Konečne iskra

Vo štvrtok údajné memorandum o spolupráci Vladimíra Mečiara s Mikulášom Dzurindom, v pondelok odstúpenie Ľuba Romana, rozhodnutie Smeru o podpore Ivana Gašparoviča a napokon prieskum Štatistického úradu, ktorý prvýkrát na prvé miesto pred Eduarda Kukana posunul V. Mečiara. V prezidentskom volebnom súboji sa konečne začalo niečo diať. Naozaj konečne. Je 15. marec, to sú necelé tri týždne do prvého kola druhej priamej voľby prezidenta Slovenskej republiky. Najvyšší čas, aby sa v doposiaľ neuveriteľne nudnom akožesúboji začalo diať niečo, čo by pripomínalo skutočné volebné zápolenie, v ktorom sa, dúfajme, ešte aj zaiskrí. Oživený Mečiar alebo mobilizácia Kukanových voličov? Nuda a nezáživnosť, ktorá ovládala prezidentské voľby počas dlhých týždňov, vyplývala z dvoch faktov. Po prvé, v podstate všetci prijali ako viac-menej istú vec, že prezidentom Slovenska bude na ďalších päť rokov E. Kukan. Po druhé, ani jedna kampaň nebola doposiaľ v stave vniesť do prezidentského súboja akýkoľvek nový, originálny, nekonvenčný, šokujúci či provokujúci moment, ktorý by aspoň na chvíľu strhol výraznejšiu pozornosť médií a verejnosti. A tak to tu dlho ostávalo pri pravidelných prieskumoch a… ako inak, bilbordoch. Strašná bieda. Prieskum, ktorý prvýkrát posunul V. Mečiara na prvé miesto pred E. Kukana priniesol do volebnej kampane presne ten nový moment, ktorý zaspatú kampaň oživuje. Priniesol dramatizáciu súboja na jeho čele. Existujú len dve možnosti. Alebo je tento prieskum pravdivý a potom nehovorí nič iné, ako to, že V. Mečiar, ten politik, ktorý ešte prednedávnom vzbudzoval u pozorovateľov priam ľútosť, keď sa všemožne ponúkal do priazne Bélu Bugára, Pavla Hrušovského či M. Dzurindu, ešte ani zďaleka nie je na odpis. I keď to vo veľkých médiách nevidno, v teréne a v akcii, v priamom kontakte s voličmi je V. Mečiar evidentne ešte stále v stave dostatočne silne osloviť a mobilizovať svojich sympatizantov. A jeho strop nie je asi ani zďaleka taký nízky, ako by mnohí predpokladali. Napriek všetkým oprávneným výhradám k obsahu jeho vládnej politiky do roku 1998, V. Mečiar dnes dokazuje, že ešte stále patrí k slovenskej politickej špičke. Platné mu to však veľmi nebude. Ani v roku 2004 sa totiž prezidentom Slovenska nestane. Mobilizácia na protimečiarovský spôsob tu zafunguje aj tento rok. Na druhej strane, víťazstvom pre V. Mečiara môže byť už aj ako-tak vyrovnaný súboj v druhom kole. Na politika, ktorého mnohí už skoro odpísali, to nie je vôbec zlý výsledok. Práve spomínaná mobilizácia na protimečiarovský spôsob môže byť kľúčovým momentom v druhom prípade. Teda ak tento prieskum pravdivý nie je, čiže po slovensky, ak je zmanipulovaný. Aby bolo jasné, hovoríme, „ak“ je zmanipulovaný, a aby bolo jasné, netreba paušalizovať, ale faktom je, že o manipulovaní prieskumov sa na Slovensku hovorí bežne. Ak teda prieskum zmanipulovaný bol, treba sa pozrieť na jeho vplyv a efekt na volebný súboj, a teda na motívy možnej manipulácie. Primárny a najsilnejší efekt výsledku tohto prieskumu je mobilizácia všetkých koaličných, či ešte širšie, všetkých latentne protimečiarovských voličov smerom k E. Kukanovi. Osobne som si to otestoval na mojej mame, klasickej bratislavskej voličke zmeny z roku 1998 a ešte dlho sympatizantke M. Dzuridnu aj E. Kukana. Dnes už viac-menej len E. Kukana… Keď som sa jej po televíznych novinách s informáciou o prvom mieste V. Mečiara spýtal, čo si z tohto prieskumu odniesla, povedala len jedno slovo: hrôza. A presne o to ide. Obrovská skupina voličov zmeny v roku 1998, ktorá sa už dávno rozliezla po všetkých možných stranách a dnes má svojho kandidáta alebo ho ešte stále hľadá, ešte stále nezabudla, koho a čo sme v roku 1998 odvolili do večnej opozície. Cieľ je teda jasný, treba dosiahnuť, aby sa čo najviac týchto voličov zľaklo „hrôzy“, aby do volieb išli a dali hlas E. Kukanovi. Lebo len on je schopný zabrániť návratu „hrôzy“ do Prezidentského paláca. Najistejšou mobilizáciou je dramatizácia súboja. Nikoho netreba priamo obviňovať, ale ešte raz, ak prieskum zmanipulovaný bol, potom treba hľadať vinníka na tomto mieste. Odpísaný Schuster? Nacionalistický Smer? Nevedno, či prezidenta Schustera rozhodnutie Smeru v prospech I. Gašparoviča prekvapilo. V každom prípade kampaň prezidenta pôsobí ako veľký nevydarený príbeh. Zle rozbehnutá kampaň, strácajúci sa spojenci, nevýrazný kandidát. Nebuďme prehnane kritický a neodpisujme niekoho vopred, ale vyzerá to na neslávny koniec politickej kariéry. Všeobecne sa skutočne predpokladalo, že Smer podporí Rudolfa Schustera. Politické dohody tu boli priam očividné. A ako vidno, neboli. Rozhodnutie podporiť v prezidentskom súboji I. Gašparoviča svedčí o jednej veci, Smer voľbu prezidenta nepokladá v tomto čase za kľúčovú, jednoducho má iné priority. Nepostavil ani vlastného kandidáta, ani nenašiel kandidáta, s ktorým by sa bezvýhradne vnútorne stotožnil. A tak mohol k voľbe prezidenta pristúpiť len cez optiku vlastných straníckych záujmov. Podstatne viac, ako o osobe kandidáta I. Gašparoviča, je rozhodnutie Smeru o tom, že strana sa aj pre budúcnosť hlási k národnému rozmeru svojej politiky. Obhajoba národných záujmov bude naďalej jednou z profilových čŕt tejto strany. Preto to zdôrazňovanie faktu, že I. Gašparovič je nespochybniteľný vlastenec so zreteľom na národné záujmy tohto štátu. Čisto pragmaticky, v rámci dosahovania strategického cieľa dominantnej politickej sily po budúcich voľbách, niet tomuto rozhodnutiu čo vyčítať. Národný rozmer na Slovensku zaberá ešte stále. Ak je dávkovaný v ako-tak inteligentnej forme, bez nacionalistických excesov, je to legitímny prostriedok politickej súťaže. Vlastenectvo a národné povedomie odmieta len málokto, nacionalizmus väčšina. Samozrejme, je to cesta po úzkej hrane. Tri negatívne dôsledky bude však musieť Smer po tomto rozhodnutí spracovať. Po prvé, mierne alebo väčšie problémy vonku, pretože keď sa európski socialisti dozvedia, že Smer podporil kandidáta, ktorého podporujú skutoční nacionálni extrémisti… Ak len zakrútia nechápavo hlavou, bude to ten lepší prípad. Skutoční nacionalisti v očiach európskych socialistov patria do toho istého vreca ako autokrati a polodiktátori. Teda stranícka sociálnodemokratická diplomacia Smeru má o úlohu viac. Po druhé, opätovné odradenie mimoriadne úzkej skupiny presvedčených ľavicových voličov, ktorí sa začali pomaly prikláňať k Smeru. Pre nich je však akékoľvek koketovanie a paktovanie s nacionalistickými hráčmi a kartami z princípu neprijateľné. A po tretie, politicky účelové nacionalistické nálepkovanie Smeru všetkými súpermi a nepriateľmi, ktorým toto rozhodnutie optimálne pasuje do vlastnej politickej munície. Tomu všetkému bude musieť Smer v najbližšom období čeliť. Rozhodne však o neho netreba mať prehnanú starosť. V cielenej komunikácii a každodennom politickom súboji patrí k slovenskej špičke. „Dirty politics“ a podvrh, ktorý sedí Najoriginálnejším momentom v doposiaľ nudnej kampani bolo nepochybne údajné memorandum o spolupráci medzi V. Mečiarom a M. Dzurindom. Najskôr k otázke reálny dokument či falzifikát. S istotou ťažko povedať, ale viac ako pravdepodobná je verzia falzifikátu. Ani nie preto, že takýto papier mohol vyrobiť doslova hocikto, ale najmä preto, že je absolútne nelogické predpokladať, že títo dvaja páni by také niečo dávali na papier a podpisovali to. Neexistuje dôvod, ktorý by ich k tomu viedol, práve naopak, zmysel mali ich dohody vtedy, ak boli tajné a zákulisné. Na papier sa predsa dávajú dohody, ktoré v prípade ich porušenia druhou stranou vytiahnete na svetlo a partnera tlačíte k ich naplneniu, či už právne, alebo verejným apelom. Už vidím M. Dzurindu, ako v parlamente alebo na tlačovke máva papierom, ktorý podpísal s V. Mečiarom… Podstatné nie je ani tak to, odkiaľ toto pozoruhodné dielo pochádza. Niežeby to bolo celkom nepodstatné, bolo by dosť poučné vedieť, kto tu nemá problémy s niečím takým, čo sa vonku nazýva „dirty politics“, ale okruh podozrivých je až príliš široký. Každý, kto môže mať záujem na oslabení V. Mečiara, alebo aj E. Kukana, ale takisto M. Dzurindu, SDKÚ či ĽS-HZDS spadá do tohto okruhu. Podstatne zaujímavejší je moment, ktorý najlepšie vystihol komentátor istého denníka. Ide o to, že tento dokument je pravdepodobne falzifikát, ktorý však opisuje objektívnu pravdu. Spoločný postup SDKÚ a ĽS-HZDS v parlamente sa poprieť jednoducho nedá. A preto je tento pravdepodobný falzifikát pre účely volebného boja v podstate celkom účinný. Spochybňovať sa môže jeho forma, ale určite nie obsah. Neskorý, ale sľubný rozbeh V posledných dňoch prezidentská kampaň teda priniesla niekoľko zaujímavých momentov. Ostáva len dúfať, že to už nebolo všetko, čo sme v tohtoročnom súboji o kreslo prvého muža štátu mohli vidieť a po zopár dňoch sa všetko vráti do starých nudných koľají, resp. už bude po všetkom.