Pre posledný, mnou zinscenovaný prípad odvolávania ústredného riaditeľa STV zvolila istá redaktorka pre svoju správu titulok Iba dvaja za Materáka.
Bola to pravda, ale pokojne tam mohol byť aj titulok Nikto za odvolanie Materáka. Tiež by to bola pravda. To iba dokumentuje, ako ďaleko má slovenská žurnalistika od tendenčnosti k objektivite. K tomu, aby aspoň jednoduchú správu dokázali mladí novinári zbaviť subjektívnosti. Napriek tomu, že som členom Rady STV už takmer dva roky, toto je môj prvý novinový príspevok, v ktorom reagujem na pomery v nej. Od začiatku som zdôrazňoval, že táto rada je kolektívny orgán, ktorý dospieva k rozhodnutiam demokratickým spôsobom, teda hlasovaním. Vyplýva to z jej rokovacieho poriadku. Preto som bol za to, aby z nej vychádzali ako výstupy pre verejnosť právoplatné rozhodnutia a nie subjektívne názory.
Po vlastnej iniciatíve predsedu Ak som zmenil názor, tak len preto, že 6. októbra usporiadal Štefan Bučko tlačovú konferenciu ako „predseda Rady STV“, pričom nešlo o iniciatívu tohto orgánu, no jeho vlastnú. Predkladal na nej názory a návrhy, ktoré neboli názormi a návrhmi rady. Tak som dospel k presvedčeniu, že v rade prestávajú platiť dovtedajšie princípy, a preto nemá význam, aby som sa naďalej vyhýbal médiám.
V súvislosti so súčasným riaditeľom STV treba poznamenať, že ide o kandidáta SDK. Zasadol do kresla, v ktorom sa počas uplynulého desaťročia vystriedalo 11 riaditeľov. Bolo by teda naivné očakávať od neho zázračné riešenia bez toho, aby sa súčasne nedoriešila otázka financovania tejto verejnoprávnej inštitúcie a jej legislatíva. Riaditeľ predsa nemôže splniť úlohu dovtedy, kým si ju nesplní parlament a vláda. Pritom problém financovania STV a schválenia nových zákonov sa akosi podozrivo odďaľuje. Pomery v rade mi začali byť podozrivé vtedy, keď sa bežná kritika krokov súčasného manažmentu zmenila na systematickú prípravu odvolania M. Materáka. Keďže už vyše 30 rokov pracujem v profesii, ktorej základom je zhromažďovanie informácií a ich analýza, nebol až taký problém dať si otázku, či ešte stále ide o zdravú, konštruktívnu kritiku, alebo o snahu vymeniť Materáka za niekoho iného sledujúc tým osobné, či skupinové záujmy.
V tejto súvislosti je správne, ak sa členom Rady STV stal, povedzme, režisér, ktorý chce zároveň nakrúcať v televízii filmy alebo inscenácie? Dokáže sa odosobniť v takých prípadoch, keď mu ako režisérovi vedenie televízie odmietne nejaký projekt? Dokáže vedenie STV nezaujato posudzovať činnosť takéhoto režiséra bez toho, aby nebralo ohľad na jeho postavenie v rade? Keď som krátko po zvolení za člena Rady STV dostal ponuku vystupovať v jednej spravodajskej relácii, odmietol som ju. Nebol som si totiž istý, či motívom pozvania bola moja dlhoročná činnosť v zahraničnej politike, alebo členstvo v rade.
Keď nastupuje posadnutosť… Ak by som mal poukázať na hlavný problém súčasnej Rady STV, tak by som ho nazval – nedostatok rešpektu. V orgáne, ktorý je taký rôznorodý, sa dá dospieť k solídnemu výsledku iba po dôkladnej diskusii, kde každý dostane rovnaký priestor na vyjadrenie, po ktorom bude nasledovať hlasovanie. Rešpektovať by sa mal nielen iný názor, ale aj výsledky hlasovania. Ak člen rady navrhne odvolanie ústredného riaditeľa STV a jeho návrh neprejde, mal by to brať ako realitu. Ak ešte v ten istý deň, na tom istom zasadaní, opäť navrhne odvolanie M. Materáka, tak to je už posadnutosť.
V roku 1998, v čase parlamentných volieb, pôsobila v Bratislave skupina zahraničných expertov, známa pod názvom Národný demokratický inštitút. Mal som možnosť urobiť s jej členmi niekoľko rozhovorov. Keď som prišiel po voľbách na posledné stretnutie s nimi – v čase formovania novej vládnej koalície – zastihol som ich v ponurej nálade. Vyplývala zo širokej koalície skladajúcej sa v podstate z 11 subjektov a najviac ich trápila odpoveď na otázku, či takýto rôznorodý konglomerát dokáže fungovať na demokratických princípoch. Usiloval som sa ich úvahy uľahčiť poznámkou: „To viete, ak je niekto proti Mečiarovi, to ešte neznamená, že je aj demokrat.“ Profesor Šlomo Avineri z Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme na to reagoval: „My to vieme. Osobne som presvedčený, že demokratom nie je ani každý antikomunista.“
Rada STV je tiež konglomerátom rozličných názorov a záujmov – osobných, politických i skupinových.
Autor (1944) je člen Rady STV
