Kráľovské maďarské katolícke gymnázium II. – Ernő Dohnányi

Druhým absolventom Kráľovského maďarského katolíckeho gymnázia, ktorý významne ovplyvnil hudbu stredoeurópskeho priestoru, bol bratislavský rodák Ernő Dohnányi (1877–1960). Ernő pochádzal z dávneho rodu Dohnányiovcov, ktorý získal šľachtický titul roku 1697 z rúk Leopolda I. za zásluhy pri obnove krajiny po vyhnaní Turkov. Dohnányiovci žili v Sobotišti v Nitrianskej župe, kde pôsobili zväčša ako notári. Ernőho otec Frigyes Dohnányi (1843–1909) vyštudoval gymnázium v Trnave a v štúdiách pokračoval vo Viedni na matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity, ktorú absolvoval roku 1868. Popri prírodných vedách sa venoval aj svojej vášni, hudbe; študoval hru na violončele u Karla Schlesingera, violončelistu povestného Hellmesbergerovho kvarteta. Frigyes odmietol ponuky zotrvať vo Viedni a zamestnal sa ako učiteľ na reálnej škole v Kremnici, odkiaľ bol onedlho preložený do Banskej Bystrice. Už tu organizoval stretnutia komorného muzicírovania a bol to práve on, čo osudovo ovplyvnil dejiny slovenskej hudby. Pozval totiž do Banskej Bystrice svetoznámeho husľového virtuóza Ede Reményiho, osobného priateľa Johannesa Brahmsa i Franza Liszta, a ten na základe spoločného muzicírovania verejne predpovedal mladému Jánovi Levoslavovi Bellovi skladateľskú budúcnosť, čím ovplyvnil jeho rozhodnutie venovať sa hudbe ako hlavnej životnej náplni. Frigyes sa v Banskej Bystrici aj oženil, roku 1871 si vzal Otíliu Szlabeyovú, dcéru miestneho sudcu. Spolu roku 1873 presídlili do Bratislavy. Tu pôsobil ako profesor fyziky a matematiky na spomínanom gymnáziu, organizátor hudobného života, Lisztov hostiteľ, konštruktér a vynálezca (Röntgenov prístroj, panstenografia). Ernő, ktorý sa narodil v Bratislave ako druhorodené dieťa svojich rodičov, vyrastal v prostredí plnom hudby a domáceho muzicírovania. Jeho hudobnej edukácii sa venoval okrem otca aj Karl Förstner, organista Dómu sv. Martina. Keď rodinu navštívil humenský rodák István Thomán, Lisztov žiak a profesor klavírnej hry na budapeštianskej Kráľovskej hudobnej akadémii, o osude syna bolo rozhodnuté. Roku 1894 bol ako 17-ročný prijatý do Thománovej klavírnej triedy a na štúdium kompozície k profesorovi Hansovi Koesslerovi. Keď Ernő odchádzal do Budapešti, bol vyzbrojený mimoriadnou muzikalitou, šesťdesiatimi vlastnými partitúrami a dokonalým klavírnym a skladateľským remeslom, ktoré spájalo obe najvýznamnejšie stredoeurópske tradície – lisztovskú a brahmsovskú. Ernő v Budapešti exceloval. Už v nasledujúcom roku vyhral svojou Symfóniou F dur a predohrou Zrínyi cenu v Kráľovskej súťaži vypísanej k miléniovým oslavám. Keď si Brahms vypočul jeho Klavírne kvinteto c mol, op. 1, vyjadril sa, že sám by lepšie nenapísal a usporiadal viedenskú premiéru. Koesslerov milovaný žiak požiadal ako 19-ročný o dovolenie ukončiť svoje štúdiá. Na diplomovom koncerte uviedol Lisztovu nadľudsky náročnú mozartovskú parafrázu Réminiscences de Don Juan, a už v nasledujúcom roku – s požehnaním Lisztovho žiaka Thomána a samotného Brahmsa – sa stal novou hviezdou európskeho klavírneho umenia. Ďalšia umelecká kariéra Ernő Dohnányiho vo veľkej miere profilovala i charakterizovala tvár stredoeurópskeho umenia. Mimoriadne disponovaný skladateľ, klavirista a dirigent sa postavil do čela hudobného života. Roku 1905 prijal pozvanie Josepha Joachima vyučovať na Berlínskej hudobnej akadémii, kde sa stal profesorom. Roku 1916 sa vrátil na Lisztovu akadémiu, roku 1919 sa stal jej riaditeľom i šéfom orchestra Budapeštianskej filharmonickej spoločnosti, roku 1920 uviedol kompletné Beethovenove klavírne dielo. V rokoch 1925 – 1928 pôsobil ako hudobný riaditeľ newyorského štátneho symfonického orchestra. Po návrate do Budapešti sa stal riaditeľom klavírneho a kompozičného oddelenia Lisztovej akadémie, prezidentom a riaditeľom orchestra Budapeštianskej filharmonickej spoločnosti i riaditeľom hudobného oddelenia Maďarského rozhlasu. Oslňujúcu kariéru korunoval stovkami koncertov, na ktorých ako klavirista či dirigent uvádzal svoje diela, ale aj diela súputníkov, Bartóka a Kodálya, i kľúčové diela klasicizmu a romantizmu. Významné bolo i učiteľstvo – k jeho pianistickým žiakom patril Géza Anda i Annie Fischer, medzi skladateľskými žiakmi nájdeme aj Ľudovíta Rajtera a Györgya Soltiho. Druhá svetová svojna však vniesla do jeho života mohutné otrasy. Keď bol nútený dodržiavať rasovú legislatívu a prepustiť z akadémie židovských učiteľov i študentov, rezignoval na dlhoročné miesto. Keď bol už po nemeckej okupácii Maďarska roku 1944 nútený prepustiť židovských hudobníkov zo svojho orchestra, rozpustil celý orchester. Jeden z jeho synov zomrel v ruskom zajatí, druhého, ktorý bol právnikom v Nemecku, fašisti umučili a popravili, keď Gestapo odhalilo prípravu atentátu na Hitlera a zistilo, že systematicky zbieral dôkazy nemeckých zločinov proti ľudskosti. Pre Dohnányiho sa napokon stal osudným jeho podpis ako člena parlamentu pod listinou Nemzeti Szövetség, ktorá patrioticky vystríhala pred možnou budúcou ruskou nadvládou. Dohnányi ušiel z Budapešti v novembri 1944 počas bojov o Budapešť a už nikdy sa do nej nemohol vrátiť. Spočiatku sa usadil v rakúskom Neukirchen-am-Walde, kde tento 67-ročný svetoznámy virtuóz tajne hrával na bohoslužbách za jedlo. Tu sa z rozhlasového vysielania BBC dozvedel, že bol obvinený zo spolupráce s Gestapom a udávania židovských muzikantov. Nepomohli mu protesty ani množstvo dobrozdaní od maďarských židovských muzikantov; v čase nástupu komunistickej moci, americko-ruského spojenectva a rusifikácie východnej Európy nemohol čeliť vykonštruovaným obvineniam, hoci k nijakej priamej žalobe nikdy nedošlo. Dohnányi vycestoval z Európy a napokon sa roku 1949 usadil v Tallahassee, kde pôsobil na Floridskej štátnej univerzite. Tu aj roku 1960 ako americký občan umrel. Niekdajšia superstar maďarskej kultúry bola dôsledne vygumovaná z maďarských dejín ako persona non grata. Jeho meno sa po dlhé roky nesmelo vysloviť ani v ostatných sovietskych satelitoch, bolo tabu aj v rodnej Bratislave. Prvá monografia od Bálinta Vázsonyiho vyšla až roku 1971, roku 1982 bola v Budapešti pomenovaná ulica na jeho počesť a napokon mu roku 1990 bola in memoriam udelená prestížna Kossuthova cena a až roku 2002 vznikol Dohnányiho archív. Dohnányi, ktorého život poznačili extrémne úspechy i extrémny pád, bol vo svojej tvorbe tým najkonzervatívnejším zástancom umiernenosti výpovede. Po celý život rozvíjal svoje východisko, lisztovsko-brahmsovskú tradíciu, celkom imúnny voči pokrokárskym názorom – tak v umení ako aj v politike. Jeho klasicizujúci secesný novoromantizmus zasiahol do všetkých žánrov hudby, no do zabudnutia ho odsúdili nielen politické turbulencie strednej Európy, ale aj ďalší hudobný vývoj, ktorý ovládli idey avantgardy. Až posledné desaťročia začali objavovať skutočnú krásu jeho diel, jeho majstrovstvo v komornom, orchestrálnom i klavírnom prejave. Konzervativizmus mu pritom nebránil v sebakritike, nezachovali sa takmer nijaké jeho juvenálie z prešporských rokov a svoje dve ťažiskové diela – 2. symfóniu E dur, inšpirovanú Madáchovou Tragédiou človeka, a kantátu Cantus vitae – komponoval a prepracúval takmer pol storočia. Ernő Dohnányi je spolu s Johannom Nepomukom Hummelom a Johannom Kasparom Mertzom najvýznamnejším bratislavským skladateľským rodákom. Jeho dielo ostáva na Slovensku dosiaľ celkom neznáme, rovnako ako aj pravda o jeho živote. Mlčanie obklopujúce jeho odkaz nám znemožňuje spoznať jeden z najvýznamnejších hlasov stredoeurópskeho kultúrneho priestoru.