poli-tický význam však bol jasný. Ostatné arktické krajiny sa možno nevedia dohodnúť na hraniciach svojich nárokov, no začali sa pragmaticky spájať proti Moskve. Začiatkom mesiaca vyhlásili kanadskí a dánski vedci, že Lomonosovov chrbát je spojený so Severoamerickou a Grónskou doskou. Minulý týždeň zasa z prístavu na Aljaške vyplával americký ľadoborec, aby sa pripojil ku kanadskému v prieskume morského dna na sever od hranice medzi Yukonom a Aljaškou. Obe krajiny odložili nabok svoj spor o asi 12 000 kilometrov štvorcových dna Beaufortovho mora a spojili sa v obrane pred ruským prenikaním. Pozícia Spojených štátov amerických je však trochu vratká, pretože stále neratifikovali Konvenciu OSN o morskom práve.
