Korporatívna zodpovednosť

Žijeme v 21. storočí, ktoré sa nelíši podstatnou mierou v otázke globálnych problémov od toho predošlého. Bolo by ťažké určiť ten najpálčivejší. Je ním bezhraničný boj o moc? Alebo ľahostajnosť voči životnému prostrediu, neregulovaný predaj zbraní či existencia absolútnej chudoby? Všetky globálne problémy spolu úzko súvisia. Majitelia korporácií sa radi vykresľujú ako rytieri, ktorí sa snažia spasiť svet, ale ich záujmy sú len v hromadení majetku. Pričom ide často bokom kvalita produktov, trpí životné prostredie a potreby zamestnancov sú ignorované. Žijeme vo svetovom systéme, ktorý pod rúškom pekne znejúcich slov ako profit, rozvoj či pomoc skrýva masy ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť zdravotnícku starostlivosť, vzdelanie a kvalitu života akú požívame my. *** Každým nerozvážne kúpeným tovarom tomuto systému napomáhame. Každým dňom presedeným pred televízormi bez činov ho zhutňujeme a robíme neporaziteľnejším. Pre ľudí je typické, že radšej hasia požiar, ako by sa mu snažili predísť. Demonštrácie v uliciach nepriniesli veľký osoh. Neustále chýba kvalitné systémové riešenie. Všetky doterajšie čiastkové riešenia mali podľa môjho názoru chybne postavenú počiatočnú myšlienku. Jej základom bolo riešiť problémy chudobných štátov spoza písacích stolov v našich krajinách. Jeden z úspešnejších projektov, Kjótsky protokol, zlyháva na fakte, že ho ignoruje krajina, ktorá je najväčším znečisťovateľom na svete. Dobrým príkladom nefunkčnosti danej politiky sú Smernice Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj pre nadnárodné spoločnosti. Tie totiž predstavujú len doporučenie dobrého podnikateľského správania pre korporácie, pričom miera, v ktorej dochádza ku plneniu a presadzovaniu Smerníc, je závislá na politickej vôli vlád. Proces riešenia globálnych problémov treba začať práve u nás. Unikátnou možnosťou je využiť dane. Konkrétne zníženou sadzbou dane z pridanej hodnoty podporiť podniky všade vo svete, ktoré napomáhajú napredovaniu ľudstva. Takýto krok by viedol ku zníženiu cien produktov, zvýšeniu ich konkurencieschopnosti a prijateľnosti pre naše peňaženky. Treba si uvedomiť, že podniky, ktoré sa správajú férovo, sú v súčasnosti znevýhodnené voči tým ostatným a takýto krok by napomohol ku vyrovnaniu pomyselných váh. Postupne si uvedieme kritériá, ktoré by takýto podnik musel spĺňať. *** Firmy by si podávali žiadosť o udelenie certifikátu, ktorý by udeľovala špeciálna komisia. Išlo by o podobný systém ako sú súčasné značky kvality a fair trade certifikáty. Na udelenie certifikátu by firma musela spĺňať všetky kritériá. V prvom rade ide o zabezpečovanie kvalitnej životnej úrovne pre svojich zamestnancov. Miera životnej úrovne by sa vypočítavala podľa životných nákladov zamestnanca podľa oblasti, v ktorej pracuje. Čiže na bohatšie regióny by platili prísnejšie kritériá. Ušlé financie z nižšej sadzby by mierne vykompenzovali väčšie dane odvedené zamestnancami a zvýšená kúpyschopnosť obyvateľstva. Ďalším kritériom by bolo zlepšovanie pracovných podmienok zamestnancov firmy. Vytváranie tlaku na firmy, ktoré poskytujú svojim zamestnancom žalostné pracovné podmienky, je nevyhnutné. Pre nás je často nepredstaviteľné, že by sme robili v absolútne špinavom prostredí, bez ochranných pomôcok, alebo mali k dispozícii jedno WC na tisíc zamestnancov. Toto je každodenná realita v nielen chudobných krajinách. Zlé pracovné prostredie napomáha k chorobám z povolania tak isto ako vyžadovanie neľudských výkonov od zamestnancov. Nasleduje rozdielnosť miezd mužov a žien, ktorí vykonávajú tú istú prácu. V Európe hovoria oficiálne čísla, že ženy zarábajú v Európskej únii o 15 percent menej ako muži. Jedná sa o prikrášlené číslo, pričom realita hovorí o 25 percentuálnych bodoch. Certifikáty by mohli získať len firmy, ktoré by platili mužom i ženám rovnaké množstvo peňazí za tú istú prácu. Certifikát by nemohli získať firmy, ktoré by podporovali detskú prácu a obchodovanie so zbraňami. Dieťa má sedieť v škole a nie robiť na poli alebo v továrni. Komisia na udelenie certifikátu by kontrolovala aj subdodávateľov. Ďalším dôležitým kritériom by bola zvýšená citlivosť voči životnému prostrediu. Dbalo by sa na emisie, zavádzanie „čistých“ technológií, využívanie alternatívnych zdrojov energie, preferovanie železničnej dopravy podľa možností a tak ďalej. Kvalita produktu je taktiež podstatná. Prísne by sa sledoval výskyt škodlivých látok, napríklad v potravinách a hračkách. Certifikát by mohli získať len firmy, ktoré by vyrábali potraviny neobsahujúce geneticky modifikované organizmy. Podniky by sa taktiež museli zaviazať ku progresivite, pričom by každý rok predkladali správu o raste kvality. *** A práve o kvalite je celý tento projekt. Korporácie a aj ľudia by si mali uvedomiť spoluzodpovednosť za to, čo sa deje vo svete. Aký by mal tento krok ešte zmysel? Vytváral by konkurenčný protipól voči lacným a často nekvalitným tovarom, riešil by problém chudoby, regionálnych rozdielov a ničenia životného prostredia. Čím viac krajín by ho prijalo, tým by mal tento projekt väčší úspech. Je to len na nás. Autor je publicista