Koniec politiky národného štátu

Zjednotená Európa je poslednou realistickou politickou utópiou nášho kontinentu. Musíme ju však pochopiť a konceptualizovať. Túto historicky jedinečnú formu medzinárodného spoločenstva nemožno vysvetliť tradičnými konceptmi politiky a štátu, ktoré ostávajú uväznené vo zvieracej kazajke metodologického nacionalizmu. Ak chceme kozmopolitnú Európu pochopiť, musíme radikálne zmeniť konvenčné kategórie sociálnej a politickej analýzy. Tak, ako Vestfálsky mier ukončil náboženské občianske vojny 17. storočia oddelením cirkvi a štátu, je oddelenie národa a štátu adekvátnou odpoveďou na horory 20. storočia. A tak, ako sekulárny štát umožňuje verejné vyznávanie rozličných náboženstiev, kozmopolitná Európa garantuje koexistenciu rozličných etnických, náboženských a politických foriem života. Bez ohľadu na hranice, len na základe princípu kozmopolitnej tolerancie. Kozmopolitná Európa bola cielene naplánovaná a budovaná po druhej svetovej vojne ako politická antitéza nacionalistickej Európe a s ňou spojenej fyzickej a morálnej devastácii. Presne v tomto zmysle, v rozvalinách povojnového kontinentu v roku 1948, Winston Churchill povedal: „Ak by sa Európa niekedy zjednotila… šťastie, prosperita a sláva jej štyristo miliónov obyvateľov by nepoznali hraníc.“ Liek na zlá modernity Zakladajúcou sériou dokumentov európskeho kozmopolitizmu, napísanou so stále čerstvou spomienkou na vojnu, boli texty Norimberského vojnového tribunálu. Ten vytvoril právne kategórie a súdne procedúry, ktoré ďaleko prekračovali suverenitu národného štátu. Nezaviedli sa však nové zákony, či nové právne princípy, ale nová právna logika, ktorá sa rozišla s dovtedajšou národno-štátnou logikou medzinárodného práva. Koncept zločinov proti ľudskosti je revolučný. Jeho definícia v článku 6 je nasledovná: „Zločiny proti ľudskosti: menovite vražda, vyhladenie, zotročenie, deportácia alebo iné neľudské akty proti civilnej populácii, pred vojnou alebo počas nej; či prenasledovanie na politických, rasových alebo náboženských základoch pri vykonávaní, alebo v spojitosti s akýmkoľvek zločinom v rámci jurisdikcie tribunálu, bez ohľadu na to, či porušujú domáce právo krajiny, v ktorej boli vykonané.“ Prvou kľúčovou formuláciou je „pred vojnou a počas nej“. To odlišuje zločiny proti ľudskosti od vojnových zločinov. A druhou, že hovorí o zločinoch „bez ohľadu na to, či porušujú domáce právo krajiny, v ktorej boli vykonané“. Takýto výrazný rozchod s právnymi konceptmi založenými na národnom štáte bol potrebný. Perzekúcia židov bola totiž podľa zákonov nacistického Nemecka legálna a diala sa aj pred vojnou. No tieto formulácie uvedené spoločne zmenili všetko. Vyzdvihujú individuálnu zodpovednosť všetkých páchateľov, ktorá sa kladie mimo národného právneho kontextu. Ak je teda kriminálny samotný štát, jednotlivec ktorý mu slúži, môže byť za svoje zločiny stále odsúdený pred medzinárodným tribunálom. Tradície, z ktorých povstali horory nacionalizmu, kolonializmu a genocídy mali jasne európsky pôvod. Rovnako ho mali aj nové právne štandardy, podľa ktorých boli tieto akty odsúdené a usvedčené pred celou svetovou verejnosťou. V tejto formatívnej chvíli svojej histórie Európa zmobilizovala svoje tradície, aby z nich vytvorila niečo úplne nové. Vzala ideu uznania humanity iného človeka a urobila z nej základ historicky novej proti-logiky. Túto logiku navrhla špecificky tak, aby smerovala proti etnickej úchylke európskej tradície, na ktorú sa národno-štátna forma európskej modernity ukázala tak veľmi náchylná. Pre Európu to bol pokus destilovať európsky protiliek. Falošné (ne)alternatívy Národné kategórie myslenia znemožňujú rozmýšľať o Európe. Pohľad cez národnú prizmu pozná len dva spôsoby, ako interpretovať súčasnú európsku politiku a integráciu. Vidí ju buď ako federalizmus, vedúci k federálnemu superštátu, alebo „intergovernmentalizmus“, vedúci k federácii štátov. Nedokážu pochopiť zásadné veci o súčasnej Európe a národoch, ktoré ju vytvárajú. A sú tiež, v hlboko štrukturálnom zmysle, protieurópske. Popierajú cieľ, o ktorý sa usilovať oplatí najväčšmi: Európu diverzity, Európu, ktorá rozmanitosti pomáha prekvitať. Federácia štátov i federálny superštát popisujú hru s nulovým súčtom, iba z rozličných pohľadov. Buď ako jednotný štát Európu (federalizmus), a v tom prípade prestávajú existovať národné členské štáty, alebo ako Európu, v ktorej vládnu národné členské štáty, no v tom prípade vlastne žiadna Európa neexistuje (intergoernmentalizmus). V tomto myšlienkovom rámci čokoľvek Európa získa, národné štáty strácajú. A platí to bez ohľadu na to, ktorý z táborov zastávate. Uväznení medzi falošnými alternatívami vychádzajúcimi z národnej perspektívy máme na výber len medzi „žiadnou Európou“ a – „žiadnou Európou“. Európa sa vracia Úpadok národného štátu je v skutočnosti úpadkom špecificky národného obsahu štátu a príležitosťou na vytvorenie kozmopolitného systému štátov, ktorý sa vie lepšie vyrovnať s problémami, ktorým dnes musia čeliť všetky národy vo svete. Ekonomická globalizácia, nadnárodný terorizmus, globálne otepľovanie: tento žalospev všetci dobre poznáme a je hrozivý. Je mnoho problémov, ktoré v starom poriadku národných štátov prosto nemáme šancu vyriešiť. Politickou odpoveďou na globálne problémy vynárajúce sa okolo nás a odmietajúce sa skloniť pred národno-štátnymi riešeniami, je kvantový skok od systému národných štátov ku systému kozmopolitných štátov. Ak chce politika vytvárať reálne riešenia, potrebuje naspäť získať dôveryhodnosť. Európa, väčšmi ako čokoľvek iné vo svete, ukazuje, že tento krok je možný. Európa učí moderný svet, že politická evolúcia štátov a štátnych systémov v žiadnom prípade neskončila. Národná reálpolitika sa stáva nereálnou. A to nielen v Európe, ale aj všade na svete. Mení sa na hru, v ktorej prehrávajú všetci. Europeizácia znamená vytváranie novej politiky. Znamená vstup do metamocenskej hry v úlohe hráča, vstup do zápasu o možnosť formovať pravidlá globálneho poriadku. Frázou budúcnosti môže byť: nechajte už Ameriku, vrátila sa Európa. Autor je profesorom sociológie na mníchovskej Ludwig-Maximilian Universität a na London School of Economics Článok bol pôvodne uverejnený v denníku The Guardian. Redakčne krátené a upravené.