V piatok 12. septembra sa na Námestí Sergels torg v Štokholme zhromaždilo viac ako 50 tisíc ľudí, aby si uctili pamiatku zavraždenej ministerky zahraničných vecí Anny Lindhovej. Vo svojom príhovore citoval premiér Göran Persson slová Lindhovej, ktoré pred sedemnástimi rokmi predniesla na pohrebe Olofa Palmeho. „Naša vďaka voči tebe nemôže byť iba minulosťou, ale musí smerovať do budúcnosti. Človeka môžu zavraždiť, ale nie myšlienky. Tvoje myšlienky žijú pomocou nás ďalej. Podľa našich možností budeme pokračovať v tvojom boji za mier, medzinárodnú solidaritu, v boji za slobodné a otvorené Švédsko bez rasizmu a nenávisti voči cudzincom. Našou vďakou bude, že budeme ďalej niesť tvoje posolstvo.“ V mnohých ľuďoch vyvolalo prepojenie týchto dvoch osobností a tragických okolností ich smrti nepríjemné pocity, pretože obidva prípady majú až priveľa spoločného. Olofa Palmeho, švédskeho predsedu vlády (1969 – 1976 a 1982 – 1986), v marci roku 1986 zastrelili, keď sa s manželkou vracal večer z kina. Doteraz neobjasnená vražda je hlbokou jazvou v pamäti všetkých Švédov, ktorí vnímajú svoju krajinu ako bezpečné miesto na život. Aj Palme, aj Lindhová, boli jednými z mála švédskych politikov, ktorí mali meno vo svete. Obaja sa pohybovali bez ochranky a páchateľ, ktorý bol zjavne amatér, sa k nim mohol bez problémov priblížiť a potom napriek veľkému množstvu svedkov zmiznúť bez stopy. Olof Palme patril k Lindhovej vzorom a jej politická kariéra sa jednoznačne uberala v jeho šľapajach. Po prvý raz sa oficiálne stretli v roku 1984, keď Lindhovú zvolili za predsedníčku mladých sociálnych demokratov. Už o dva roky neskôr jej však pripadla smutná povinnosť, byť jednou z rečníkov na Palmeho pohrebe. *** Kritika, ktorá sa po obidvoch brutálnych činoch zniesla na hlavu polície, je skoro identická: nedostatočné zabezpečenie samotného miesta činu; neuzavretie okolitých ulíc a staníc metra; nôž, respektíve guľky zo zbrane našli súkromné osoby, nie polícia, takže bolo a je komplikované zistiť odtlačky prstov vraha. Polícia sa domnieva, že páchateľ má násilné sklony, pravdepodobne sa už nachádza v policajných záznamoch a čin asi spáchal neplánovane. Na dolapenie vraha nie je vypísaná finančná odmena, ale policajná telefonická linka je neustále vyťažená a od 11. septembra sa ozvalo viac ako tisíc ľudí, ktorí chceli prispieť informáciami k vyriešeniu prípadu. Jednou z hlavných otázok, ktorú si kladie švédska verejnosť a politická scéna, ale aj zahraničné médiá, je, prečo Anna Lindhová nemala ochranku, o to viac v období, keď bola jednou z najexponovanejších postáv kampane pred referendom o vstupe Švédska do Európskej menovej únie. *** To, že švédski politici sa usilujú žiť a vystupovať ako bežní občania, je však dôležitou súčasťou národnej mentality. „Ľudovosť“ a osobný kontakt s voličmi sú typické nielen pre sociálnu demokraciu a ostatné ľavicové strany, ale aj pre celé politické spektrum. Sú odzrkadlením viery v demokraciu a rovnosť. Nasledujúce týždne a mesiace čaká Švédsko diskusia nielen o tom, či treba zvýšiť rozpočet tajnej polície, aby mala zdroje na osobnú ochranu vysokopostavených politikov, ale aj o ideáloch a realite v spoločnosti. Je ťažké spojiť dostupnosť politika pre ľudí s jeho bezpečnosťou. Mnohí však zastávajú názor, že sa netreba dať zastrašiť činom jednotlivca, ktorý by tak dosiahol svoj cieľ a ovplyvnil demokratické princípy, na ktorých spoločnosť stavia po mnohé desaťročia. Aj Göran Persson pripomenul svojim spoluobčanom v príhovore na spomienkovej manifestácii hodnoty občianskej spoločnosti, medzi ktoré patrí právo hlasovať a vyjadriť svoj názor. V rovnakom duchu sa vyjadrili aj všetky vedúce osobnosti iných strán, ktoré sa zhodli na tom, že účasť na nedeľňajšom referende je zároveň uctením si pamiatky Anny Lindhovej. Po jej tragickej smrti boli nielen odstránené všetky volebné plagáty s jej fotkou, ale kampaň na uliciach a v médiách sa zmenila na výzvu ísť hlasovať, bez agitácie za alebo proti euru. *** Výsledky plebiscitu potvrdili, že ľudia z emocionálnych dôvodov nezmenili svoje rozhodnutia a že vo Švédsku predsa len zvíťazili euroskeptici nad priaznivcami spoločnej meny v pomere 56,1 ku 41,8 percenta. Podľa hlasovania z 13. septembra na internetovej stránke Dagens Nyheter, jedného z najväčších denníkov, si 50 percent Švédov myslí, že polícii sa nepodarí objasniť vraždu Anny Lindhovej. Iba 42 percent verí, že vrah bude odhalený a 8 percent sa nevedelo k otázke vyjadriť. Napriek mnohým špekuláciám sa zdá, že brutálny čin neovplyvnil rozhodnutie ľudí, ako hlasovať v referende, ale iba motivoval tých, čo váhali, aby vyjadrili svoj názor. Zdá sa však, že švédska verejnosť má silnú potrebu dať najavo svoj smútok, ale aj hnev nad nepochopiteľnými udalosťami posledných dní. Atmosféra je porovnateľná s 11. septembrom spred dvoch rokov, ale emócie sú, samozrejme, omnoho intenzívnejšie, lebo vražda jednej z najobľúbenejších političiek sa ľudí dotýka priamo. Pred obchodný dom NK, kde bola Lindhová napadnutá, ale aj pred parlament a sídlo vlády, prichádzajú nekončiace rady ľudí, aby položili kvety, zapálili sviečku alebo nechali odkaz vyjadrujúci sústrasť rodine. Médiá vyzývajú ľudí, aby sa podelili o svoje dojmy, aby si navzájom pomohli spracovať psychickú traumu. Noviny prinášajú špeciálne prílohy o tom, ako sa rozprávať o vražde s deťmi, aby to nenarušilo ich pocit bezpečia. Prvýkrát v histórii moslimskej komunity vo Švédsku boli piatkové modlitby v mešite, na ktorých sa zúčastnilo niekoľko sto ľudí, venované osobe iného ako moslimského vyznania. Podľa imáma Hassana Noussa predstavovala Anna Lindhová most medzi moslimskou a západnou kultúrou. Bola to práve ministerka zahraničných vecí, ktorá v roku 2000 prestrihla pásku pri slávnostnej inaugurácii mešity v Štokholme. *** Pre hocikoho však bude viac než obtiažne nahradiť Lindhovú, ktorá sa prvýkrát začala angažovať v politike, keď mala 13 rokov a rozhodla sa, že musí protestovať proti vojne vo Vietname. Lindhová, ktorá vyrastala v rodine umelca a učiteľky, sa stala sociálnou demokratkou, lebo chcela byť aktívna v strane, ktorá „háji záujmy ľudí“. Po štúdiu práva sa v roku 1982 ako 25-ročná stala najmladšou poslankyňou švédskeho parlamentu a v roku 1994 ministerkou životného prostredia. Napriek tomu, že bola jednou z najpopulárnejších osobností švédskeho verejného života, podarilo sa jej uchrániť súkromie svojej rodiny. Aj po jej smrti rešpektujú médiá toto želanie a nezverejňujú fotografie jej manžela a synov Davida (12) a Filipa (9). Budúci minister alebo ministerka zahraničných vecí je zatiaľ nejasný, ale spomína sa Margot Wallströmová, švédska komisárka pre otázky životného prostredia v EÚ, charizmatická osobnosť, ktorá má za sebou úspešné vyjednávania v Bruseli a silnú pozíciu vo vnútri sociálnodemokratickej strany. Ďalšími kandidátmi sú ľudia ako Pär Nuder, minister pre koordináciu práce ministerstiev, ktorý pracoval pre Severskú radu, alebo Urban Ahlin, predseda zahraničného výboru parlamentu. V očiach mnohých bola Anna Lindhová budúca premiérka krajiny a kondolencie jej zahraničných kolegov potvrdzujú, akú tragickú stratu utrpela švédska, európska a svetová politika. „Pani Lindhová bola veľká Európanka, veľká ministerka zahraničných vecí a veľmi dobrá priateľka,“ boli slová na rozlúčku od nemeckého ministra zahraničných vecí Joschku Fischera.
