Kópie historických budov nie sú výnimkou

Výsledky verejnej súťaže na urbanistické riešenie Podhradia ma podnietili napísať aj iný pohľad a názor, ako tie, ktoré sa tak jednoznačne a zvláštne nástojčivo prezentujú verejnosti. Vyjadrenie, že odmenené návrhy „potvrdili, že na prahu tretieho tisícročia sa má (na Podhradí) realizovať moderná architektúra, a nie architektúra pseudohistorická“, je minimálne zavádzajúce. Už od 80-tych rokov sa v ateliéroch vtedajšieho Stavoprojektu, následne v Útvare hlavného architekta a vo vtedajších pamiatkových inštitúciách tvorili urbanisticko-architektonické koncepcie, ktoré sa usilovali napraviť barbarstvo spáchané v 60-tych rokoch. Išlo o zbúranie približne 300 (!) domov, z ktorých mnohé boli hodnotnými palácovými a meštianskymi architektúrami. Argumentovalo sa ich dezolátnym stavom – pravda je ale taká, že vo väčšine prípadov bolo chátranie zámerom, ktorý mal likvidácii dodať väčšie opodstatnenie a dochádzalo k nemu aj v dôsledku násilného vysťahovania pôvodného obyvateľstva a plánovaným nasťahovaním najnižších sociálnych vrstiev. To však z ďaleka neplatilo na celom území. Po nežnej revolúcii sa revitalizácia Podhradia stala programom samosprávy. Návrhy nerešpektovali pamiatkovú zónu Zainteresovaným sa zdalo správne riešenie zastavaním staronovou urbanistickou štruktúrou. Štruktúrou rešpektujúcou zaužívaný a panoramaticky hodnotný obraz starého historického mesta na Dunaji. Verejnosť opäť nastolila otázku možnosti vybudovať nanovo kópie (repliky) zbúraných domov v pôvodných uličných čiarach tak, ako sa to udialo v iných európskych mestách. V poslednom období bola vypracovaná a prerokovaná Urbanistická štúdia – Bratislava Podhradie. Prišlo k rámcovému konsenzu medzi pamiatkovými inštitúciami a samosprávou. Boli vytypované bloky, kde je v súčasnej dopravnej a územnej situácii možné a nutné zregulovať zástavbu rešpektujúcu historický pôdorys a siluetu zástavby. Dotknutá lokalita je súčasťou Mestskej pamiatkovej rezervácie Bratislava a podlieha ochrane v zmysle zákona o ochrane pamiatkového fondu č. 49/2002 Zz. Zároveň je súčasťou ochranného pásma Národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad. Bohužiaľ, spomenutá verejná súťaž to nebrala ako záväzný determinant a pripravovateľ súťaže sa tiež nepochopiteľne vyhol aj Zásadám ochrany MPR a Regulatívom pre zástavbu Podhradia spracovaným Krajským pamiatkovým úradom a Mestským ústavom ochrany pamiatok (boli zámerne len študijným, nie záväzným materiálom). Takže niet divu, že na súťaž boli doručené návrhy, ktoré si pamiatkové limity nevšímali, ba ich negovali. Som toho názoru, že ani jeden víťazný návrh nemá byť braný vážne. Nech tam stojí hocičo? Pre lepšiu ilustráciu spomínanej „bizarnej „ situácie vyberám len základné limity z vyjadrenia Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave k predmetnej téme: A) Požadovanou kompozičnou osou je trasa historickej komunikácie Vydrice. Okolo tejto majú byť bloky zástavby presne kopírujúce pôdorysnú siluetu pôvodnej zástavby ako i výšku a zásady hmotovo-priestorovej skladby pôvodnej historickej zástavby. Výška zástavby okolo Vydrice, teda v úseku od kostolíka a jestvujúcich kúrií až k Vodnej veži a k zaústeniu Židovskej ulice má byť 3 +1 N.P. (Prízemie, maximálne dve poschodia a obytné podkrovie). B) Zásadnou podmienkou z hľadiska ochrany pamiatkových hodnôt je požiadavka zachovať dominantné pôsobenie hradu a hradného kopca v jeho fortifikačnom výraze. Nová zástavba nesmie narušiť prvok hradného brala, nesmie sa „šplhať“ vyššie ako zaniknutá zástavba, a to ani pôdorysne, ani výškou. Aj laikovi je zrejmé, že doteraz stanovené limity sa v návrhoch verejnej súťaže prekračujú. Predpokladám teda, že viaceré dotknuté zložky samosprávy a štátnej správy – predovšetkým však Pamiatkový úrad – nemôžu víťazné riešenia prezentované v tlači schváliť. Bratislavčania citlivo vnímajú obnovu a rekonštrukciu Starého Mesta, pôvab historického centra i starej architektúry. Je priam zarážajúce, že natoľko vzácne územie Bratislavy s najstaršou históriou by sa malo zastavať architektúrou, ktorá vôbec nekorešponduje s geniom loci, s jeho okolím tak, ako sa to robí v iných európskych mestách. Vlastníci s obmedzeniami nespokojní Venujem sa Podhradiu ako pamiatkar 15 rokov. Porevolučná eufória, ale i nálady pred ňou dali vzniknúť urbanistickým štúdiám, ktoré brali revitalizáciu Podhradia a zámer na obnovenie historického obrazu tejto časti mesta vážne. Táto projektová dokumentácia bola jednak odborne kvalitná (t.j. funkčná, použiteľná) a zároveň úctivá ku kultúrnemu dedičstvu. Žiaľ, modernistické krídlo slovenských architektov, v posledných rokoch podporené dravým kapitálom a mizériou komunálnej politiky, týmto variantom neprajú. Napriek zdĺhavosti procesu a kompromisom je aj posledná oficiálna a platná urbanistická štúdia inžiniera architekta Ziga použiteľná pre síce nie úplné, ale uspokojivé revitalizovanie toho Južného Podhradia. Od 60-tych rokov, kedy sa Podhradie búralo, tam totiž vznikli nové, zrejme nezmeniteľné obmedzenia – Nový most a promenáda s cestou. Tieto dopravné telesá zabraňujú obnove Rybného námestia a celého radu domov pôvodne obrátených k Dunaju. Ale to najdôležitejšie – ulica Vydrica, pokračujúca ako Žižkova a zástavba popri nej – sa „vzkriesiť“ dajú. Dokazujú to i regulačné výkresy Krajského pamiatkového úradu a Mestského ústavu ochrany pamiatok. Prekážkou sú teda v prvom rade požiadavky nového vlastníka na objemy väčšie, ako mu umožňuje historická situácia (pamiatkové regulatívy umožňujú malé zvýšenie o priemerne jedno podlažie v porovnaní s pôvodne jednoposchodovým domom by mohli byť dvojposchodové s podkrovím, čo je však developerom málo), a po druhé názorová platforma. Odborné názory sú málo polarizované a pre „kópiovú“ alternatívu nepriaznivé. Kópie nie sú hanbou Drvivá väčšina architektov zavrhla historizmus (t.j. tvorbu v intenciách minulých slohov a štýlov), a snaží sa o súčasnú, prípadne až sezónne módnu architektúru. Čo je však pre laikov málo pochopiteľné, aj oficiálna pamiatkarska metodika opierajúca sa najmä o Washingtonskú chartu neuznáva pojem kópia. Táto tendencia vznikla v pozitívnom úsilí o autenticitu a zachovanie originálov, ktorým často hrozí, že sa nahrádzajú lacnými kópiami. Toto však prerástlo v prehnane opatrnú nedôveru pamiatkarov ku akýmkoľvek náhradám, kópiám, replikám. Títo pamiatkari sa väčšinou stavajú proti historickým novopostaveným fasádam na Južnom Podhradí. Uspokojujú sa s výškovou a objemovom reguláciou a dokonca aktívne vystupujú proti prípadným kópiám. Pritom si myslím, že ak nejde o záchranu originálu, môže ísť aspoň o širšie súvislosti obrazu mesta, ktorý ešte stále z povedomia Bratislavčanov nevymizol. A keď niekde chýba pár domov, o ktorých máme výkresovú a obrazovú dokumentáciou, ja by som so samozrejmosťou požadoval aspoň exteriérovú kópiu. A uprednostnil by som obnovu stáročného obraz Bratislavy ako mesta pod hradom, mesta s hradným bralom ovenčeným vencom drobných striech. Autor je architekt Prevzaté z www.bapodhradie.sk, upravené, skrátené. Medzititulky Slovo