Som rád, že v čase dočasného zabúdania sa konečne objavilo aj meno Ernesta Stredňanského, spoluzakladateľa televízie na Slovensku, najmä jej veľkej a historicko-kultúrnej tradície. SLOVO s ním v čísle 23/2000 prinieslo rozsiahly rozhovor pod titulom Demokracia je predovšetkým slušnosť, úcta a tolerancia.
Mám dva pocity: uspokojenie, že náš televízny režisér číslo jeden sa konečne dočkal spomienky, a pocit sklamania, že prevažná časť dialógu sa venuje len jeho práci žurnalistu, ktorá nebola jeho hlavnou parketou. Súčasná generácia vie o začiatkoch STV a jej priekopníkoch pramálo. Ako pamätník dokladám: Stredňanský mal šťastie, že vyštudoval na konzervatóriu, ktoré vtedy malo hviezdne obsadenie: Budský, Zachar, Lichard, Huba, Záborský, Chudík. Na dosky, čo znamenajú svet, vchádzal so „slnečnou generáciou“ a jej ideálmi. Prešiel školou vidieckych divadiel, nadšenej Novej scény a rozhlasu do zakladajúcej sa televízie, ktorú robila hŕstka odvážlivcov za pionierskych podmienok na čele s direktorom, spisovateľom E. B. Štefanom a dramaturgiou Mládek – Michaeli. A inscenácie? Škoda, že práve z tých zázračných prvých nemáme ani záznam. Spomínam si na prvú premiéru Slováka, trvalo žijúceho inde, u nás tiež zabúdaného Jána Roháča, s názvom Dovidenia, Lucien. Po nej aj prvú premiéru Stredňanského Prípad Verony Tkáčovej, Jilemnického Kroniky – mapy Povstania videnej očami prostých ľudí, a napokon nikdy neprekonaný J. G. Borkman, kde Stredňanský stvoril televízneho Záborského. Vrcholný triumf tohto režiséra, kde siahol po diele svojho niekdajšieho divadelného kolegu Ľ. Smrčka, ostáva Knieža Rastic. Je smutné, že veľká televízna epocha Stredňanského, jeho stály súboj s Rakovským, Roháčom, Hasprom, Cieľom, Michaelim, Horňákom, Budským sa skončil. Pomaly doznievali aj legendárne televízne pondelky – až zanikli úplne.
Nesúhlasím však so Stredňanského podnetmi, čo by robil s televíziou, namiesto toho, aby robil v nej: „Vyslal by som všetkých televíznych moderátorov do USA na stáž.“ Božechráň! A či 900 prešustrovaných miliónov nebolo dosť? Nestačí vládna turistika? Lebo moderátori „musia byť slušní, ale nekompromisní a dôslední v otázkach“, čiže byť anjeli. Je povera, že akurát americkí takíto sú. A ešte väčšia, že politici musia na každú tvrdú a provokatívnu otázku odpovedať. Stredňanský sám seba vyvracia, keď spomína sexuálny škandál, kde prezident USA klamal pod prísahou. Amerika dávno nemá Walterov Lippmanov, píšucich prorocké slová do vlastných radov, ani bratov Alshopppovcov, či reportérov typu Hemingwaya, ktorí prídu na bojisko skôr než generáli a nepreberajú balkánske správy z kaviarne v Bruseli. Je bájkou, že „správa musí byť potvrdená najmenej z dvoch prameňov“. Stačil by jeden, ak by bol pravdivý, ako písal v zákopoch Erenburg či mladý Steinbeck a ak by ho argumentoval Kissinger, či Brzezinski. „Ten druhý“ prameň, povedzme Amnesty International, sa totiž niekedy ozve až rok po uverejnenej lži. Plne súhlasím s dávnym Ernestovým optimizmom o každom peknom dobrom ráne. Pripomína mi to jeho dávny obdiv k Brechtovi a Stanislavskému. A k Armstrongovej piesni What a wonderful world. Len si nemyslím, že je to nevyhnutný export z Ameriky. Máme ho, napriek všetkému, stále aj u nás doma.
