Kosovská slepá ulička

Vo Viedni sa 30. augusta 2007 začalo nové kolo rozhovorov o budúcnosti Kosova. Hoci sa v tejto súvislosti hovorí aj o poslednej šanci na nájdenie kompromisu, nikto už asi neočakáva, že sa predstaviteľom Srbov, kosovských Albáncov a „Trojky“ zástupcov medzinárodného spoločenstva – EÚ, Ruska a USA – podarí nájsť všeobecne prijateľné riešenie. Obe hlavné zúčastnené strany už totiž dopredu avizovali, že zo svojich dlhodobo presadzovaných požiadaviek nijako nemienia ustúpiť. Srbi sú vo vzťahu ku Kosovu ochotní akceptovať prakticky všetko okrem jeho nezávislosti a kosovskí Albánci zasa nič iné okrem nej neprijmú. Obe strany majú navyše za sebou silnú podporu veľmocí, ktoré v tejto otázke doteraz tiež neprejavili veľkú vôľu na dosiahnutie kompromisu. Je preto takmer isté, že správa, ktorú majú zástupcovia „Trojky“ predložiť generálnemu tajomníkovi OSN 10. decembra 2007 nebude informáciou s pozitívnym obsahom. Jednostranné riešenie? O ďalšom vývoji možno len špekulovať. Momentálny stav však nie je prijateľný ani pre jednu zo zúčastnených strán. Z tohto pohľadu, a možno paradoxne, sú v najhoršej situácii súčasní najvyšší politickí predstavitelia kosovských Albáncov, ktorí pred časom radi (a vôbec nie naivne) uverili nezodpovedným sľubom USA o skorom získaní nezávislosti. Samostatné Kosovo je ich jedinou politickou agendou. S nadchádzajúcimi voľbami sa čas kráti aj im a v oblasti rastie všeobecná nervozita. Od politikov, ktorí sa k moci dostali prostredníctvom teroristických aktivít z veľkej časti financovaných z prostriedkov organizovaného zločinu navyše nemožno pri snahe o hľadanie kompromisov očakávať nekonečnú trpezlivosť. Stále pravdepodobnejším sa preto zrejme javí scenár jednostranného vyhlásenia kosovskej nezávislosti. Takýto akt už opakovane avizovali takmer všetci najvyšší predstavitelia kosovských Albáncov. USA i EÚ by ho síce otvorene neprivítali, no v konečnom dôsledku by s uznaním nového štátu asi dlho neváhali najmä Američania. Srbi žijúci v severnej časti Kosova by však pri takomto vývoji takmer určite reagovali odtrhnutím svojho územia a jeho pričlenením k materskej krajine. Samozrejme, Srbsko by tento krok akceptovalo a s odvolaním na Rezolúciu OSN č. 1244, ktorá považuje Kosovo za jeho súčasť, by ho podporilo Rusko a možno aj niektoré členské štáty EÚ. Vzhľadom na napätú situáciu by potom boli do novej hraničnej oblasti nasadené medzinárodné jednotky, čím by sa vlastne nepriamo potvrdil nový status quo. Problematická nezávislosť Samozrejme, že ide o hypotetický scenár. Takéto rozdelenie Kosova by, samozrejme, sprevádzalo niekoľkonásobné porušenie medzinárodného práva, ďalšie podlomenie autority OSN, možný rozkol v EÚ, obojstranné násilnosti a zhoršenie bezpečnostnej situácie, a nielen na Balkáne. Faktom je aj to, že srbská i kosovsko-albánska strana rozdelenie Kosova oficiálne odmietajú. Z pohľadu oboch je to však v súčasnosti jediný možný spôsob, ako aspoň čiastočne riešiť dilemu medzi srbským právom na zachovanie teritoriálnej integrity a právom na sebaurčenie kosovských Albáncov. Hoci je Kosovo pre Srbov doslova posvätným územím, pri troche realistickosti musia vnímať, že ho nadobro stratili. Od roku 1999 tam už fakticky neuplatňujú svoju moc a 90 percent obyvateľov tohto územia chce zmeniť štátnu príslušnosť. Pri súčasnej podobe srbskej politickej scény, kde dominujú nacionalisti, je navyše len ťažko predstaviteľné, ako by sa do nej dokázal integrovať kosovsko-albánsky element, nech by disponoval akýmkoľvek stupňom politickej autonómie. Rozdelenie Kosova je pre Srbov spôsob, ako zo súčasnej situácie vyťažiť maximum. Udržali by si aspoň časť územia, a v pozícii štátu, ktorý by tentoraz mohol jednoznačne ukázať, že jednostranný krok urobil a medzinárodné právo porušil „ten druhý“, by pri budúcich diplomatických rokovaniach mohli len získať. Je možné, že samostatné Kosovo sa v čase „vojny proti terorizmu“ stane hádam jediným štátom, na ktorého čele by s požehnaním USA a ich najvernejších spojencov, stáli aj bývalí vodcovia teroristickej organizácie. Aj vzhľadom na to, že práve oni doteraz okrem absolútne nekompromisného žiadania štátnej samostatnosti neboli schopní prezentovať prakticky nijaký iný ucelený politický program, možno o ich prípadných schopnostiach dobre riadiť štát zrejme dosť pochybovať. Ak k tomu pridáme fakt, že Kosovo má už teraz povesť kriminálneho centra Európy, je dosť pravdepodobné, že sa v prípade svojej samostatnosti stane „čiernou dierou“, kde budú miznúť nielen obrovské finančné prostriedky zo zdrojov EÚ. A Srbsko sa v konečnom dôsledku a napriek všetkému môže tentoraz stať morálnym víťazom. Autor pôsobí na Inštitúte politológie PU