Belgický socialista Willy Claes, nemecký kresťanský demokrat Helmut Kohl, švédska sociálna demokratka Mona Sahlinová. Na prvý pohľad veľmi rôznorodá skupina, no predsa len majú čosi spoločné. Ich mená sú spojené s korupčnými škandálmi. Aj také vyspelé demokracie, akými spomínané krajiny bezpochyby sú, sa boria s problémom korupcie. Ale na rozdiel od Slovenska pred ním tamojšia politická elita nezatvára oči. Západná verejnosť je na tieto otázky veľmi citlivá, a preto slušní politici radšej volia rezignáciu, už len pri náznaku podozrenia z korupcie. Ako najlepší príklad môže poslúžiť bývalý francúzsky minister financií Dominique Strauss – Kahn, ktorý bez dlhého rozmýšľania podal demisiu po tom, ako sa v tlači objavili špekulácie o financovaní Socialistickej strany prostredníctvom jeho osoby. Napokon sa tieto dohady nepotvrdili a z Kahna tak spadol čo i len tieň podozrenia. Čistá ruka ruku myje Nás sa tento problém netýka? Určite áno, veď podľa Indexu korupcie (CPI) vypracovaného Transparency International sme veľmi ďaleko od ideálu – Fínska a Dánska – až na 51. mieste v spoločnosti Mexika a Panamy… Na Slovensku už od roku 1995 platí ústavný zákon o zamedzení rozporu záujmov pri výkone funkcií ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov. Napriek jeho takmer sedemročnej účinnosti sa do dnešného dňa ani raz nezačalo konanie o rozpore jednotlivých záujmov. Že by v našom zákonodarnom zbore sedelo 150 nepodplatiteľných Brubakerov? Určite nie, za nechtami toho majú viacerí až-až. Skôr to môžeme pripísať na vrub tomu, že táto právna norma nie je dostatočne účinná: nevyžaduje totiž povinné zverejňovanie majetkového priznania. Občania sa o majetkových pomeroch politikov dozvedia iba vtedy, ak takéto informácie funkcionári dobrovoľne sprístupnia. A predovšetkým, nedostatkom je konanie vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom, ktoré je mimoriadne zložité a zdĺhavé. Okrem toho pod pôsobnosť tohto zákona nespadá dostatočne široký okruh štátnych funkcionárov. Nevzťahuje sa napríklad na prednostov okresných a krajských úradov, obecných poslancov, starostov, primátorov, poslancov a predsedov vyšších územných celkov, riaditeľov štátnych podnikov a pod. Reči, reči, reči Toto všetko malo vyriešiť prijatie nového zákona o konflikte záujmov. Nestalo sa tak. Dvojročná námaha pracovnej skupiny poslancov, na ktorej čele stál Ladislav Orosz (SDĽ), tak vyšla nazmar. Prečo? Pre malichernosti. V pléne o.i. neprešiel pozmeňujúci návrh Vladimíra Palka (KDH), aby poslancom, ktorých vymenovali do funkcie štátneho tajomníka, spočíval naďalej mandát. Aká dojemná starostlivosť o jednu desiatku ľudí! Keby takto pristupovali vždy ku každému! Napokon parlamentný klub KDH hlasoval vo vzácnej jednote – nik nebol za, ba dokonca František Mikloško s Palkom hlasovali proti. Bojovník za ešte kresťanskejšie Slovensko Palko svoje počínanie odôvodňoval slovami: „Prečo mám hlasovať za taký zákon, keď viem, že sú tam aj niektoré hlúposti.“ No zabudol dodať, že na vychytanie ,,hlúpostí“ mal predsa dostatok času na rokovaní výborov. Prečo to teda neurobil? Azda najvýstižnejšie okomentoval správanie kresťanských demokratov Orosz: „Je typické pre KDH, že sú jednotní, no niekedy aj v nesprávnych veciach.“ Ustanovenia o nezlučiteľnosti funkcie starostu s funkciou poslanca NR SR či VÚC poslúžili ako druhá barlička proti návrhu. Tej sa chopil poslanecký štvorlístok z SMK a Peter Muránsky (KDH), ktorý nakoniec ani nehlasoval. Celkovo za návrh hlasovalo iba 75 zákonodarcov, čo však na prijatie ústavnej normy nestačí. Svedomie by si mal spytovať Peter Weiss, podľa ktorého SDA stavia na ,,obnove dôveryhodnosti slovenskej politiky“. Ak svoje slová myslí vážne, mal byť vo štvrtok prítomný na hlasovaní parlamentu. Takto sa nad jeho kritikou poslancov KDH, SDKÚ a SMK možno len pousmiať… Mimoriadna nedôvera parlamentu Ku cti súčasných aj bývalých poslancov SDĽ slúži fakt, že všetci prítomní zdvihli svoju ruku za návrh. Robert Fico z hlasovania vyvodil záver, že pre Smer je pokrytecký postoj tých, čo za predložený zákon nehlasovali, ,,len potvrdením správnosti rozhodnutia, že prijatie zákona o preukazovaní pôvodu majetku si kladie ako podmienku vstupu do budúcej koalície“. Keď už hodnotíme postoje jednotlivých poslancov, za zmienku stojí výrok predsedníčky SNS Anny Malíkovej: ,,Môžu si dať prekontrolovať aj babku i deda (…), ale majetok sa dá uliať i na tichých spoločníkov či priateľov.“ Bravo! Nie je toto azda najlepšia ilustrácia intelektuálneho obzoru tejto dámy? Kedy ona, ale aj druhá polovica parlamentu pochopí, že Slovensko naozaj veľmi potrebuje takýto zákon, lebo je nevyhnutné vytvoriť atmosféru dôvery medzi občanmi a politikmi. A to najmä v situácii, keď podľa prieskumu verejnej mienky až 81 percent respondentov nedôveruje NR SR. Navyše, keď korupcia u nás dosiahla také rozmery, že je možné ju považovať za systémovú chybu, ktorá zasahuje všetky sféry fungovania spoločnosti a ohrozuje samotnú podstatu politiky v demokratickej spoločnosti.
