Človek je tvor mnohotématický. Rovnako i národ, náboženstvá, krajiny, aj roky, obdobia, storočia. Ani človek, ani veľké, miliónové skupiny jedincov sa nechcú, ba ani nedokážu dlhodobo nudiť. Odmietajú opakované, revoltujú proti rutine a stereotypu. I to sú dejiny – na veľkej mape sveta, aj na tej malej ploche, ktorú voláme ľudská duša, či srdce.
Ak to v histórii platí tisícnásobne, u každého umelca, ak ním skutočne je, príde jeho tisíc a prvá a druhá a storaká noc, ale i premnoho ďalších dní a nocí. Preto sa nečudujte, ak v maliarovej záhrade nájdete vedľa seba ruže, aj kaleráb. Ak sa v jeho tisícich a ďalších nociach striedajú hriešnice a svätice. A stane sa, ako Nezvalovi, že práve tá najúžasnejšia menom Manon je všetko dovedna – „hriešna svätica“. Keďže je človek tvor mnohotématický, či chce, či nie – aj maliar, o ktorom bude reč, zachycuje raz striedavo, raz súčasne ohavné krásy sveta a krásne jeho ohavnosť.
Považie
Ani na sekundu nezapochybujete, keď vojdete do prvej z výstavných siení Slovenskej národnej galérie na treťom poschodí, že ste na Považí a že práve prežívate fašiangy, jarmoky, svadby, tance a dedinské zábavy v tom najdomáckejšom ovzduší a na tom najslovenskejšom Slovensku. A predsa: dnešný oslávenec, ktorý v túto jeseň pripomína milovníkom pekných umení, aby s ním oslávili jeho nedožitých „sto lat“, oslávenec často označovaný ako kozmopolitný, neslovenský, či len židovský maliar, prichádza na pozvánku SNG, Múzea židovskej kultúry a aukčnej spoločnosti Soga tentoraz oslavovať – domov.
Čo len bolo a je vykladačov metafor, kúzelníkov s cylindrami, farebnými sklíčkami, veľkými i malými podfukmi pre malé a veľké deti ako vtedy v jeho rodnej Považskej Bystrici. Nazývalo sa to, keď mal čosi po dvadsiatke, obyčajný realizmus, rozhodne nie socialistický, či inšpirácia vzormi, volanie po moderne alebo len jednoducho – reportáž toho, čo prežíval a videl? Nepomenúvalo sa to vôbec nijako! Boli to jednoducho vyfarbení jeho známi v krúživom tanci jeho svätej, vnímavej mladosti, ešte nepočarbanej čierňavou doby, ešte neohlušenou sirénami poplachov, hlukom kolonád a zlovestným tichom intríg, nebom bez hviezd, žltých hviezd na predelenie ľudí a šírenie nenávisti. Svätá nevinnosť, svätá prostota! A koľko ideálov pod ňou a v nej.
Majiteľ svätej mladosti
Imro Weiner – Kráľ, len kúsok od najchudobnejších kútov zanedbaného bývalého horného Uhorska, sníva. Myslí. Preto je pre mnohých radikálom, ba aj posadnutým červeným, pre väčšinu však romantikom a rojkom. Pozerá, sleduje, číta. Cez jeho mladosť pochoduje tvrdá drina robotných ľudí i pluky nezamestnaných. Vidí ukrutné spoločenské priepasti a nemlčí ani osobne, ani vo svojej tvorbe. Jeho radosť z pohybu farieb a tónov, rytmus jeho „malých ľudských osláv“ má protiváhu v ustaraných tvárach robotníkov a roľníkov. Kvitnúce jasné červene kvetov, zeleň lúk a všetky farby vejúcich sukní majú v sviatočných chvíľach optimizmom prekryť sivé a čierne vrásky tých, čo nevedia, kde vezmú zajtra na chlieb. Číta si svojich Wolkerov, Seifertov, Neumannov, Jilemnických a Novomeských a nachádza odozvy v podobách svojich blízkych, každodenných susedov v živote. Počarí mu Kandinski, Klee, Arp a Braque. Nadchýna sa, chápe, ale na svojej považskej, ale aj kysuckej a oravskej zemi ostáva sám sebou. Sväté je aj jeho rozhorčenie, totožné s tými, čo „pre spravodlivosť šli sa biť“. I jeho viera je pramenisto čistá, neafektovaná, nemódna.
Už je, či ešte nie je revolucionár? Burič, podpaľač starého zhnitého sveta? Milenec popíjajúci plnými dúškami krásu, aby ju ponúkol iným, nenechal si ani kvapku pre seba? Alebo jednoducho maliar čakajúci na pravú chvíľu, aby vypovedal svoje vyznanie?
Ešte stále je doma, stále „len“ majiteľom svätej mladosti. Nič viac a nič menej nemá vo vreckách a je mu celkom jedno, čo si o ňom myslia vyznávači iných, ďaleko lepšie honorovaných a už dávno zakorenených výnosných svätostí.
Paríž
Pochodil toho veru dosť, kým potrafil od Váhu a Dunaju k Seine. Praha a tvrdá drina na umeleckej priemyslovke a Českom vysokom učení technickom. Düsseldorfská a berlínska Akadémia výtvarných umení. I napriek tomu toho ešte „zo sveta mnoho nepozná, keď chlapec dvadsať rokov má“. Až potom, keď Rázus volá po „primknutí k domovine a neopúšťaní rodnej hrudy“ a E. B. Lukáč píše provokatívne a vábivo o súrodencoch Dunaji a Seine, prichádza Imrich Weiner – Kráľ do mesta kráľov, revolucionárov, dám s kaméliami, do hniezda poézie, maliarov, módy a najbožskejších hriechov sveta – Paríža.
A nie je to iba vznešená École des Beaux – Arts, ani prestížne ateliéry Calarossi a Grande Chaumiére, kde zakotvil, ba ani dych parížskej bohémy Montmartru a Montparnassu, do ktorej sa tak často vracal a kde aj za vojnových búrok dlhodobo zakotvil. Je to predovšetkým krásny, poetický, sladkých hriechov plný život mesta na Seine, ktorý pripútal a natrvalo zotročil už toľkých svetových umelcov. Pravdaže, sú to aj veľké vzory, prechádzky galériami, posedenia pri víne, ateliéry priateľov a známych, sú to aj stávky a heslá vzbury za lepší život, o ktorých sa nespievajú šansóny a nevystavujú sa na svetových výstavách. Chlapec z Považia vnímal Paríž ako každodenné veľké obrovské divadlo.
Hriešnik sa vracia škriepiť domov
Po čase prídu komentátori s úvahami o premene maliara a s tým spojené aj známkovanie a zaškatuľkovávanie umelca. Jeho oboznámenie sa i dočasné očarenie kubizmom, najmä však surrealizmom a vôbec celé poznávanie prekrásnych bláznovstiev Paríža, spomedzi slovenských a českých básnikov a maliarov vonkoncom nie je sám, zjednodušene použijú na okamžité zaradenie do opečiatkovaného stáda.
Po návratoch do vlasti je to práve Weiner, kto s brnianskym Františkom Malým usporadúva v Bratislave prvú výstavu surrealizmu na Slovensku. Ale tak, ako sú nezaraditeľní Nezval a Biebel i slovenská skupina nadrealistov v čase svojho rozmachu na čele s Fabrym, rovnako aj Weiner ostáva sám sebou a už z princípu nebyť jedným z čísel a písmen abecedy, odmieta nálepky surrealizmu, či poetického modernizmu. Jeho Tatry sú divo abstraktné, jeho snové, často celkom vyzlečené devy poletujú chagalovsky po lúkách fantázie. Jeho pltníci snívajú neskutočné, aristokraticky zvrhlé, ale aj kvetnato nežné sny, jeho oblokmi poletujú zvádzajúce ruky. Jeho poet má popletenú skutočnosť, no priznáva: „Moje podvedomie si uvedomilo samo seba. Hlásil som sa k surrealistom, k ich mysticizmu, ich karikatúrnosti, aj k ich realizmu (!), do ktorého zaplietli ironické, autokritické prvky.“
A čo Paríž? Posadnutosť modernizmom, bohémou a všetkými rafinovanými odrodami hriechu? „V Paríži som si uvedomil, že tamojšie umelecké názory majú platnosť u nás iba za istých okolností. Uvedomil som si, že som viazaný na krajinu, kde som vyrástol, na kultúru, ktorá je zaostalejšia ako francúzska… Keď Ráztočanka vláči hnoj hore lazmi, je to predsa len iné, ako keď si parížska midinetka spieva pri šití šiat. Je to iné, keď sa v bohatom meste v elitnej kaviarni na Montparnasse umelci škriepia o teórii rozličných odtienkov určitých farieb, než vidieť ľudí tisnúcich pluh.“
Hriešnik sa vracia od Seiny k Dunaju a Váhu škriepiť. Domov.
A bude vojna
Málokto vie, že I. Weiner – Kráľ maľoval Guernicu ešte pred Pablom Picassom. Vtedy letel slogan: „Pred Madridom sa bojuje o Prahu.“ Len? Do ľahkomyseľného sveta zazneli práve signály umelcov, bohémov, sukničkárov, no i obyčajných chlapčísk z rôznych zapadákovov, ktoré boli viac ako iba výstraha. Ako vždy v dejinách tí „múdri“ a bohatí mali oči i srdcia obrátené celkom inam.
Bude vojna – tak pomenoval maliar Imro Weiner-Kráľ monumentálnu olejomaľbu so zaťatými, odhodlanými a smutnými tvárami jednoduchých ľudí, ktorí nielen tušia, ale aj vedia, čo príde. A aj prišlo.
Náš maliar maľuje starú Bratislavu. Nesentimentálne, vecne, realisticky, ale aj s víziou, i keď vonkoncom nie poetickou. V nej je Odchádzajúci – jediný človek schádzajúci dolu schodmi, ktorého čaká deportácia. Tam sú plné neabstraktné oči plné hrôzy – Oči Osvienčimu.
Sny nemeckých šialencov o rozpútaní vojny a holokaustu, akokoľvek boli nezmyselné, neuveriteľné a abstraktné, vyústili do absolútne konkrétnych prozaických hromadných vrážd, aké dejiny dosiaľ nepoznali.
Kdeže si Posviacka hasičskej striekačky, Predjarie, Sny pltníkov? Koľko ostane z tých nebesky krásnych dievčat a žien, ako si tento hriešnik vymyslel a vysníval? V koľkých masových hroboch ostali ich telá, zatiaľ čo z jeho plátien kričia plné života a túžby? Čo ostalo z teba a z tvojich obyvateľov, zbúraná Židovská ulica v Bratislave? Na obrazoch to nie je iba reportáž, je to aj vidina. Čo s tebou, matka mŕtveho partizána so zahalenou tvárou? Čo s vami, utláčaní, ponižovaní, nezamestnaní, rezignovaní rebeli? Boli ste kráľovskou vidinou kráľovského sna pre potechu milionárov, čo si vás môžu kúpiť, alebo ožijete aj v budúcnosti?
Večný žiak všetkých výtvarných smerov
Bola vojna. Predvídateľná. Utláčaní a ubíjaní, na ktorých strane stál ten, čo sa „len volal“ Kráľ. Králi a mocní sa tvárili, ako vždy, že sa nič nedeje. Kto bol teda abstraktný, bláznivý, kto sa to iba hral so sklíčkami fantázie a kto bol až priveľmi realistický v ospevovaní pôvabov sveta?
A kto bol neslovenský, či židovský, výstredný ľavičiar, radikál? Kto predával túto krajinu obrazne, abstraktne za misu šošovice a reálne za uchmatnuté milióny zrodené z miliónov mŕtvych?
Taký bol a je svet. Imro Weiner-Kráľ defiluje Slovenskou národnou galériou ako tolerantný večný žiak všetkých smerov, ako slovenský a národný občan. Pozýva vás, ktorí žijete len zdanlivo celkom inú dobu, aby ste si ho nielen pozreli, ale aj vypočuli, dali si naliať za pohárik optimizmu, oprášili obdiv k všetkým krásnym veciam a vecičkám sveta. Ale aj si zapamätali, že bola raz vojna a aká bola. Jej zakopané míny ostali, bohužiaľ, v ľuďoch, skutočné umenie by ich malo zneškodniť a umlčať.
Výstava potrvá v SNG do 10. októbra 2001.
